„Učím sa znova chodiť,“ povie mi kamarát pri káve a ja prikyvujem. Je to zbytočné, ale poviem mu, že to chápem, že som si prešla tým istým. Nie je to najlepšia metafora, ale inú nemáme. Na popis toho, čo sa nám deje, slovenčina ešte nemá slovné spojenie. Niekedy zapojím viac fantázie a predstavujem si, že mám len nohy, ruky a hlavu, že nemám stred tela, a to ma upokojuje. Moje telo je na tom rovnako ako moja psychika. Už nemusím predstierať, že je všetko v poriadku, že som len unavená – všetci hneď uvidia, že mi chýba niečo podstatné. A mohla by som si zobrať „sick day“.
Prvýkrát som išla na terapiu pred štyrmi rokmi. Sedela som v kresle, krabica s vreckovkami položená na stole, ako vo filmoch. Nevedela som, o čom rozprávať, ani kde začať. Nikto v mojom okolí na terapiu nechodil, aspoň som o tom nevedela. Ani ja som o tom nikomu nepovedala. Vtedy som ešte bojovala s pocitom, že moje problémy nie sú také vážne, aby si zaslúžili pozornosť a zároveň so strachom, že by také vážne mohli byť. Moje okolie vnímalo potrebu terapeuta ako dôkaz, že so mnou niečo nie je v poriadku. A napriek tomu, že som nevedela nájsť silu na základné činnosti a každé ráno som neúspešne hľadala dôvod, prečo vstať z postele, hlas v hlave mi hovoril, že si to len vymýšľam. Nemáš byť prečo nešťastná, kričal na mňa. Nad všetkými zlými vecami, ktoré sa mi stali a ktoré som cítila, som sa snažila mávnuť rukou tak, ako ma to spoločnosť naučila. Pokiaľ máš čo jesť, kde spať a máš prácu, nemáš sa prečo sťažovať. Mohla som však mávať rukami, koľko som chcela, necítila som sa lepšie.
Pointa bude na konci
Štyri roky, jedna hodina každé dva týždne. Postupne sa terapia stala súčasťou môjho života. Už ju nevnímam ako konečné potvrdenie mojich problémov, ale ako prostriedok ich riešenia. Často mám pocit, že je to najdôležitejšia práca, ktorú musím urobiť. Prísť, sadnúť si, napiť sa vody, začať rozprávať. Terapia má svoje rituály a u mňa medzi ne patrí kôpka uslzených vreckoviek, ktorú treba na konci vyhodiť. Koniec terapie však nie je koncom premýšľania nad tým, čo sa v nej človek dozvie. Úderom šesťdesiatej minúty sa nedá na všetko zabudnúť a pokračovať ďalej v živote, ako by sa nič nedialo. Sú dni, keď po terapii chcem ísť len domov, sadnúť si na zem a pozerať sa do prázdna. Premýšľať nad tým, o čom sme sa rozprávali. Niektoré uvedomenia sú banálne, ako v ten deň, keď som zistila, že to, čo cítim, je hnev. Iné dni sa podobajú na vyvrcholenie príbehu, keď do seba začne všetko zapadať a človek potrebuje zastaviť prstom na stránke, aby to spracoval. Ako keď si prečítate pointu v knihe a váš mozog si musí poskladať príbeh znova. To sú moje dni. Sedím, pozerám do prázdna a môj mozog sa to všetko snaží pochopiť. Trvá mi to dlho, lebo pointa býva na konci a moja terapia sa ešte ku koncu neblíži. Počas tých rokov som niekoľkokrát držala v rukách kalkulačku a chystala som sa spočítať, koľko ma terapia už stála. V hlave si nosím len približnú čiastku a spomienky na mesiace, keď som si musela požičať od kamaráta, aby som ju nemusela zrušiť. Keď som sa presťahovala do nového mesta, jazdila som za mojou terapeutkou vlakom. Aj keď sa tým moja terapia predražila a výpočty každomesačného rozpočtu vyzerali komplikovanejšie, vedela som, že terapeutku, ktorej budem dôverovať a ktorá mi bude hodnotovo blízka, len tak ľahko nenájdem. Kalkulačku vždy odložím, pretože to číslo radšej nechcem vedieť. Aj tak by som si za to nemohla kúpiť garzónku.
