Čechoslovakistické začiatky davistov
Napriek deklarovanému internacionalizmu komunistického hnutia, pre značnú časť komunistických ideológov a intelektuálov predstavoval nacionalizmus prirodzenú súčasť ich vnímania sveta. Podľa predstaviteľov radikálnej ľavice v strednej Európe otvoril nedoriešený problém vzťahu nacionalizmu a komunizmu široký priestor na vlastné interpretácie. Tejto otázke sa nemohli vyhnúť ani reprezentanti a sympatizanti slovenského komunistického hnutia.
Vzťah marxizmu a národnej otázky v Československu sa do popredia dostal hneď po vzniku spoločného štátu a pre niekoľko generácií slovenských komunistov predstavoval otázku prvoradého významu. Vývoj ich názorov na vzťah Čechov a Slovákov rozhodne nebol priamočiary a dopredu jasný. Ukazujú to aj názorové premeny prvej generácie slovenských marxistických intelektuálov, známych ako davisti. Ich najvýraznejší predstavitelia Ladislav Novomeský a Vladimír Clementis sú dnes vnímaní ako tvorcovia koncepcie slovenského národného komunizmu a programu česko-slovenskej federácie. Menej známou skutočnosťou je, že davisti dlhé roky inklinovali k čechoslovakizmu a tvrdili, že celá slovenská otázka je výlučne sociálny problém. Raný davizmus predstavuje síce zabudnutý, ale zaujímavý a do určitej miery aj originálny plán kultúrnej a intelektuálnej modernizácie Slovenska.
Novomeský vo svojich spomienkach zdôraznil rozdiel medzi správaním českých a slovenských intelektuálnych elít po vzniku Československa. Kým česká inteligencia bola „ochotná prijať vládu českého proletariátu“, na Slovensku vraj prevládal strach o „národnú budúcnosť“ a z nej plynúca podpora tradičných, konzervatívnych istôt. Zatiaľ čo české študentstvo „tvorilo spoľahlivý káder komunistických demonštrácií“, Slováci v sebe niesli „strach o nacionalitu“, ktorý ich izoloval pred novými myšlienkami „v nacionalistickom slovníčku neregistrovanými“.
Príčinou tejto kritiky boli nenaplnené nádeje malej skupinky prívržencov slovenskej radikálnej ľavice, že po vyriešení národnej otázky v podobe Československej republiky sa záujem slovenskej inteligencie zameria na riešenie sociálnych a ekonomických problémov Slovenska. Na rozdiel od susedných krajín, kde intelektuáli hrali významnú úlohu pri rozvoji komunistického hnutia, však slovenské intelektuálne elity radikálnu ľavicu odmietli.
Presvedčenie, že toto zlyhanie spôsobil provincionálny tradicionalizmus a nacionálna obmedzenosť slovenskej inteligencie, formovalo názory slovenských komunistických intelektuálov v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia.
Škodlivé tradície
Z pohľadu davistov slovenská národná tradícia formovala Slovákov v rozpore s predstavami sekulárnej, pokrokovej ľavice, a preto bolo nutné sa jej čo najrýchlejšie zbaviť. Sami seba zároveň považovali za jedinú časť slovenskej inteligencie, ktorá nepodľahla retardačnému účinku slovenského nacionálneho konzervativizmu. Vysvetľovali to tým, že s DAV-om spolupracovali osobnosti formované maďarským, radikálne ľavicovým revolučným prostredím (Ladislav Szántó, Ladislav Novomeský) a kozmopolitní komunisti židovského pôvodu (Eduard Klinger). Českí davisti ako Eduard Urx im sprostredkovali kontakty s pražskými ľavicovými intelektuálmi (Vítězslav Nezval, F. X. Šalda, Jaroslav Seifert, S. K. Neumann) a študentskými komunistickými spolkami Proletkult a Kostufra. Inými slovami, na prekonanie negatív slovenského prostredia bol podľa davistov potrebný sústredený formujúci vplyv českých, židovských a maďarských komunistov.
Davisti však predsa len našli jednu pozitívnu slovenskú tradíciu, na ktorú chceli nadviazať. Bola ňou myšlienka jednotného československého národa, ktorú na Slovensku rozvíjali obdivovatelia T. G. Masaryka. Podľa Vladimíra Clementisa ich zásluha spočívala v previazaní Slovákov s pokrokovejším českým prostredím, ktoré tak mohlo priamo pôsobiť na odstraňovanie slovenskej kultúrnej a myšlienkovej zaostalosti. Davisti preto odmietali akékoľvek autonomistické návrhy, ktoré by mohli rozdeľovať český a slovenský proletariát a komplikovať vplyv progresívneho českého kultúrneho prostredia na slovenskú inteligenciu. Mladí komunistickí intelektuáli práve tento typ kultúrneho a myšlienkového transferu považovali za jedinú možnosť, ako prekonať slovenské zaostávanie. Podľa nich na Slovensku existoval len sociálny problém a hlavným nebezpečenstvom jeho riešenia bol ľudácky konzervatívny klerikalizmus a nacionalizmus.
