2020 01 Duševné zdravie mladýchTematický KapitálČo by ti pomohlo? Kolektívny rozhovor s členmi a členkami redakcie Kapitálu

Paula Ďurinová10. januára 20201153

Vo februári minulého roka napísala Kristína Országhová do Kapitálu silný text, ktorý bol reakciou na smrť priateľky, umelkyne Katy Mach. Vo mne osobne silno zarezonoval a stal sa aj jedným z referenčných bodov pre skupinový rozhovor s niekoľkými členmi a členkami redakcie – Tomášom Hučkom, Tímeou Krekovič Beck, Matejom Sotníkom, Kris Kállay, Veronikou Krejčovou, Ferom Malíkom a Marekom Hudecom. Mnohé a mnohí majú pocit, že ich vnútorné krajiny sú vyprahnuté. Kristína píše o nutnosti uvedomenia si našej prekarizovanej situácie a silnejšieho zomknutia sa v podobe vzájomnej starostlivosti, úprimného záujmu nielen o vlastné vnútorné svety, ale aj o to, čo sa odohráva vo vnútri tých okolo nás. Hovorí, že „kapitalizmus nielenže vytvára stále neúnosnejšie nerovnosti, ale zásadne mení spôsob, ako kooperujeme“. Zmenu toho, ako nadväzujeme a udržiavame vzťahy, vníma ako radikálny čin.

 

Stretli sme sa v jeden nedeľný podvečer. V nehierarchizovanom a len mierne moderovanom dialógu sme sa porozprávali o našom vnímaní témy duševného zdravia, vnútorných krajinách. Uvedomenie si, že tieto témy sa prelínajú našimi životmi v súčasnej spoločnosti, sa stalo istou výzvou na úprimnejší a skutočný záujem o seba navzájom. Na druhej strane, osobné výpovede zúčastnených boli často pretkávané skepsou. Nemožnosť odosobnenia sa od spoločnosti a doby, v ktorej všetci žijeme, je silným hybným momentom. Oslobodzuje nás od prísne individuálneho chápania osobných vnútorných zápasov, zväčšuje potenciál úprimnosti a umožňuje uvažovať v rámci širšieho kontextu. Čo by nám pomohlo?

 

Terapia na teambuildingu

 

Paula: Prečo ste si zvolili za tému čísla duševné zdravie mladých?

 

Tomáš: Myslím, že s tou témou prišiel Dávid.

 

Tímea: Bola to aj reakcia na straty blízkych a známych, ktoré sme zažili v poslednom období. A často sa stretávame aj s tým, že študenti a študentky majú čoraz viac duševných problémov, o ktorých hovoria priamo a priebežne, alebo až keď prepuknú, keď je toho už priveľa.

 

Matej: Podľa mňa s tým Dávid neprišiel náhodou. Pôsobí v prostredí súčasného umenia, kde je táto téma umelecky a diskurzívne akosi viac zažitá a prítomná.

 

Tímea: Dávid o tom hovoril na našom poslednom teambuildingu. Prekvapilo nás to, a zároveň som pochopila, že sa nás to viac-menej všetkých týka. Mnoho z nás má osobnú históriu riešenia takýchto problémov alebo ich práve prežívame. Zistili sme, že by sme sa mohli chytiť za ruky a podporiť sa. Toto číslo by mohlo byť výsledkom tohto spojenia a premýšľania o téme duševného zdravia.

 

Kris: Mala som dojem, že na poslednom teambuildingu sa trochu prelomili ľady a umožnilo to, že sme sa o tejto téme dokázali pomerne komfortne porozprávať.

 

Tomáš: Jedna zo spoločných aktivít bola, že si povieme, aký sme mali rok. Predstavoval som si, že to bude rýchlovka, každý a každá povieme, ako sme sa mali a pôjdeme ďalej. Stala sa z toho ale riadna ťažoba, bola to taká spoločná psychoanalýza a terapia. Postupne sme išli hlbšie do svojich problémov.

 

Veronika: Ferči, ty si začal tak pekne, že to bol pre teba najzásadnejší rok. Oženil si sa, narodila sa ti dcéra. A tak trochu si sa otvoril a ostatní a ostatné, čo išli po tebe, tiež začali hovoriť o svojom osobnom živote, nielen o tom profesionálnom. A nielen o pozitívnej stránke toho, čo sa nám udialo za posledný rok, ale aj to náročné, čím sme si museli prejsť.

 

Paula: Čo táto situácia na teambuildingu spôsobila?

 

Tomáš: Bol to veľmi zbližujúci moment.

 

Fero: Bolo to skutočne intenzívne. Snažím sa sprítomniť si to. Ľudia sa v tom kolektíve príjemne zabudli. Vedeli sa úplne otvoriť, ako k niekomu, komu môžu dôverovať. Malo to stúpajúcu, akoby snovú tendenciu. A keď to skončilo, tak som mal pocit, že nemalo zmysel baviť sa o ničom inom ako o nejakej vnútornej krajine. Zaznelo tam, že „moja krajina je vyprahnutá“. Možno nebolo ani raz explicitne povedané, že hovoríme o duševnom zdraví, ale bolo jasné, že nás táto téma zaujíma momentálne najviac. Samozrejme, že to súviselo aj s tými úmrtiami blízkych.

 

Tímea: Možno aj s tým, čo sa deje naokolo, aj spoločenský faktor je depresívny.

 

Fero: Klimatický, spoločenský, politický… taký pocit beznádeje zo spoločnosti.

 

Tímea: Prepadáš sa, nemáš sa čoho chytiť. Nič nie je uchopiteľné, všetko sa mení.

 

Veronika: Na druhej strane mám pocit, že sme vedeli vycítiť, že sú to problémy kolektívne. Hoci sa ich snažíme riešiť individuálne, týkajú sa toľkých z nás, že vlastne majú kolektívny rozmer.

 

Fero: Potom nastalo ticho, a bola v ňom istá bezmocnosť. Nevieš, ako pomôcť. Ja som taký skeptik.

 

Matej: V kolektíve Kapitálu sa cítim dobre, ale v tom období som sa nevedel otvoriť takémuto typu zdieľania. Malo autentickú dynamiku, no ja som sa nedokázal zapojiť, čo ma odrazu prekvapilo. Myslím si, že kolektivita, ktorú spomína Veronika, je rozhodne spoločným menovateľom toho, čo prežívame, na druhej strane, sme každý a každá v nejakej špecifickej situácii.

 

Tímea: Nemusí to byť ozdravné pre každého a každú z nás, keď sa naozaj úprimne zdieľajú niektoré veci v skupine ľudí. Je to individuálne. Absolútna úprimnosť o sebe samom nemusí na každého človeka pôsobiť katarzne.

 

Kris: Istá diskrepancia spočíva aj v tom, že to bol pracovný teambuilding. Malo to byť viac-menej pracovné stretnutie, a zrazu nečakane prišli úplne osobné veci.

 

Cítim sa ako stroj

 

Tímea: Neostávajú ale naše vzťahy stále dosť pracovné? Neviem. Možnože ja sa cítim osamelá, lebo mám málo priateľov a malé dieťa. Ale nemám pocit, že by sme boli naozaj utužená komunita. Nemyslím to ako kritiku, ale ako niečo, čo by som ja osobne veľmi chcela mať. Keď si napríklad predstavím, že mám osemdesiat rokov, tak sa mi nezdá úplne realistické, že sa stále budeme stretávať, ako napríklad generácia starších intelektuálov a intelektuálok, ktorých poznám, a ktorí sa doteraz stretávajú. Možno to bolo spôsobené aj minulým režimom, že sa ich vzťahy museli tak utužiť.

 

Veronika: Na druhej strane, nemáš pocit, že keby si teraz potrebovala poprosiť o pomoc, tak by si sa mohla na nás obrátiť?