Práca a záhaľka
Z diaľky to vyzerá ako záhaľka. Prísť, sadnúť si, napiť sa vody, rozprávať. Okolo terapie sa vytvorilo niekoľko mýtov, ale ani jeden neodzrkadľuje to, aká je to v skutočnosti namáhavá práca. Na terapii rozoberáme svoje detstvo, naplnené patriarchálnymi rodičmi, cirkevnými predstaviteľmi, stratami, bolesťou. Odhaľujeme toxické vzorce správania a učíme sa, ako ich zmeniť, aby sme už neubližovali ľuďom okolo seba. Vyrovnávame sa s rokmi potláčania vlastnej identity, so zakorenenou túžbou ubližovať sami sebe, lebo nezapadáme do prísne vymedzených kategórií mužstva a ženstva. Snažíme sa vyrovnať s klimatickou úzkosťou, obavami o budúcnosť. Vraciame sa k najbolestivejším momentom svojho života, aby sme si ich prezreli ešte raz, dvakrát, trikrát, tak veľakrát, ako je potrebné, aby sme sa vyliečili. Z diaľky to vyzerá ako záhaľka, a v určitom zmysle je to tak. Dopriať si čas vyliečiť sa je privilégium, ktoré má len malá skupina ľudí. Mať k terapii prístup, môcť si ju dovoliť zaplatiť, mať na ňu čas. Mať možnosť zorganizovať si deň tak, aby som po terapii už nemusela pracovať, aby som sa mohla pozerať do steny a spracovať, čo sa na terapii dialo. Aj z rozprávania kamaráta viem, čo sa stane, keď túto možnosť človek nemá. „Niekedy mi bolo horšie, pretože som terapiu v sebe nestihol spracovať a stala sa z nej len položka v harmonograme medzi učením a poradou. Otvoriť sa druhému človeku, hovoriť o svojich najväčších strachoch, a potom hneď prepnúť do normálu a riešiť prácu, to sa nedá.“
Generácia terapie
„Nie som na to hrdý, ale neviem, čo iné robiť.“ Kamarát mi hovorí o svojom strachu priznať pred kolegami, že sa cíti zle a potrebuje voľno. Vymenúva klamstvá, ktorými zakrýva, že mu psychicky nie je dobre. Zápal priedušiek, migréna, niečo som asi zjedol. Je ľahšie priznať hnačku ako úzkosti a terapiu. Strach z toho, že budeme vnímaní ako slabí a nespoľahliví, je stále prítomný aj v generácii, ktorú niektorí psychológovia a sociologičky nazývajú generáciou terapie. Čísla hovoria, že v porovnaní s minulými generáciami je pravdepodobnejšie, že mileniáli vyhľadajú psychologickú pomoc. Niektorí nás označujú za generáciu depresie a úzkostí, ostatní argumentujú, že len o tom viac hovoríme, pretože tabu je nalomené. Už sa nemusíme hanbiť za to, že chodíme na terapiu. Už vieme, že psychické zdravie je dôležité, že ho netreba podceňovať. Do bezpečného priestoru, v ktorom sme ochotní a ochotné hovoriť o svojich terapiách, stále patria predovšetkým blízke osoby, kamaráti a kamarátky. Hovoriť o tom v práci a očakávať pochopenie bez odsúdenia je naďalej otázne. Aj keď sa pandémia u niektorých zamestnávateľov prejavila záujmom o psychické zdravie zamestnancov a zamestnankýň, len málokedy sme dostali viac ako e-mail, ktorý pripomínal, že v týchto bezprecedentných časoch sa máme zamerať na „work-life balance“.
Možno by som o tom mohla hovoriť aj v práci, ale neviem ako, a riziko nepochopenia je stále veľké. Budú ma ostatní vnímať ako nespoľahlivú, nestabilnú, neproduktívnu? Ako vysvetlím, čo sa so mnou deje, keď sama neviem prísť na nič iné ako na hlúpe metafory? A keby som o tom hovorila, pomohlo by to? Existuje vôbec šanca, že by som dostala čas na vyliečenie a podporu? Platená práca je miestom, ktoré je stále striktne oddelené od psychického zdravia a emócií. A tak si čas na vyliečenie beriem postupne.
Pätnásť minúť medzi poradami na home office znamená, že môžem pár minút plakať a stihnem to zamaskovať, kým kliknem na „join teams meeting“.
Autorka je sociologička
