Čierny humor, strohé dialógy, neidentifikovateľné umelecké artefakty, odhryznutý penis, veľa krvi či striekajúce materské mlieko. To je len niekoľko z prvkov, ktoré v decembri do Štúdia Slovenského národného divadla priniesla inscenácia Mummy Brown nórskeho divadelného zoskupenia Susie Wang, ktoré vzniklo v roku 2017. Vyznačuje sa osobitým scénickým jazykom, balansovaním na hranici hororu a komédie. V Škandinávii vraj ľudia žijú pomerne šťastný a bezproblémový život, a tak je potrebné priniesť niečo šokujúce a krvilačné aspoň do umeleckej sféry, povedala po bratislavskom uvedení inscenácie režisérka Trine Falch. Divadelný rukopis Susie Wang v mnohom pripomína estetiku škandinávskej kinematografie, ktorá podobne pracuje s kontrapunktom vtipu a násilných brutálnych scén a do príbehov vkladá postavy, ktorých konanie je absurdné a nepredvídateľné.
Zoskupenie Susie Wang zvykne byť charakterizované ako „nové nové divadlo“ alebo ako „neodramatické divadlo“. Zámerne pracuje aj s tradičnými divadelnými prvkami či postupmi, zaobaľuje ich však do nových významov, niekedy hyperbolizuje či ich dekonštruuje, vystavuje kriticko-ironickej konfrontácii. Mummy Brown z tradície drámy vyťahuje napríklad koncept dramatickej jednoty – miesta, času a deja. Prostredníctvom až hyperrealistických scénických prostriedkov zas v niečom paroduje divadelnú fikciu, pracuje s napätím medzi fikciou a skutočnosťou. Čím bližšia je fikcia skutočnosti, tým viac nás desí.
Miestom, kde sa celý príbeh (či skôr akási hororovo-komediálna epizóda) odohráva, je výstavná sála expozície „Rocks & Holes“ v múzeu, ktorého názov, geografickú lokáciu či presné obsahové zameranie nepoznáme. Architektúra výstavy je pomerne strohá – podlaha, stĺp, sokle, na ktorých sú vystavené neidentifikovateľné objekty (pravdepodobne skaly), majú chladný mramorový dizajn. Sterilitu scény narúšajú zvukové ruptúry – zámerne hlasné chrúmanie strážkyne múzea, kvapkajúca voda, zvuk kameňa vysypaného z topánky a neskôr ruptúry vizuálne. Tými bude najmä jasnočervená krv – najskôr menštruačná, ktorú jedna z návštevníčok výstavy zanechá na snehovobielej lavičke, a neskôr krv v rozorvanom bruchu tehotnej ženy či na slabinách jej muža. Pútať pozornosť bude od začiatku aj okrúhla diera v strede muzeálnej podlahy. Z hľadiska do nej nedokážeme nazrieť, netušíme, aká je hlboká alebo čo sa v nej nachádza, avšak tušíme, že bude v hre zohrávať výraznú úlohu.
Dej inscenácie je v podstate veľmi jednoduchý a v duchu spomínanej dramatickej jednoty nemá v podstate žiadne odbočky či vedľajšie línie. Odohráva sa počas niekoľkých otváracích hodín múzea. Do výstavnej miestnosti prichádzajú rôzni návštevníci a návštevníčky. Niektorí dlho kontemplujú pred niektorým z vystavených objektov (ako keby hypnotizovanie diela prinieslo uspokojenie v rozuzlení jeho významu), iní chodia do sály donekonečna obkresľovať ten istý objekt, hoci jeho kópia na papieri nikdy nebude rovnaká. V sále sa zjaví muž, ktorý hľadá tehotnú ženu, a potom tehotná žena, ktorá hľadá muža s hnedým opaskom. Na scéne je takmer po celý čas prítomná strážkyňa múzea (jej uniforma a miestami aj správanie pripomína „hnedé košele“ nacistického Nemecka). Dáva návštevníkom neurčité a kusé pokyny („Môžete sa toho dotknúť. Je to z minulosti.“) alebo vyšíva. Keď na chvíľu odíde z miestnosti, stačí to na to, aby tajomná diera „vcucla“ do seba brucho tehotnej ženy. Keď sa jej ho podarí z diery vyslobodiť, zisťuje, že diera na ňom vykonala čosi ako cisársky rez a jej dieťa ostáva visieť na dlhej pupočnej šnúre kdesi v nedozernej tme. Brucho sa premenilo na krvavú kašu a celý tento surový horor je nutné zakryť, skôr než do sály vstúpia ďalší návštevníci. Je to však trochu náročnejšie ako prekryť papierovou vreckovkou menštruačnú krv v tvare Rorschachovho obrazu. Začína sa boj strážkyne s telom ženy, ktorá však zďaleka nie je mŕtva. Plače za dieťaťom a z diery sa zas ozýva plač dieťaťa za matkou. Prichádza muž, otec dieťaťa a ocitá sa uprostred tejto surreálnej situácie. Plač dieťaťa treba utíšiť, a tak do diery najskôr lezie otec s mliekom odsatým z prsníka ženy, avšak stojí ho to odhryznutý penis. Čo tam dole vlastne pobýva? Dieťa alebo akési monštrum? Následne sa do neznáma vrhá aj žena, lebo dieťa je stále hladné a jej z pŕs stále strieka materské mlieko (doslovne). Ani ona sa nevráti bez ujmy – to „niečo“ jej odhryzlo z prsníka. Desivý zážitok však matku nedonúti opustiť dieťa, a tak sa do diery v závere vracia. Muž toľko odvahy nemá, radšej si nechá zbabelo prišiť penis strážkyňou múzea a odchádza preč.
