„Party time, hop inside, We’re so high, roller coaster ride“ spieva v skladbe Claws na svojom tohtoročnom albume speváčka Charli XCX. Rok 2020 síce nebol žiadny veľký „party time“, no ostatok dvojveršia je veľmi výstižným zhrnutím uplynulého roka po hudobnej stránke. Dominantný bol výrazný synkretizmus, zmazávanie hraníc a časopriestorových zákonov. Aj vďaka tomu nám hudba pomohla prežiť inak prevládajúcu stagnáciu každodenného sveta v čase pandémie.
Najväčším československým prekvapením a zároveň, dovolím si tvrdiť, najlepším albumom roka 2020 bol Year Insane Tomáša Kopáčka, aka Black Tar Jesus. Veľmi osobná, shoegaze/indie gitarová nahrávka reflektuje interpretov život počas roku 2019. Práve koncept „šialeného roka“ z nahrávky robí tematicky veľmi univerzálnu kolekciu skladieb, ktorú akoby si rok 2020 vyslovene pýtal – s jeho atmosférou, poznačenou lockdownovou izoláciou, úzko komunikuje aj komorný charakter celej nahrávky. Year Insane je dokonalou časovou kapsulou doby svojho vzniku.
Dôležitými udalosťami boli tiež albumy Cheat Codes od rapera Bílej Kluk a experimentálny Awaken od interpretky Martyyna. V roku zavretých klubov sú jednoznačne hudobnou udalosťou roka aj aktivity Radia Laude a Radia Punctum. Platformy nás svojimi setmi počas celého roka bránili pred upadnutím do hibernačnej letargie.
Zahraničná scéna sa v roku 2020 niesla najmä v dekonštruktívne-popovom duchu, akcentujúcom najmä roviny veľmi osobného, intímneho prežívania. Dominantnými tak boli autotunom modulované individuálne hlasy zasadené do eklektických beatov na pomedzí trapu, postklubovej hudby, popu a experimentálnej elektroniky. Ohromnou emočnou silou zasiahla nahrávka How I’m Feeling Now od už v úvode spomínanej speváčky Charli XCX. Švéd Yung Lean pokračoval v popieraní tradičných predstáv o rapovej hudbe na albume Starz, ku ktorému koncom roka pridal pesničkový album Blodhundar & Lullabies svojho projektu Jonatan Leandoer 96. Treticu uzatvára novinka speváka Sega Bodega – Salvador. Minimalistický album o dreni lásky, samoty a (ne)možnostiach medziľudského kontaktu v dvadsiatom prvom storočí, zaujímavý najmä výrečnosťou svojich lakonických veršov.
V ťažko definovateľnom priestore medzi retrom a futurizmom hudobnú krajinu rozvrásnili albumy Magic Oneohtrix Point Never Daniela Lopatina, Heaven To a Tortured Mind od Yves Tumor a Tearless od Amnesia Scanner. V oblasti hudobného mainstreamu bolo príjemným prekvapením retro vykročenie speváka Weeknda na albume After Hours, umocnené estetikou pripomínajúcou horory a talianske giallo filmy zo sedemdesiatych rokov.
Oblasť tvrdej gitarovej hudby inovatívne reprezentovali Old Nick, prepájajúci tradičnú predstavu o raw black metale s prvkami v súčasnosti veľmi populárneho dungeon synthu a fantasy-videoherných soundtrackov starých dungeon crawl RPG hier. Grindcoroví/black-metaloví Satan s albumom Toutes Ces Horreurs pokračovali v tradícii francúzskej metalovej extravagancie, reprezentovanej skupinami Blut Aus Nord alebo DeathSpell Omega.
Podarené trap-punkové outro nakoniec pripravil Playboi Carti na albume Whole Lotta Red, čím zároveň dodal kus živelnej energie pre vykročenie do nasledujúceho roka.
Michael Papcun
