Nazdávam sa, že pri argumente o prirodzenosti vyskočí v debate na spoločenskú tému väčšine čitateľov a čitateliek Kapitálu nôž vo vrecku – alebo úsmev na tvári. Prirodzenosťou sa zvykne obhajovať všeličo: od heteronormativity cez neregulovaný trh, ako bojisko každého s každým, až po nadradenosť bielej rasy. Bojovať proti prirodzenosti je ako bojovať proti gravitácii; o diskurzívnej sile prirodzenosti svedčí aj to, že každá ideológia sa jej rada všuchne pod kabát.
Aktuálnu pandémiu by bolo možné poňať aj ako veľký test našej prirodzenosti, ktorým je každá kríza. Peter Kropotkin by jeho výsledkami nebol prekvapený. Z dvoch výrazných evolučných faktorov, súťaže a spolupráce, sme oba pozorovali tam, kde by sme ich z anarchisticko-antropologického hľadiska mohli očakávať: kým Európska komisia a niektoré národné vlády a medzinárodné organizácie preukázali ostré lakte v boji o vakcíny a bez okolkov odmietli uvoľniť patentovú ochranu očkovacích látok a liečiv, príklady spontánnej vzájomnej pomoci zdola pozorujeme hneď od prvých prípadov nákazy (či už šlo o rôzne podoby dobrovoľníctva alebo materiálnej podpory).
„Zkrátka a dobře, ani ničivá moc centralizovaného státu, ani to, že lokajští filozofové a sociologové učili pod rouškou vědy vzájemnému nenávistnému a nemilosrdnému zápasu, nic nemohlo vyhladit pocit solidarity lidí, který je hluboce zakořeněn v lidské mysli a srdci, protože byl živen celým dosavadním vývojem,“ píše Kropotkin vo svojej veľkolepej historicko-antropologickej práci a svoje slová demonštruje početnými príkladmi nielen z celých doterajších dejín ľudstva, ale aj prírody. Jeho Vzájemná pomoc (pôv. vyd. 1914) vznikla ako odpoveď na jednostranný dobový výklad Darwina, ktorý mal ospravedlniť existenciu štátu a zákony nastavené v prospech individualizmu. Kropotkin spísal neviditeľné dejiny ľudstva z pohľadu spolupráce, ktoré ostali v úzadí jeho archivovaných (a zdanlivo jediných, preto „prirodzených“) dejín z hľadiska bojov.
Reedícia knihy po sto rokoch od jej prvého (a jediného) českého vydania aj s dvomi predslovmi a najmä obsažným kontextualizačným úvodom Iana McKaya je načasovaná vynikajúco: nielen s ohľadom na storočnicu od úmrtia jej autora, ale aj vzhľadom na spoločenskú situáciu, v ktorej sa dostáva do kníhkupectiev. Možno v nej nájsť odpovede (či snáď smerovníky k nim) nielen na otázky historickej povahy, ale aj tie najaktuálnejšie: ako je napríklad možné, že pandémiu zvládli lepšie samosprávy než centrálna vláda? Zďaleka to nie je len jej aktuálnou zostavou, ako je zrejmé aj z pohľadu do zahraničia.
Klasik anarchokomunizmu v jednom zo svojich najznámejších spisov presvedčivo demonštruje vzájomnú pomoc ako evolučný faktor (a teda súčasť našej prirodzenosti), ktorý je pre pokrok ľudstva prinajmenšom rovnocenný k súťaži a z hľadiska jeho prežitia úplne esenciálny. Ide o povzbudivé čítanie do zlých časov, ktoré – (ne)bojme sa – nikam neodchádzajú.
Petr Kropotkin: Vzájemná pomoc: faktor evoluce. Praha: Neklid, 2021.
Martin Makara
