V zaručenom strede Európy vatra zvrchovanosti dotlela, už tam opäť vládne pokoj, ticho a burina. Prebehlo aj ďalšie z výročí posvätnej, prekrúcanej, naťahovanej a novelizovanej ústavy.
Čochvíľa si jednorazovo uctíme prvý pokus o česko-slovenské spolužitie. Budúci rok tu máme pekné, okrúhle výročie členstva v EÚ… Vďakabohu za kľukatú históriu. Vždy si je čo pripomínať. Pre každého sa nájde.
Fakt vďaka, Herr Herder
Česko-slovenské politické spolužitie to nikdy nemalo ľahké. Malo byť oslobodením zo „žalára národov“ Rakúsko-uhorskej monarchie, no samo sa s myšlienkou suverenity národov nikdy poriadne nevysporiadalo.
Národno-štátny mýtus bol od počiatku budovaný na predstave prirodzeného práva národov na sebaurčenie. Predstave, ktorá sa v stredoeurópskom priestore vyvinula v devätnástom storočí z osvieteneckých ideí o suverenite ľudu. Národ bol výsledkom akéhosi prirodzeného, organického rastu.
Pre Johanna Herdera, ktorý ovplyvnil celú generáciu národných buditeľov v strednej a východnej Európe, história a zväzky, ktoré národy vnútorne spájajú, z nich robia prirodzenú formu kultúrneho žitia človeka. Každý človek si v sebe nesie genetické dedičstvo národnej kultúry ako atavistický inštinkt, ktorý nemôže byť potlačený. Tak ako je súčasťou ľudskej prirodzenosti porozumenie kultúre národa, tak je to v politickej rovine snaha o národný štát.
Politické spolužitie s českými bratmi sa mohlo oprieť o jazykovú blízkosť a dlhú históriu kultúrneho prenikania. Geopoliticky mohlo byť Česko-slovensko racionálnym riešením nestability stredoeurópskeho regiónu. Ekonomicky dávalo zmysel – najmä z pohľadu zaostalého Slovenska. No nakoniec nenašlo hodnovernú ideovú nadstavbu, ktorá by ho dostatočne legitimovala. Experiment s čechoslovakizmom sa nikdy nepresadil. A pokusy o rovnoprávne federatívne usporiadanie neskončili o nič lepšie.
Skutočné aj imaginatívne krivdy – ekonomické, politické, kultúrne – dávali dosť príležitostí interpretovať ich cez prizmu historickej nespravodlivosti. A tak ďalší pokus o nadnárodné spolužitie v strede Európy skončil rozvodom. Pokojným, vďakabohu. Ale rozvodom.
Panoptikum
Aký je výsledok čosi viac ako štvrťstoročia česko-slovenskej odluky? Českú stranu bilancie nechám na iných. Pozrime sa k nám domov. Politika sa zmenila na sériu kauzičiek, káuz i veľkých škandálov. A vládnutie sa stalo umením prekorčuľovať nimi, udržať to pokope, v záujme neobmedzeného toku kontraktov.
Krajinu, politikov a strany, mnohé médiá, športové kluby… si medzi sebou rozdelili „záujmové skupiny“, ktoré „vládu ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud“ prefíkane zmenili na „vládu ľudí, prostredníctvom ľudí a pre ľudí – tých vyvolených“.
V parlamente mašírujú fašisti, takmer fašisti a pár exemplárov patologických exotov. Všetkým ide, samozrejme, o dobro národa (rodiny, krajiny, našej civilizácie, čohokoľvek, čím sa dá zakryť vlastná vulgárna túžba po moci a nenávisť), a preto delia spoločnosť na tých správnych a ostatných, ktorých počty, keď príde správna doba, sa budú optimalizovať.
Po lesoch behajú branci. Ozbrojení sú – zatiaľ – len akože. Trénujú, bratajú sa s motorkárskymi gangstrami a usilovne sa pripravujú na konflikt, ktorý síce oficiálne nechcú, ale keby predsa len nastal, chcú byť na správnej strane ústia hlavne.
Dvadsaťpäť rokov po tom, čo sme vyhlásili (presnejšie, vyhlásila to skupina vtedajších poslancov Slovenskej národnej rady – čo môže byť sakramentský rozdiel), že si „chceme slobodne utvárať spôsob a formu národného a štátneho života“, to vyzerá, že sme to vytváranie riadne zbabrali. Ale, pravda, slobodne.