 

Tímea: Určite by som mohla, ale nemám pocit, že keby mi bolo najhoršie, tak to na mne uvidíte, alebo to hneď odhalíte. Keď mi bolo veľmi zle, tak som sa musela ozvať a zavolať si Tomáša na kávu – a bolo to krásne a príjemné a pochopil ma, ale aby človeka dnes pochopili, musí vydať úsilie práve vtedy, keď najmenej vládze. Musí to byť tvoja iniciatíva, musíš si tých kamarátov či kamarátky zavolať a chvíľu si ich pri sebe udržať, pričom vieš, že majú veľa práce a sú zaneprázdnení.

 

Matej: Ja sa často cítim ako stroj.

 

Tímea: Áno, tiež nad tým zvyknem premýšľať.

 

Matej: Spomínaný Kristínin text bol výzvou na empatiu. Vyzýva v ňom na to, aby sme sa o seba navzájom začali viac starať. Zdieľam s Kristínou pocit silného narušenia väzieb, ktorý cítiť nielen v bratislavskom umeleckom prostredí. Ten text je politický, ale aj veľmi intímny. Hovorí teda o tom, aby sme sa o seba starali. V istom období som mal pocit, akoby sa z toho stala len taká fráza, ktorú každý reprodukuje, až som sa pristihol pri tom, ako ju sám niekomu hovorím, pričom si nie som istý, či to myslím úprimne. Bol som zneistený z neistoty, či som to skutočne precítil, a otriaslo mnou, keď som si uvedomil, že som to len reprodukoval. Vtedy mi napadlo, že je to len akási efemérna floskula, hoci viem, že to tak nie je.

 

Tímea: Je to skutočná túžba, ale je veľmi ďaleko… a vôbec sa nám to nedarí, preto to znie prázdno. Vieme, že naozaj by sme sa o seba mali viac starať, ale nevieme ako.

 

Marek: Je to príliš zjednodušujúce. Ako keď sa niekoho opýtaš, ako sa má. Môžeš sa to spýtať, aby si začal konverzáciu, alebo ti fakt záleží na tom vedieť, čo ten človek cíti, a počuť aj niečo negatívne.

 

Tímea: Všetci sa nejakým spôsobom cítime zle a na dne, ale aj keď sa ťa opýtajú, ako sa máš, kto reálne vlastne chce povedať, že sa má zle?  Napriek tomu by bolo užitočné o niektorých problémoch hovoriť nahlas.

 

Fero: Mám dojem, že sme znecitliveli. Vyslovím to ako hypotézu. Teraz, k tridsiatemu výročiu Nežnej revolúcie, vyšlo niekoľko štúdií a ľudia spomínali najmä istoty. Veľmi mi vadí, keď to pravicové médiá – lebo však iné ani nemáme – bagatelizujú. Počúvam, že HDP sa zvýšil trikrát, ale bagatelizujú tie istoty. Ľudia to však tak pociťujú a to im nemožno zobrať. V jednom prieskume aj explicitne zaznelo, že ľudia sa predtým k sebe inak správali.

 

Tímea: Boli zomknutejší… A dodnes sú napríklad priateľstvá, ktoré sa z toho odvíjali.

 

Tomáš: Ja si to nemyslím. Myslím si, že od vzniku miest je to rovnaké. Keď čítaš hocijaký román spred sto rokov, tak izolácia, nepochopenie, samota boli vždy hlavné témy. Nemyslím, že pred sedemdesiatimi rokmi to bolo lepšie ako dnes. Mám pocit, že sme v týchto sračkách dlho. Aj čo sa týka duševných chorôb a problémov, v poslednej dobe sa tvárime, že je to nová vec. Myslím si však, že to vôbec nie je nové.

 

Marek: Ja si tiež nemyslím, že je to nová vec. Možno je teraz okolo toho väčšie povedomie, pretože o tom aj viac vieme. V osemdesiatych rokoch v Československu to nikoho nezaujímalo, ale od deväťdesiatych rokov sa robilo oveľa viac výskumov. Teraz lepšie rozumieme ľudskej psyché, tomu, ako tie veci vznikajú. Možno si to viac uvedomujeme aj sociologicky, pretože je to pre nás rovnaká téma, akou bola, povedzme, medicína na začiatku dvadsiateho storočia.

 

Tímea: Nároky na človeka sú dnes iné. Mám pocit, že sme v období niečoho neistého, akejsi zmeny. Veci okolo nás neustále zneistievajú, a tým pádom je aj otázne, či nároky, ktoré sú na nás kladené, majú vôbec zmysel. Neviem napríklad, či moja práca má zmysel v horizonte niekoľkých rokov. Žijem so strachom, že neviem, ako a kedy to na nás padne.

 

Marek: Nechcem to zľahčovať, ale spomínam si, že som sa napríklad spoločensky veľmi zle cítil počas ruskej okupácie Krymu. Zdalo sa mi vtedy, že sa niečo mení a je tu istá hrozba. Ale tak ako Tomáš, to, čo bolo predtým, vnímam z literatúry. Bola studená vojna, predtým druhá svetová vojna, medzivojnové obdobie… Nechcem tým dnešnú špecifickú situáciu zľahčovať.

 

Tímea: Ja sa tým ale nechcem utešovať.

 

Veronika: Ten politicko-sociálny kontext, ktorý Tomáš nadhodil, je veľmi dôležitý. Napríklad, keď mala moja teta sedem rokov, tak sa po ceste do školy zakaždým bála, že vypukne vojna. Ako išla do školy, tak si predstavovala, čo by si prvé zbalila, keby museli ísť rýchlo do krytu. Ide to ruka v ruke s dobou, v ktorej žiješ. V poslednom čase to však vnímam ako dva extrémy. Na jednej strane to riešime viac, čo je skvelé, na druhej strane sa tvárime, že sa tieto témy objavili len teraz. Závisí to ale od doby. Keď sa narodíš a žiješ v mieri, tak sa začneš možno inak správať, než keď ideš do školy a rátaš, čo si zbalíš do kufríka.

 

Matej: Tá turbulencia v zmysle zástupu radikálnych udalostí tu bola vždy. Dnes sme však niekde inde. Žijeme v epoche, keď ľudstvo vyvíja nové formy subjektivít ako AI, no v rovnakej chvíli nenávratne devastuje planétu. Planetárna ekologická kríza je prejavom krízy v nás. Podľa mňa prežívame hlbokú existenciálnu krízu, ktorá je vo svojom základe veľmi odlišná od akejkoľvek predošlej.

 

Tomáš: Určite je iná. Vždy boli isté existenciálne krízy, strachy vyplývali z iných vecí. Strach, ktorý máme my, je úplne legitímny, možno je väčší ako predtým, to neviem porovnať. Skôr by nás malo zaujímať, prečo ho máme a prečo ten strach, čo máme dnes, spôsobuje to, čo spôsobuje.

 

Marek: Vždy boli nejaké spoločenské výzvy. Dnes je možno pre nás v Európe, kde dlho nebola nejaká vojna, jednou z výziev správať sa k sebe lepšie a pozerať sa do svojho vnútra.

 

Veronika: Ako povedal Matej – prebieha istá emočná, existenciálna kríza. A to, že to riešime, je aj jej dopadom. Je na nás vyvíjaný neuveriteľný tlak, niečo sa mení a máme rôzne pocity, ktoré nevieme pomenovať. Nevieme určiť, prečo sa niektoré veci dejú, ale zaoberáme sa tým a stalo sa to súčasťou našej dennej konverzácie.

