Čo mám na jazyku? Len Prázdny priestor

Mário Drgoňa6. júla 2022917

V sobotu 2. júla 2022 vo veku 97 rokov zomrel Peter Brook, jeden z popredných divadelných a filmových režisérov a reformátorov divadelného jazyka druhej polovice dvadsiateho storočia, ktorého osobnosť a dielo inšpirovalo a azda naďalej bude inšpirovať mnohé a mnohých.

Na sociálnych sieťach (najmä na dnes už obstarožnom Facebooku) už istý čas sledujem na mňa niekedy zvláštnym dojmom pôsobiaci trend R. I. P. postov, ktoré sa týkajú známych osobností z radov umenia, vedy, politiky či športu. Ľudia, ktorí sa so zosnulou/zosnulým nikdy nestretli (nielen osobne, ale ani myšlienkovo či prostredníctvom ich tvorby), im vzdávajú hold, kondolujú a vyjadrujú sústrasť pozostalým. Hoci ma na jednej strane pri čítaní tohto typu príspevkov zachvacujú zmiešané pocity, na tej druhej ma vlastne upokojuje, že o niektoré osobnosti stále, hoc i len v mojej bubline, ľudia javia záujem, aj o tých a tie, ktorí a ktoré významne posunuli fungovanie ľudskej spoločnosti v rôznych smeroch.

Keďže tento typ spomínania neublíži, skôr naopak, zaspomínam si i ja.

S tvorbou a uvažovaním Petra Brooka som sa doposiaľ priamo a výraznejšie stretol len raz. Kedysi som na konzervatóriu v Nitre študoval herectvo. Pracovali sme na nejakom dialógu (alebo možno inscenácii, na to si už nespomínam) a dostali sme sa do bodu, keď nič nefungovalo, nič nepomáhalo, skrátka sme si nevedeli dať rady. Náš pedagóg herectva sa vtedy postavil, pozrel na mňa, zodvihol ukazovák a zvolal: „Prázdny priestor – Peter Brook. Prečítaj si!“

Bol som vtedy tínedžer, v divadelnom univerze prakticky nováčik, a málo mi hovorili aj domáce osobnosti divadla a filmu. Nemal som poňatia, kto je Peter Brook. Rozhodol som sa vydať sa do legendami opradeného Divadelného ústavu v Bratislave, aby som si spomínanú publikáciu požičal a dozvedel sa viac (a pomohol tiež našej inscenácii).

V knihe som sa napríklad dočítal, že divadlo môže byť mŕtvolné, sväté, drsné a bezprostredné – nebol som vtedy ešte schopný pochopiť komplexnosť Brookovho uvažovania, no po prečítaní som bol neochvejne presvedčený o tom, že tu mám do činenia so skutočným vizionárom. Presvedčili ma o tom už prvé vety, ktoré položil na papier a ktoré definovali nemálo ďalších rokov jeho práce, ale aj toho, čo sa stalo súčasťou divadelnej tvorby globálne. „Môžem použiť akýkoľvek prázdny priestor a nazvať ho holou scénou. Prázdnym priestorom prejde človek, iný ho pozoruje, a mám všetko, čo treba, aby vznikol akt divadla.“

O pár rokov neskôr ma v presvedčení utvrdila jeho ďalšia kniha, Čo mám na jazyku (2019), v ktorej sa snaží istým spôsobom dekonštruovať a redefinovať náš pohľad na jazyk ako taký.

Fascinácia Shakespearom. Minimalizmus. Výnimočná práca so slovom a tichom. Práve tieto premenné charakterizujú tvorbu a myšlienky Petra Brooka azda najviac. Režisér, ktorý do istej miery vychádzal z Antonina Artauda a jeho divadla krutosti, podporovateľ Jerzyho Grotowského a jeho chudobného divadla, spoluzakladateľ Medzinárodného centra divadelného výskumu, nám počas svojho života odovzdal mnoho inšpirácií a podnetov. Niektoré z nich sa stali bežnou súčasťou tvorivých princípov divadla, mnohé musíme naďalej odhaľovať a skúmať.

Vďaka Petrovi Brookovi, že divadlo o niekoľko krokov ustúpilo mŕtvolnosti.

Autor je divadelný dramaturg

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: