Číslo sprevádzajú krátke citáty z pamätí troch japonských anarchofeministiek, ktoré žili a tvorili na začiatku dvadsiateho storočia: Fukuda Hideko (1865 – 1927), Kanno Sugako (1881 – 1911), Kaneko Fumiko (1903 – 1926)
Všetky tri ženy pochádzali z veľmi chudobných pomerov. Možnosť študovať namiesto ručných prác „mužské“ predmety – napríklad matematiku, angličtinu, literatúru – si museli najskôr vybojovať vo svojich rodinách, a potom si na štúdium a ubytovanie v meste zarábať ťažkými, ale slabo platenými prácami, v ktorých boli často vystavené ponižovaniu a násiliu. Sociálne cítenie týchto žien aj ich bojovnosť proti nespravodlivosti vychádzajú z ich najosobnejších skúseností.
V rôznych životných fázach inklinovali buď k socializmu, anarchizmu, nihilizmu alebo dokonca kresťanstvu, ktoré sa v prevažne budhistickej krajine javilo ako revolučné. V ich jednotlivých pamätiach sa ako spoločný leitmotív objavujú dve línie. Jednou je kritický pohľad na pokrytectvo ich mužských spolubojovníkov, ktorí síce hlásajú sociálnu rovnosť, ale zároveň navštevujú verejné domy (ktoré mali na začiatku dvadsiateho storočia ďaleko od miest emancipovanej sexuálnej práce – boli to siete obchodovania s ľuďmi, kam chudobní vidiečania predávali svoje dcéry za pár jenov), alebo deň pred revolučnou akciou ukradnú spoločné peniaze a zmiznú, či si po noci strávenej so študentkou bez peňazí objednajú raňajky len pre seba. Fukuda Hideko, Kanno Sugako a Kaneko Fumiko vo svojich pamätiach zároveň ironicky komentujú snahy mužov zviditeľniť sa, dostať sa na stránky novín, získať spoločenské renomé či kredit revolucionárov. Druhým spoločným motívom ich pamätí je snaha neprikrášľovať svoj obraz. V textoch priznávajú vlastnú slabosť, sú nekompromisne priame bez ohľadu na to, aké reakcie to vyvolá.
Fukuda Hideko celý život bojovala za zrovnoprávnenie žien, viedla vzdelávacie kurzy a založila prvý ženský socialistický časopis v Japonsku Sekai Fujin (Ženy sveta). Sama vychovávala štyri deti a žila vo veľkej chudobe, zomrela vo veku 61 rokov. Kanno Sugako bola za údajnú prípravu atentátu na cisára Meidžiho odsúdená na trest smrti a popravená obesením vo veku 29 rokov. Kaneko Fumiko bola odsúdená na trest smrti za prípravu atentátu na členov cisárskej rodiny, ale cisár neskôr trest zmiernil na doživotie. Kaneko dekrét o zmiernení trestu vo väzení roztrhala a vo veku 23 rokov spáchala samovraždu.
Úryvky pochádzajú z knihy Reflections on the Way to the Gallows: Rebel Women in Prewar Japan (zostavil Mikiso Hane, University of California Press, 1993).
Úryvky vybrala a z angličtiny preložila Ivana Rumanová
Kanno Sugako
(1881 – 1911)
Tieto riadky píšem medzi vyhlásením trestu smrti a momentom, keď vystúpim na šibenicu. Pokúsim sa všetko zapísať úprimne, čestne a priamo bez toho, že by som sa snažila obhajovať.
Na trest smrti som bola pripravená, to ani nemusím rozoberať. Jediné, nad čím som sa trápila celé dni a noci, bolo, aby sa zachránilo čo najviac z mojich dvadsiatich piatich spolubojovníkov.
Čo je to za národ! S akou hrdosťou prelieva krv státisícov ľudí kvôli pár centimetrom na mape!
Naozaj je to silné, odvážne dieťa revolúcie zrazu slabým, krehkým, nariekajúcim dieťaťom? Som to ja?
Potrestajte nás! Áno, potrestajte nás! Čo neviete, že každé použitie sily vyvoláva protisilu? Staré spôsoby bojujú proti novým – imperializmus verzus anarchizmus.
Som hrdá na to, že som presvedčená anarchistka. Nemám sa čoho báť, ani čo ľutovať.