Vo svojom odpore voči tradicionalizmu považovali davisti prevažujúcu líniu slovenskej kultúry za nereformovateľnú a beznádejne anachronistickú. Nechceli ju modernizovať, ale úplne nahradiť najnovšími progresívnymi európskymi vzormi, v ktorých špecifické tradície malých zaostalých národov nemali miesto. V tomto ohľade kopírovali Marxov názor z polovice devätnásteho storočia, že emancipačné snahy nehistorických národov, ako boli aj Slováci, sú kontrarevolučné a bolo by preto lepšie, keby sa ich členovia asimilovali vo väčších, životaschopnejších etnikách.
Problém národného programu
Davisti odmietali aj pokusy vniesť do komunistického programu národnú otázku. Rast popularity ľudákov totiž priviedol vplyvného slovenského straníckeho predáka Júliusa Verčíka k záveru, že ak chcú byť komunisti na Slovensku úspešní, musia ľudákov poraziť v otázke riešenia česko-slovenských vzťahov. Vychádzal pritom zo záverov piateho kongresu Komunistickej internacionály z júla 1924, ktoré zaväzovali československých komunistov vytrhnúť boj Slovákov za nezávislosť spod vplyvu buržoázie a zviazať ho s bojom pracujúcich. Verčík interpretoval boj za autonómiu ako špecifický prejav triedneho boja slovenského ľudu zameraný proti českej buržoázii. Vyhlásil, že pre chyby pražského straníckeho vedenia toto autentické hnutie zneužívajú ľudáci na svoje ciele. Komunistická strana preto mala vedľa sociálneho predstaviť aj rovnako príťažlivý národnostný program. V tomto názore ho podporoval mladý český stranícky funkcionár pôsobiaci na Slovensku, Klement Gottwald.
Opačný názor prezentoval Vladimír Clementis v úvodníku prvého čísla časopisu DAV. V článku K národnostnej otázke tvrdil, že Stalinove kritériá existencie národa nespĺňa ani československý, ani slovenský národ. No zatiaľ čo Slováci národom neboli, nie sú a pravdepodobne ani nebudú, vznik československého národa v budúcnosti Clementis nevylúčil. Podpora slovenského autonomizmu znamenala podľa neho akceptovanie programu najreakčnejšej časti slovenskej buržoázie. Komunisti sa mali sústrediť na sociálne otázky a nerozptyľovať svoju pozornosť súperením s ľudákmi na národnostnom poli. Verčík na otvorenú kritiku reagoval s dešpektom voči „nepotrebným študentíkom, ktorí sa snažia poučovať Moskvu“ a svoje pokusy o presadenie národnostného programu KSČ ešte zintenzívnil. Výsledkom však bolo obvinenie z nacionalizmu a vylúčenie zo strany, ktoré zariadil nový predseda KSČ Gottwald. Možno si Clementis a Novomeský na začiatku päťdesiatych rokov na túto epizódu spomenuli.
Sporadicky vychádzajúci DAV ani okruh jeho redaktorov až do konca dvadsiatych rokov na rôzne koncepty riešenia slovenskej otázky v rámci komunistického hnutia nereagovali. A to napriek tomu, že v komunistickej strane táto otázka zohrávala dôležitú úlohu. Radikálnu zmenu v zmýšľaní hlavných predstaviteľov davistickej generácie priniesli až následky veľkej hospodárskej krízy na začiatku tridsiatych rokov. Viacerí davisti dospeli k názoru, že Slovensko potrebuje iný prístup ako české krajiny, a teda musí mať aj nejakú formu autonómneho postavenia. Zároveň reagovali aj na zmenu Stalinovej politiky. V Sovietskom zväze totiž začalo prehodnocovanie odmietavého postoja k národným tradíciám a dedičstvu minulosti. V priebehu tridsiatych rokov sa v slovenskej politike národná otázka stala témou číslo jedna. Prepadli jej aj davisti, hoci nie všetci. Napriek tomu odmietanie unitárneho štátu a pražského centralizmu odvtedy už natrvalo formovalo program davistov, rovnako ako ich mladších nasledovníkov okolo Gustáva Husáka. Za svojimi postojmi z dvadsiatych rokov urobili hrubú čiaru, nehovorili o nich a takmer dokonale ich vytesnili aj zo svojho politického životopisu.
Autor pôsobí v Ústave pro soudobé dějiny AV ČR