Zdanlivo bizarný dej, samozrejme, nemožno čítať logikou racia – podobne ako v prípade hororových filmov, kde tiež nemôžeme začať analyzovať správanie jednotlivých postáv, skúmať motivácie ich konania. Charaktery v Mummy Brown sú tak ako v tradičnom horore ploché, nedozvedáme sa o nich žiadne osobné informácie, netušíme, odkiaľ a prečo prišli, za celý čas povedia iba zopár viet, nemáme možnosť vytvoriť si k nim bližší vzťah. Cez ich akciu síce vzniká pohyb v príbehu (ak to nie je príliš honosné pomenovanie, možno by stačilo iba označenie dejová línia), avšak skutočnými hýbateľmi deja sú v tomto prípade divadelné efekty – každý ďalší vizuálny „šok“ nás nielen nanovo divácky nakopne, ale vnesie do situácie na javisku novú významovú rovinu. Aj text je v tomto prípade skôr v područí obrazu.
Čo všetko sa teda nachádza pod povrchom zdanlivo obyčajného plochého hororu? Čo by sme videli, keby sme aj my nazreli až na samé dno diery? Diera môže byť synonymom zla, temnoty, niečoho animálneho, podvedomého. Niečoho, čo nás vťahuje, pohlcuje, a hoci sa možno raz z nej dostaneme opäť na svetlo, nebudeme už takí ako predtým (a neznamená to, že nám bude chýbať nejaká časť tela ako v prípade postáv v Mummy Brown).
Inscenácia je tiež o vzťahu minulého (ako to, čo nás ťaží, hryzie) a budúceho (nepoznaného, možno príliš rýchlo sa vyvíjajúceho). Aj vystavené artefakty v sále sú niektoré z minulosti a niektoré z vesmíru. Môžeme sa ich dotknúť, ale nikdy nevieme, či nám blízke stretnutie s nimi neublíži. Potlačované traumy či túžby nás môžu psychicky zožierať aj fyzicky bolieť. V nemeckom kontexte môže byť monštrum v diere historickým monštrom z druhej svetovej vojny.
Neopomenuteľná je tu určitá feministická línia – v múzeu napríklad nefungujú pánske toalety, muž – otec je tu vykreslený ako zbabelec, ktorému musí zranenú mužnosť prišívať žena, matka je tá odvážna, ktorá pre svoje dieťa prinesie najvyššiu obeť (hoci z perspektívy hororu by sme povedali, že koná hlúpo a nerozvážne). Diera s plačúcim dieťaťom sa stáva aj metaforou bolesti a temna, ktorým môžu byť vystavení rodičia počas starostlivosti o dieťa. Telo môže byť rozorvané – doslova aj v metaforickom zmysle slova.
Mummy Brown je súčasťou hororovej trilógie o povahe, náture človeka. Na dosky Slovenského národného divadla sa inscenácia dostala vďaka bilaterálnej spolupráci SND a Nórskeho národného divadla. Slovenské publikum tak získalo možnosť zakúsiť severský divadelný rukopis a estetiku, na ktorú sme u nás zvyknutí skôr na nezávislej divadelnej scéne. Škoda, že SND naznačilo divákom a diváčkam už vopred, čím si inscenácia získala istý provokatívny status. Šok tak napokon až takým šokom nebol. Avšak Mummy Brown vo výsledku ostala Rorschachovým psychologickým obrazom – každá a každý sme si ju interpretovali po svojom, aj v závislosti od životnej či spoločenskej situácie, v akej sme sa práve nachádzali. Budúce matky pravdepodobne so znechutením zatvárali oči, mužov striasalo v rozkroku a iní si netvora na dne diery možno personifikovali do osoby niektorého zo slovenských politikov či političiek.
Podporené Islandom, Lichtenštajnskom a Nórskom prostredníctvom Grantov EHP a Nórska.
Spoločným úsilím k zelenej, konkurencieschopnej a inkluzívnej Európe.
