Angažovaný pokrytec na ceste ku kozmocentrizmu

Milo Juráni8. februára 2018822

Zápas o najväčšiu uhlíkovú stopu by mal v oblasti umenia jasného víťaza.

Materiálovej a energetickej náročnosti s prevahou kraľuje divadlo. Je to ozaj ťažká váha. Stačí si predstaviť bežnú opernú produkciu. Opulentné kulisy, stovky kostýmov, tisícky drobných rekvizít pre umocnenie divadelnej ilúzie a, samozrejme, tony materiálu z maskérne. Všetko žije len tak dlho, ako žije inscenácia a následne stráca umeleckú, ekonomickú aj materiálnu hodnotu. Divadlo sa nachádza, aj pri všetkej svojej ušľachtilej snahe morálne nakopnúť ľudstvo, v paradoxnej situácii angažovaného pokrytca. Na doskách rezonujú apokalyptické obrazy svetovej potopy a šermuje sa so slovom klimatická katastrofa (čo je v súčasnosti príznačné najmä pre anglo-americký kontext), no post-produkčnými zvyškami sa zaoberá málokto. Od prvého dňa prvej skúšky, až po derniéru a ešte dlhšie produkuje inscenácia množstvo odpadu ako malá továreň. Plastové fľaše, surové aj chemicky ošetrené drevo, biologický odpad, sklo, chémia, textílie aj technika, je to exotický mix. Časť scény po poslednom páde opony putuje do divadelného fundusu, v menej ideálnom prípade sa skartuje, presúva na skládky, horí v spaľovniach. Umenie sa transformuje na znečistenie.

Proti odpadom s odpadmi

Divadlá sú súčasťou paradoxu, ktorý sa týka aj ekologických protestov. Prakticky ho opísal napríklad teatrológ Baz Kershaw: „Členovia hnutia Greenpeace v jednej zo svojich akcií upchali odpadové potrubie ústiace z chemickej továrne neďaleko New Jersey. Poukázali na problém, no dočasne zvýšili lokálnu koncentráciu znečistenia. Niekedy musíš veci urobiť horšími, aby si ich spravil lepšie.“ Je v tom dávka alibizmu, no protestovať proti produkcii odpadov bez produkcie odpadov je nemožné. Napriek tomu by umelecká inštitúcia mala tomuto problému čeliť, pretože následky paradoxu sa dajú účinne zmierňovať.

Recyklované divadlo

Publikácia Recyklované divadlo autorov Poláčka a Pokorného dokonca ponúka tézu, že divadlo má recykláciu odpadov vštepenú historicky. V minulosti však opätovné využitie materiálov nemalo s ekológiou nič spoločné. Postupovať podľa hesla Reduce, Reuse, Recycle jednoducho šetrilo financie aj čas. Keď dočasné drevené divadlá starovekého Ríma poslúžili svojmu účelu, ich materiály sa použili na ďalších stavbách. Aj slávny londýnsky Globe, v ktorom pôsobil William Shakespeare, vyrástol zo stavebných materiálov staršieho divadla. Využitie použitého si v súčasnosti privlastnili najmä komunity, ktoré okupujú alternatívne divadelné priestory. Ako zdôrazňuje aj spomínaná publikácia, ekonomický rozmer sa rozrástol o rozmer ekologický a manifestačný. Architektúra z recyklovaného materiálu už nie je len spôsob ako ušetriť, ale najmä demonštrácia životného štýlu. Jedným z najpresnejších príkladov je berlínsky Ding Dong Dom nezávislej divadelnej skupiny Showcase Beat Le Mot. Vyzerá síce ako fašírka z materiálových zbytkov, no proces a filozofia jeho vzniku mu zaručili atraktivitu a unikátnosť. Mix „skleníku, krabice a lešenárskej konštrukcie“ si umelci postavili svojpomocne, z odpadových materiálov, za pomoci architekta, zopár dobrovoľníkov a takmer zadarmo. Za ďalšími príkladmi nemusíme ísť ďaleko. Stanica Žilina-Záriečie má svoju S2. Priestor v tvare číslice osem vytvorený z balíkov slamy, dreva a hliny, obkolesený tisíckami starých pivných prepraviek vyrástol v roku 2009 a má za sebou silný príbeh. Ako hovorí vo filmovom dokumente jeden z dramaturgov Stanice, Martin Kryštof, idea vyrástla zo žartu. Na tento žart sa ale rýchlo nabalila práca nadšených odborníkov a najmä dobrovoľníkov. Autori projektu S2, ale aj celkom neznámi ľudia, obetovali víkendy, aby sa mohli rýpať v hline a aplikovať výplň zo slamy a relaxovať pri komunitnej strave. Stálo to tri mesiace času, veľa odriekania, materiálu od rôznych donorov a menej ako 10 tisíc eur. Výsledok ale stojí za to. Budova, ktorá dýcha duchom komunity okolo Stanice, patrí do kontextu najzaujímavejších projektov svojho druhu v celom regióne.