 

Naskočiť na kapitalistický vlak

 

Tímea: Vyrastali ste tiež s prehnanými očakávaniami vašich rodičov? U nás to bolo tak, že nikto v rodine nemal vysokú školu a ja s bratom sme boli tí, ktorí to mali dotiahnuť ďalej. Nevedela som ale, kde je to ďalej. Dodnes sa nedokážem zbaviť vlastného pocitu, že nie som dosť dobrá, dosť schopná, a spoločnosť tento tlak na mňa ešte ďalej externe vyvíja. Ťažko sa tomu odoláva a cítim sa byť voči tomu slabá. Nakoniec opäť naskočím na akýsi kapitalistický vlak, ktorý od teba neustále chce výkon.

 

Paula: Čo znamená byť dosť dobrá, dosť schopná?

 

Tímea: Nemá to hranicu. Napríklad, nemám pocit zadosťučinenia ani po dokončení prekladu viac ako pár týždňov. Nie je to moje racionálne rozhodnutie, ale necítim ozajstnú radosť. Stále mám pocit, že sa dalo niečo urobiť ešte lepšie.

 

Matej: Chronická nespokojnosť.

 

Tímea: Neviem, akým spôsobom sa s týmto dá bojovať.

 

Fero: Každá doba má svoje chiméry. Ja som už dávnejšie pociťoval, že pochádzam z vykoreneného prostredia. Napríklad sme nemali žiadne praktizujúce náboženstvo, žiadny ideologický bod. To je samozrejme problém postmoderny, skončili sa veľké príbehy, a mám dojem, že to nemám čím vyplniť. Vo všetkých obdobiach, o ktorých hovoríte, bol veľký príbeh. Väčšina spoločnosti mala istý rozvrh dňa, pracovali pätnásť hodín denne, sedem dní v týždni, kým sa dobojovali k právam na dôstojnejší život. A ako postupne získavali slobodu, ten uprázdnený priestor akoby bolo čím vypĺňať. Teraz máme osemhodinové pracovné časy – a čo teraz? O čo tu ide?

 

Tímea: Pýtaš sa na zmysel toho celého?

 

Fero: Teraz je tu ešte klimatická kríza, to je niečo, s čím už fakt nič nemôžeš urobiť, keď už proste vieš, že ťa ide za tridsať rokov zatopiť. Vytratila sa kresťanská morálna bipolarita absolútneho zla a dobra. Možno to znie banálne.

 

Tímea: Ja by som mala mať predsa zmysel v dieťati, ale akoby ani to nie je dosť. Nesmierne svoju dcérku milujem, ale hľadím na ňu ako na samostatného človeka a viaže ma k nej zodpovednosť, preto som deprimovaná z toho, čo som jej to vlastne spôsobila. Aký svet ju čaká? Prepadá ma úplná skepsa. Teraz vyzerá šťastná, asi aj preto, že je malá, ale čo bude o dvadsať rokov…

 

Paula: Akým spôsobom by podľa vás bolo vhodné pristupovať k téme duševného zdravia, možno aj v rámci istého spoločenského diskurzu: zdieľaním skúseností, tak ako to napríklad robíme teraz, alebo na to ísť prípadne aj aktivisticky? Čo vnímate ako dôležité pri rozprávaní sa o tejto téme?

 

Kris: Pre mňa bola vždy užitočná istá sociologická imaginácia. Pocítiť, že to je kolektívna skúsenosť, nie iba moja. Tak som sa dostala napríklad aj k feminizmu, pomohlo mi to pochopiť, čo sa dialo, a dať tomu zmysel.

 

Tímea: Možno aj naozaj hovoriť o dôležitosti terapie a nejakého medicínskeho prístupu, podľa toho, o akom stupni psychických problémov sa bavíme. Tiež sa rozprávať o tom, prečo je terapia tak málo prístupná bežným ľuďom. Ľuďom, ktorí nezarábajú majland. Veľmi veľa terapeutov sa stiahlo do súkromnej sféry, z rôznych dôvodov, aj z inštitucionálnych.

 

Fero: Myslíte si, že by to malo byť inštitucionalizované? Bolo by lepšie, keby boli terapie ukotvené, lacnejšie, preplatené poisťovňami?

 

Kris: Určite, pretože tým by sa to normalizovalo.

 

Veronika: Ľudia, ktorí zisťujú, že majú nejaký problém a mali by záujem o odborné poradenstvo, no sú v tom začiatočníci a ešte sa k tomu neodhodlali, častokrát nevedia, ako na to. Nevedia, či majú vyhľadať terapiu, alebo ísť priamo na psychiatriu. Pretože na psychiatrii to preplatia a terapiu si mnohí nemôžu dovoliť. A koľko by terapia mala stáť, a bude ten človek správny?

 

Tímea: Podľa mňa je úplne namieste ako prvý krok ísť k psychiatrovi, čo aj veľa ľudí urobí. Ja som to tiež urobila. Išla som k štátnemu psychiatrovi. Oni ťa musia prijať aj bez výmenného lístka. Mne sa ale stalo, že po desaťminútovom rozhovore som dostala dva recepty na extrémne silné lieky.

 

Marek: Mne veľmi pomohla návšteva terapeuta. Mal som problémy, o ktorých som nechcel nikomu povedať a nemal som pocit, že by to moji kamaráti – a už vôbec nie moja rodina – pochopili. Bolo pre mňa veľmi podstatné, že som mal človeka, za ktorým som mohol prísť, zaklopať na dvere a len o tom hovoriť. Je veľmi dôležité vedieť o týchto veciach rozprávať, pretože čím viac o nich rozprávame, tým viac ich dostávame zo seba.

 

Veronika: Mňa terapeutka tiež naučila, že priznať si, že mám na niečo vyššiu citlivosť, nie je nič zlé. Častokrát to oslobodzuje, lebo si tým viem svoje konanie vysvetliť – hranice mojej citlivosti sú možno inde ako je bežné. Nemusí to vôbec byť zlé. Iba si to treba uvedomiť a občas s tým pracovať.

 

Marek: Pri terapii som si tiež uvedomil, že ako môžu pocity prísť, tak môžu aj odísť. Nemusia ostávať a nemusím sa ich držať.

 

Toxická pozitivita

 

Kris: V pracovnom aj osobnom živote je to podľa mňa prepojené s toxickou pozitivitou, ktorá obnáša aj presvedčenie o individuálnej zodpovednosti za vlastné úspechy a zlyhania. Vnímam to ako nebezpečný diskurz, ktorý práve podkopáva to, čo by bolo ideálne – keby sa starostlivosť o mentálne zdravie inštitucionalizovala do takej miery, že by to bolo normálne, a že by sa to bralo vážnejšie. Považovalo by sa to za súčasť normálnej zdravotnej starostlivosti. V aktuálnom diskurze ťa odbijú, že sa musíš dať dokopy.

 

Tímea: Je to celé prepojené s tým, čo sme už spomínali – veľa sa od teba očakáva, a zároveň musíš všetko zvládnuť bez pomoci. Keď sa ti darí, je to len vizitka tvojho výkonu, za ktorý si plne zodpovedná – čiže si nonstop v strehu; keď sa ti nedarí, tak to je zase len tvoja chyba a svedčí to o tvojej neschopnosti.

 

Kris: „Však aj iní toho majú veľa, aj iní sú unavení.“

 

Tímea: Keď pocítim potrebu niekomu sa posťažovať, že nevládzem, tak vždy myslím na to, že aj oni toho majú veľa. Pamätáte si, keď som písala mail, že neprídem na teambuilding – písala som, že nevládzem, mám toho veľa, a v zátvorke, že viem, že každý má. Našla som v tom isté ospravedlnenie, akoby som sa mala cítiť zahanbene za to, že mi je zle a nevládzem. Neustály pocit viny a nedostatočných schopností, úzkosť a strach ukázať, že mi je zle. Akoby to bolo niečo sebecké a nepatričné. Je to biznisový model v malom, pretože výkon nie je len ten platený, ba ani v širšom zmysle pracovný. Je to aj výkon v priateľstvách, všetko je opečiatkované a nakoniec sa za svoje stavy ospravedlňuješ, akoby to bolo niečo nepatričné. Pozitívne v tom aspoň je, že vieš, že aj ostatní ľudia zažívajú podobné veci a nie si jedinečný exemplár. Všetci riešime tie isté veci spojené s prekarizáciou a stratenosťou, vykorenenosťou. Všetci o tom vieme, všetci to riešime, ale nepodržíme sa, sme ticho. Čo by ti pomohlo? – To by bola super otázka, ktorú by sme sa mali pýtať navzájom.

 

Tomáš: Čo by sme mohli robiť aj v Kapitáli lepšie, aby sme tie problémy dokázali vycítiť aj bez toho, aby nám o nich ten človek prišiel povedať?

 

Kris: Kapitál vnímam ako responzívne prostredie. Tento rok som mala veľmi veľké problémy so svojím zdravím. Už pätnásť rokov žijem s úzkostno-depresívnou poruchou, tento rok mi diagnostikovali disociatívnu poruchu osobnosti. Rok, ktorý tomu predchádzal, bol pre mňa nesmierne náročným obdobím, nedokázala som rozpoznať vzorec v tom, čo sa deje, nevedela som svoje prežívanie pomenovať nijakým uchopiteľným spôsobom. Mala som pocit, že nad sebou nemám žiadnu moc. Párkrát som Tomášovi povedala, že mi je zle, a bolo to rešpektované. Môžem povedať, že som v kolektíve Kapitálu nachádzala obrovskú podporu.

 

Fero: Keď nad tým premýšľam, nechcel by som, aby to vyzeralo, že vymedzujeme nejakú predstavu duševného zdravia. Ja si myslím, že duševné zdravie je inštitucionalizovaný koncept. Skôr, keby nastala zmena prevládajúcej paradigmy, že máš byť ten zdravý, vymakaný, ráno behajúci, jógu praktizujúci, zdravo sa stravujúci, vždy s anekdotou, a zároveň extravagantný…

 

Tímea: Motivačný diskurz o duševnej pohode je vyhranený v tom, že pomaly nepripúšťa žiadnu melanchóliu alebo smútok, ktoré sú vlastne ozdravné a potrebné. Navádzajú nás totiž, aby sme premýšľali. Hoci viem, že neporiadok v duši je do istej miery prijateľný, práve stotožniť sa s ním je pre mňa najväčší problém, keďže spoločnosť nás učí opak. V minulosti som si odpoveď na otázku, kedy by som bola v pohode, nevedela sformulovať a tápala som. Momentálne by pre mňa bolo najdôležitejšie, keby som si vedela odpustiť a nájsť stav, v ktorom vidím krásu aj vo veciach, ktoré momentálne považujem za chyby alebo prešľapy. Uvedomiť si život v jeho celistvosti, čo by mi umožnilo žiť vyrovnanejšie. Dokázať byť v pohode s tým, ako som sa narodila, čo mám k dispozícii, kde mám hranice a využiť to na to, aby som sa mohla o seba starať.

 

Matej: Kris hovorila, že nevedela v disociácii rozpoznať vzorec, a potom sa to zadefinovalo… Keď vieš rozpoznať vzorec, dokážeš situáciu nejako uchopiť, a to je istý nástroj. Pre mňa tam, kde je tento nástroj, je aj pocit slobody, lebo človek sa pohybuje v určitom teréne, ktorému rozumie. Duševné zdravie spájam s týmto nástrojom, ktorý nazývam vnútornou slobodou. Keď ju máš, si to integrálna ty, ktorá vie pracovať so svojimi pochybnosťami, nuansami svojich identít, a ktorá vie v nejakých medziach o svojich kvalitách sama pred sebou, aj v dialógu s inými.

 

 

Rozhovor viedla Paula Ďurinová

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *