Rozhodnutie, ktorou cestou ísť ráno do práce, je podmienené tým, čo nám infraštruktúry dopravy a pohybu umožňujú či znemožňujú. Spôsob, ako sa presúvame z jedného miesta na druhé, výber ulíc, ktoré máme radi alebo ktorým sa vyhýbame, to všetko je v skutočnosti ovplyvňované naším spoločensko-ekonomickým postavením, našou rasou, rodom či zdravotným stavom, fyzickou (ne)schopnosťou pohybu

a architektonickým rozvrhnutím choreografie ľudí v priestore. Viac ako otázka kadiaľ chceme ísť, je dôležité pýtať sa, kadiaľ nám je umožnené ísť a prečo. Čo nám bolo na tejto ceste umožnené vidieť, a čo naopak ostalo skryté?

Bratislava, Most Lafranconi, petržalská strana.

Tu sa stretáva subkultúra graffiti a ľudia bez domova. Aký je život človeka, ktorý sa identifikuje (identifikoval) ako anonym? Čo spôsobilo, že dočasne alebo trvalo žije v spoločnosti ako bez mena? Kto si takéto gesto všimne a kto ho zaznamená?

Matej Gavula vníma aj tie najjemnejšie zmeny materiálnej reality a jeho práce (vystavené aj v tomto čísle Kapitálu) poukazujú na jej premeny spôsobené zmenami našej spoločenskej skutočnosti a na ľudské a mimoľudské subjekty, ktoré sú z nej vytesnené.

Matej Gavula je umelec, ktorý sa nepozerá na niečo, ale ktorého videnie je vždy videnie s niečím. Uvedomuje si, že svet nie je len priamo pred nami, ale všade okolo nás. Vidieť s Gavulom znamená pozerať sa na miesta a ich materiálne transformácie a klásť si otázky, čo tieto zmeny spôsobilo, a čo vypovedajú o našej spoločnosti.

zostavila Kristína Országhová