Fundus

Ďalší historický priesečník medzi divadlom a recykláciou je starý dobrý fundus. Depozitár všetkého hmotného, čo sa z inscenácie po derniére zachová, slúžil a stále slúži ako archív pre budúcnosť, no najmä ako univerzálna požičovňa pre ďalších tvorcov. Uskladnené podlahové materiály, nábytky i rekvizity a kostýmy sa po remeselnej transformácii môžu použiť nanovo. Opäť platí, že prvá motivácia je ekonomická, no nedá sa zamlčať pozitívny zelený účinok. Tento princíp sa využíva aj na Slovensku. Fundus napríklad materiálovo zabezpečuje scénické riešenia najmenšej scény Slovenského národného divadla, Modrého salóna.

S odpadom na ulicu

Všetok odpad však vo funduse svoje miesto nenájde. Scénografi by možno do umeleckých riešení radi zahrnuli recyklované materiály, ale zladiť finančne náročné riešenia s víziami a ekonomickými možnosťami je problém. Autor konceptu po premiére nad dielom stráca kontrolu. Aj keby vytvoril dokonalú scénu z kartónu a špinavých paliet, ľahko rozložiteľnú a transformovateľnú do novej konfigurácie, jeho práca patrí divadlu. Iba konkrétna inštitúcia môže rozhodnúť ako naložiť s odpadom. Inšpiráciu ponúkli v roku 2012 organizátori divadelného festivalu Ruhrtriennale v Porúrí. Zmes odpadov z inscenácií a sprievodných akcií našla svoj úžitok vo verejnom priestore. Inštalácia Our Century, dlhá drevená platforma s lávkami, kvetináčmi a lavičkami, síce už pred budovou Jahrhunderthalle v Bochume nestojí, ale účinok mala hneď viacnásobný. Umelecký manifest recyklácie upozornil na množstvo odpadu a zároveň formoval miestnu komunitu. Bez výdatnej pomoci dobrovoľníkov by idea zrejme ostala iba náčrtom na papieri.

Do it yourself

Teoretických inšpirácií je ale stále o niečo viac ako praktických. Internet ponúka viacero iniciatív pre zelenšie divadlá. Rady v otázke odpadov sa líšia málo – minimalizovať zvyšky, namiesto nového použiť staré, využívať recyklovateľné materiály, posúvať odkaz publiku. Asi najkonkrétnejší je v tomto prípade praktický receptár nápadov A Practical Guide for Greener Theatre. Príručka radí, ako z divadla vybudovať zelenú pevnosť v súlade so zásadami trvalej udržateľnosti, a obsahuje mnoho neraz až absurdných detailov. Otvára napríklad otázku architektúry separačných nádob. V experimente, o ktorom autorka píše, ovplyvnila mieru recyklácie iba zmena polohy smetných košov. Tvorcovia, herci i technici unavení celodenným skúšobným procesom nebudú predsa chodiť na druhú stranu haly, aby správne separovali fľašu minerálky. Stačilo separačné nádoby umiestniť priamo do ich trajektórií a štatistika sa výrazne posunula v prospech recyklácie.  