Už dvadsaťšesť rokov sa nemôžeme vyhovárať za všetko zlé na Prahu. Či Budapešť. (Hoci, historickou zhodou okolností sme dostali možnosť hádzať všetko zlé na Brusel.) Tých dvadsaťšesť rokov beží ako panoptikum: veksláci premenení na biznismenov, rýchlozbohatlícki privatizéri, finančnícki shark boys, podľa ktorých „občan vie hovno“, oligarchovia, prikrmovaní z verejných zdrojov, ktorí sa tvária, že rozumejú futbalu, zákonníku práce, daniam, školstvu, výskumu a vede.
Kdejakí politici už sľubovali kdečo. Mečiar slovenské Švajčiarsko. Dzurinda dvojnásobné platy. Fico vypratie škvŕn a potom sociálnu spravodlivosť, istoty, stabilitu. Pri pohľade späť je ťažké rozoznať stopy týchto sľubov v realite. Jediným výsledkom sa zdá byť, že v posteli moci sa už zrecyklovali takmer všetci. Konzervatívci s liberálmi. Maďari s hejslovákmi. Ľavičiari s pravičiarmi. Nové tváre so starými…
Back to square one
Na toto sme sa potrebovali zbaviť bratov Čechov? Poslednou obranou sa zdá byť návrat na začiatok: Keď nič iné, osamostatnenie zmietlo zo stola otázky, ktoré by inak zamestnávali – a odvádzali od dôležitejšieho – slovenskú politiku dodnes. Symbolické spory, požiadavky na samostatnosť živiace nacionalistický diskurz. Hádky o zdroje medzi Prahou (federálnou), Bratislavou a Prahou (českou). Kto vie. Ak by sme sa nerozdelili v deväťdesiatom treťom, možno by sa to stalo neskôr, menej civilizovane. Možno by v slovenskej politike doteraz strašil Mečiar, Slota či Pánis, alebo ich vulgárne klony…
Problémom však je, že my sme tieto spory nadobro nezamietli. Len sme ich transformovali. Starostlivo pestovaný mýtus o tisícročnej porobe v Uhorsku a českej zrade sa dnes reinkarnuje v zlom Bruseli. Politici, ktorí blúznili o obrane národnej suverenity a tradičných hodnôt, sa chvíľu zdali byť ustupujúcim folklórom. Dnes sú späť. V plnej sile. Aj s holohlavými gaunermi, ktorí ešte pred pár rokmi mlátili na uliciach „iných“.
Sme (minimálne formálne) v najhlbšie integrovanom jadre Európy. A máme dobré šance v ňom ostať. Napriek tomu sa do politického mainstreamu opäť vracia diskusia, či by nám predsa nebolo lepšie ostať trochu bokom. Na pol zadku. A z pravého kraja pritvrdzujú muziku hlasy, čo vidia spasenie vo Vladimirovi Vladimirovičovi a v jeho lumpenkapitalizme. Z ľavého tlieskajú pomätenci, čo vidia v gangstroch – oligarchoch alternatívu voči kapitalistom.
Možnosť výberu
Človek je vraj geneticky predurčený k tomu, aby hľadal v dejinách zmysel. Príbeh s morálnym odkazom. Hľadanie zmyslu však nie je to isté ako viera v predestináciu. Ak sa pýtame na zmysel česko-slovenského spolužitia aj jeho následnej rozluky, môžeme to urobiť aj bez rozprávok o práve národov na sebaurčenie.
Neexistuje nič ako prirodzená, nevyhnutná inštitucionálna štruktúra. Ako písal v šesťdesiatych rokoch minulého storočia profesor Miroslav Kusý, politicko-inštitucionálna nadstavba – teda aj to, v akom štáte žijeme – je „zámerným, cieľavedomým produktom činnosti ľudí, hypostazovaným prostriedkom realizácie ich záujmov a spoločensko-politických požiadaviek a potrieb… pretože si ľudia inštitucionálnu štruktúru svojho zriadenia vytvárajú ako určitý cieľavedomý projekt, môžu voliť medzi rozličnými alternatívami, môžu ju vytvoriť dobre alebo zle, lepšie alebo horšie“.
Šťastie ľudí žijúcich na akomkoľvek území sa neodvíjalo od toho, či sa ich vláda označovala za „národnú“, resp. za vládu Slovákov, Poliakov, Maďarov, Nemcov… ale od toho, nakoľko bola demokratická, ako rešpektovala ich práva a či vytvárala príležitosti na sledovanie individuálnych projektov šťastia.
Možnosť výberu je oslobodzujúca. A zaväzujúca.
Autor je publicista a politológ