Som slabý človek, extrémne emocionálny. Nenávidím klamstvá, hnusí sa mi pretvárka, prieči sa mi všetko neprirodzené. Plačem. Smejem sa. Radujem sa. Rozčuľujem sa. Nechávam svojim pocitom voľný priebeh, je mi jedno, za akého človeka ma považujú ostatní. Budem spokojná, ak svoj život ukončím bez toho, aby som klamala sama sebe.
… bez ohľadu na to, kto by o mne písal, sotva by to bolo niečo pekné. Vždy som bola slobodomyseľná a nešla som žiadnou priamou a vychodenou cestou. Len vďaka mojej tvrdohlavosti a nepoddajnosti sa mi podarilo neskončiť ako prostitútka alebo robotníčka v továrni na textil.
Kaneko Fumiko
(1903 – 1926)
Socializmus pre mňa v skutočnosti nebol zdrojom žiadnych nových myšlienok. Socialistické teórie mi iba podčiarkli a potvrdili presvedčenia, ktoré som si odvodila zo svojich vlastných skúseností. Bola som chudobná vtedy a som chudobná doteraz. A pretože som bola chudobná, bohatí so mnou zaobchádzali bezohľadne. Zneužívali ma, kárali, utláčali, upierali mi slobodu, vykorisťovali a ovládali ma. Hlboko v srdci som prechovávala nevraživé pocity voči ľuďom, ktorí mali nado mnou moc. Zároveň som však pociťovala silný súcit s tými, ktorí boli v rovnakej situácii ako ja. Chcela som bojovať za členov žalostnej triedy, do ktorej som tiež patrila, aj keby to znamenalo obetovať môj vlastný život.
Tú noc som, ako mnoho iných nocí, strávila so Segawom [študent z bohatej rodiny a socialista]. Nasledujúce ráno muž, ktorý pracoval ako obsluha na internáte, priniesol podnos s raňajkami pre jedného, Segawa sa neobťažoval objednať niečo aj pre mňa.
Zhnusilo sa mi, ako socialisti túžia, aby sa ich mená objavili v novinách.
Socialistov som si predstavovala ako ľudí, ktorí sa povzniesli nad nezmyselné zvyky a spoločenskú morálku. Idealizovala som si ich ako odvážnych bojovníkov, ktorí sa nezaujímajú o takzvanú slávu a pocty a spoločenskú reputáciu. Myslela som si, že sú to bojovníci, ktorí sa snažia zničiť súčasnú zvrátenú spoločnosť, aby vytvorili ideálny svet. Zistila som však, že aj keď odsudzujú iracionálne a pokrytecké aspekty spoločnosti a predstierajú, že kritika, sláva a reputácia sú im ľahostajné, v skutočnosti celkom podliehajú bežným spoločenským normám a trápia sa nimi. Zdobia sa konvenčnými ornamentmi a prispôsobujú sa konvenčným hodnotám. Aby si zarobili na chlieb, zbierajú záznamy o svojich zatknutiach rovnako ako generáli vyznamenania na hrudi. Sú na ne pyšní. Len čo som si to uvedomila, prestala som sa o nich zaujímať.
Fukuda Hideko
(1865 – 1927)
Veľa žien rodičia nútia, aby si mechanicky a rituálne zobrali mužov, ktorých nemilujú. Potom ako som to sama zakúsila, zaprisahala som sa, že budem týmto nešťastným ženám pomáhať, aby mohli byť nezávislé a sebestačné. Len čo diskusie o mojom vydaji ustali, začala som venovať všetku svoju energiu práci v škole.
Povedala som si: „Nevadí, ak teraz zomriem. Ale nebudem pokorne prijímať takýto nespravodlivý trest.“ Nedokázala som ani plakať. Rozhodla som sa, že hoci som žena, budem riskovať i život, aby som čelila brutálnej vláde. A začala som chápať pravdivosť príslovia: „Ak zvíťazíš, si náš; ak prehráš, si zradca.“
Nanešťastie sme neprišli iba o Isoyamu. Zobral si so sebou aj veľkú časť peňazí. […] Isoyama ich teraz použije na vlastné telesné pôžitky. […] Nehanebný idiot!
Hovorí sa, že na bolesť sa zabudne, len čo sa zahojí rana. To pri horkokrvných a „spravodlivých“ revolucionároch platí obzvlášť. Hneď ako sa im podarilo získať nejaké peniaze, muži […] načisto zabudli na náročné dni pred nami a odišli do bordelov. Sama v hostinci som uvažovala o minulosti, strachovala sa o budúcnosť a upadla do hlbokej depresie.
Začala som pochybovať, či takí sebastrední ľudia budú vôbec schopní realizovať náš dôležitý plán.