Od utópie k realite

Aj bohatý manuál ostáva len zbierkou utopických myšlienok, ak sa nespojí s kľúčovým druhom podpory. V roku 2008 vydalo mestské zastupiteľstvo v Londýne svoj London Green Theatre Plan, ktorý je súčasťou ambiciózneho mestského plánu redukcie emisií. Dokument síce nezabezpečil divadlám finančnú podporu, no naznačil, ktorým smerom sa uberá myslenie hlavných finančných donorov. Odpadové hospodárstvo možno nie je najdôležitejším bodom celého plánu, ale aj vďaka dôslednej recyklácii a opätovnému využívaniu materiálov sú niektoré divadlá ekologickejšie. Arcola Theatre London zanecháva takmer nulovú uhlíkovú stopu a ušetrí tisíce libier ročne. Vysokú investíciu na začiatku rozumne pokryli rôzne dotácie a toto divadlo je dnes inšpiráciou, modelom a úspešným poradcom v otázkach trvalej udržateľnosti.

Ekoscénografia

Zo zákulisia sa treba vyštverať naspäť na javisko, aby bol traktát o recyklácii kompletný. Austrálska scénografka Tanja Beer rozvíja svoj pojem ekoscénografia . Nasáva inšpirácie z teoretických východísk Billa Reeda, ktoré formoval v oblasti zodpovedného dizajnu. Aplikuje jeho myšlienky, ktoré sú založené na interdisciplinarite, permanentnej evolúcii od degenerácie smerom k regenerácii, posunu od mechanistického pohľadu na svet bližšie k princípom prírody. Beer hlása integráciu princípov trvalej udržateľnosti do všetkých fáz scénografického myslenia a práce. Je za novú kreativitu aj východiská materiálových riešení aj za cenu tvorivých obmedzení. Práve tieto limity môžu byť aj novým impulzom pre tvorivosť. Scénograf kalkuluje s tým, že jeho dielo sa premení na odpad, a rovnako s tým, že odpad môže vytvoriť dielo.

Zviditeľniť stratené

Ako ekoscénografia vyzerá v praxi a že v súčasnom divadle existuje aj niečo ako recyklačná performance, demonštruje umelkyňa Sarah Vanhee. V performancii Oblivion z roku 2016 na scénu prichádza s celoročnou zbierkou vlastných odpadov. Materiálne predmety (obaly od jogurtov, fľaše minerálky) dopĺňa o digitálny odpad (e-maily, spamy, poznámky). Pred divákmi sa rozprestiera neobvyklý archív a Vanhee skoro tri hodiny opisuje svoj vzťah k jeho položkám. Dochádza k zviditeľneniu toho, čo sa bežne stratí. Už nejde len o „recycling“, ale o „upcycling“ a zároveň o revitalizáciu myšlienok, ktorých sa počas roka pokúšala zbaviť. Trvalá udržateľnosť sa transformuje do istej formy sebaudržateľnosti.

Nedá sa predpokladať, že by za pár rokov všetky kamenné aj nezávislé divadlá podľahli ekologickým trendom. Ak chcú ale ostať inštitúciami, ktoré sa rozohnia nad nespravodlivosťou a rozdávajú morálne rady, mali by sa otvoriť novým možnostiam. Transparentné nakladanie s odpadom a snaha o jeho kreatívne využitie je na začiatku cesty, ktorá nemá jasný cieľ. Smeruje od degenerácie k regenerácii, od egocentrizmu ku kozmocentrizmu a po vzore niektorých, vo svete populárnych divadelných skupín, k originálnym (eko)impulzom v dramaturgii.

Autor skúma súvislosti medzi divadlom, ekológiou a environmentálnymi témami

Divadelný kapitál

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: