Hongkong patrí medzi najbohatšie mestá sveta, no veľká časť jeho obyvateľov žije pod hranicou chudoby. Prečo to tak je a ako môže zmena konzumných návykov viesť k zlepšeniu? Aký politický rozmer má závislosť Hongkongu od dovozu čínskych potravín? A ako bude vyzerať potravinový model v roku 2050? Na tieto a ďalšie otázky odpovedá sociologička Daisy Dic Sze Tam z Baptistickej univerzity v Hongkongu v rozhovore s filozofom Lukášom Likavčanom.
Existujú štatistiky alebo opatrenia, ktoré by nám pomohli lepšie pochopiť množstvo potravinového odpadu v súčasnom svete?
Vo fáze výroby, distribúcie, predaja a spotreby končí celosvetovo jedna tretina všetkých vyprodukovaných potravín v kontajneri. Táto tretina sa nikdy neskonzumuje. V Hongkongu denne vyhodíme 3 600 ton jedla. Pritom Hongkong celkovo vyprodukuje veľmi málo potravín, takže si myslím, že množstvo plytvania vo fáze výroby je menšie než vo fáze spotreby. Mestá ako Hongkong sú mikrokozmos, ktorý odráža svetové problémy. Množstvo vytvoreného odpadu v týchto oblastiach je obrovské.
Sú nejaké disproporcie medzi rozličnými časťami sveta? Mohli by ste porovnať Hongkong s USA, Európou alebo niektorými oblasťami v Číne?
Veľmi ťažko sa to porovnáva, pretože nemáme veľa údajov o Hongkongu. Ešte sme nespravili vlastný prieskum, pretože tlak zo strany vlády na obchodníkov, supermarkety či reštaurácie je veľmi slabý. Pritom ho potrebujeme, aby nám údaje aspoň poskytli. Súkromné spoločnosti ich nechcú zverejňovať. Je pre nás záhadou, aké množstvo z 3 600 ton potravín je ešte stále konzumovateľné, koľko tvoria odrezky a koľko zvyšky. V porovnaní s Tokiom, Kóreou a Taiwanom máme najväčší podiel odpadu na obyvateľa, a to je 1,36 kilogramu mestského odpadu. Napríklad Soul má 0,95 kilogramu odpadu na obyvateľa a Tokio 0,77 kilogramu. Oproti Tokiu máme takmer dvojnásobok preto, lebo sme doposiaľ nezaviedli poplatky za odpad. Zatiaľ je u nás vyhodiť jedlo a iné veci tá najlacnejšia cesta. Nevyvodzujú sa z toho žiadne dôsledky.
Toto je ekonomický stimul. Pokiaľ viem, navrhli ste aj iné cesty, akými je možné znížiť plytvanie, a to etické a politické postupy.
Na mojom výskume spolupracujem s mnohými mimovládnymi a dobročinnými organizáciami v Hongkongu, ktoré získavajú vyhodené potraviny a dávajú im nový účel. Vieme, že časť z 3 600 ton tvoria konzumovateľné potraviny, napríklad potraviny, ktoré sa vyhadzujú v pekárňach a reštauráciách na konci dňa. To sú ideálne konzumovateľné jedlá. Pracovníci, ktorí zachraňujú potraviny, sú vcelku zorganizovaní. Zbierajú ich, posunú komunitným partnerom a tí ich rozdajú ľuďom v núdzi. Dvadsať percent obyvateľov Hongkongu žije pod hranicou chudoby aj napriek tomu, že Hongkong je bohaté mesto. Niektorí zarábajú iba tri eurá denne na stravu. Keď hovoríme o hlade či podvýžive, často máme na mysli krajiny tretieho sveta, ale chudoba a hlad existujú, ba dokonca rastú aj vo veľmi bohatých mestách. Priepasť medzi bohatými a chudobnými v Hongkongu je obrovská. Šialené, však? Máme 3 600 ton potravín, ktoré sa vyhodia na skládku. A tá bude v roku 2018 plná, to znamená, že nemáme miesto, kam by sme potraviny ďalej zvážali. Táto situácia je neprijateľná. O hlade sa musí hovoriť konkrétne, so zreteľmi na konkrétne prípady a konkrétne mesto. Nie je správne zovšeobecňovať. V Hongkongu jeden starší človek zo štyroch neprijíma dostatočné množstvo kalórií a jedno z troch detí nedostáva tri jedlá denne. Takže záchrana potravín nielen chráni životné prostredie, ale aj zmierňuje chudobu.
Ako môžete pomôcť v tejto situácii?
V tomto systéme máme obmedzené možnosti. Všetci sa spolupodieľame na potravinovom systéme, ktorý funguje predovšetkým na nadmernej produkcii, my však potrebujeme osloviť celý systém. Potravinový systém robí Hongkong veľmi zraniteľným. Sme priveľmi odkázaní na dovoz a platíme za to, aby sme vyriešili každý problém. To je také hongkongské. Neinvestujeme do poľnohospodárstva, nepreverujeme ani nerozširujeme dodávateľov. Globálne konglomeráty ovládajú náš dodávateľský reťazec.
Keď hovoríte o importe, máte na mysli Čínu? Potom je to tiež geopolitický problém.
Áno, sme veľmi závislí od Číny. Má to politický rozmer, ale myslím si, že je to skôr príklad toho, ako sa veľké mestá stravujú. V súčasnosti veľa miest dováža potraviny, ako aj Hongkong. Ide o model, v ktorom vidiek podporuje mesto. Do roku 2030 však až dve tretiny celosvetovej populácie budú žiť v mestách. A do roku 2050 svetová populácia vzrastie na deväť miliárd. Model vidieckej podpory mesta už nebude udržateľný. Spolu s klimatickými a politickými zmenami nám to zmení dodávateľský reťazec potravín.
Výroba v Číne tiež klesá. V pôde je menší podiel živín, dochádza k erózii a voda je znečistená. Takže Čína momentálne aktívne skupuje pozemky a zdroje na výrobu potravín. Nad výrobou potravín v Číne visí otázka aj z hľadiska potravinovej bezpečnosti či regulácie, ale naša pozornosť sa musí obrátiť na širší systém, nielen na Čínu.
Píšem článok o Mary Douglasovej. Jej práca zobrazuje koncept plytvania ako niečo, čo sa kultúrne líši. Myslíte si, že súčasťou riešenia by bolo znovu definovať pojem „plytvanie jedlom“?
Určite. Plytvanie nie je nevyhnutné. Existuje iba preto, že systém nedovoľuje, aby potraviny pokračovali vo svojej ceste. Produkovanie odpadu je symptómom zle nastaveného systému. Plytvanie je výsledok klasifikačného systému, do ktorého potraviny nespadajú.
Z hľadiska riešení je podľa vás dôležitejšie zamerať sa na úpravu, respektíve zmenu v systéme alebo na správanie jednotlivca?
Nemôžem si vybrať, nie je to o jednom jednoduchom riešení. Podporovala by som zmenu konzumných návykov, teda toho, aké jedlo si pýtame. Z priemyselného hľadiska existujú finančné stimuly, ktoré by mohli uprednostniť lokálne potraviny. Ale taktiež môžeme začať od seba. Nepotrebujeme toľko šialených stánkov s rýchlym občerstvením a reštaurácií, mali by sme sa stravovať inak. Kto si dnes už len dá suši a k tomu lazane?
Politika je tiež veľmi dôležitá. Napríklad vo Francúzsku minulý rok uzákonili, že žiaden supermarket nesmie vyhodiť jedlo, ale musí ho darovať dobročinnej organizácii. Nie je to však jednoduché. Pracujem s mimovládnymi organizáciami a dostávame veľa darov, medzi nimi často čokoládové sušienky a sladené nápoje. Áno, neskončia síce na skládke, ale už ste niekedy rozmýšľali nad tým, čo v skutočnosti dávate ľuďom v núdzi? Starší ľudia majú zvyčajne cukrovku, takže cukor im naozaj nepomôže. Najprv si vždy premyslime každý postup. Musíme myslieť do hĺbky a v širšej perspektíve.
Jedno z riešení, ktoré navrhujete, sa volá „parazitická etika“. Môžete nám o nej povedať niečo viac?
Parazit je veľmi poburujúce slovo, preto mám väčšinou problém to zhrnúť. Ale etické postupy, ktoré sa snažím presadiť, spočívajú v ekologickom prístupe. Ten uznáva, že naša existencia nie je individuálna, ale naopak, všetci sme navzájom spojení. Volám to parazitická, pretože vychádzam z práce francúzskeho filozofa Michela Serresa a pretože slovo parasitos doslovne znamená spoločník pri stole. To úplne vystihuje môj pohľad na potravinový systém.
Daisy D. S. Tam
je asistentskou profesorkou na Baptistickej univerzite v Hongkongu (Katedra humanitných vied a kreatívneho písania). Výskumne sa špecializuje na oblasti bezpečnosti potravín, mestských potravinových systémov a etických postupov.
Rozhovor pripravil Lukáš Likavčan. Preklad: Zuzana Miháliková
