Čaro Orwellových ruží

Prekladajúc knihu Margaret Atwood Staré baby v lese som sa dozvedela o knihe Orwell´s Roses (Orwellowe ruže, 2021), ktorú napísala Rebecca Solnit. Kniha Atwood je poskladaná z poviedok, v ktorých autorka reflektuje predovšetkým samotu po smrti životného partnera Graema Gibsona (1934 – 2019), v Kanade uznávaného spisovateľa, ktorého tvorba je zameraná najmä na súznenie človeka s prírodou. Poviedky o spoločnom živote sú plné smútku popretkávaného jemným humorom a striedajú sa s najrôznejšími témami, občas dosť dystopickými: od premeny pĺža na ženu cez podivnú mimoplanetárnu návštevu či umelé skladanie manželských párov počas zvláštnej pandémie sexuálnych chorôb až po záhrobný rozhovor autorky s Georgom Orwellom.
Špiritizmus patrí k témam, ktoré sa u Atwood opakujú. Tento fenomén zväčša berie s veľkou rezervou, tentoraz ho však uchopila inak: vo vlastnej poviedke sa prostredníctvom média spojí so slávnym spisovateľom Georgom Orwellom. Nečudo, veď jeho dielo je v súčasnosti až nepríjemne aktuálne. Orwellovi okrem iného zvestuje: „Ešte jedna vec, o ktorej by som vám chcela povedať. Je to kniha s názvom Orwellove ruže, napísala ju Rebecca Solnit. Vo svojej knihe vychádza z vášho vášnivého záujmu o záhradníčenie, o to, ako čo rastie. Málokto to o vás vie. (…) Ružové kríky, ktoré ste vysadili vo Wallingtone v roku 1936… spomínate ich vo svojom denníku. Rozkvitli na sviatok Pamiatky zosnulých. Myslím, že by ste to mali vedieť.“
Nárok na krásu
Pretože veľa ľudí vrátane mňa dnes ťažko hľadá odpoveď na otázku, ako vôbec prežiť v zdraví, najmä duševnom, to, čo sa deje v bližšom aj vzdialenejšom okolí, rozhodla som sa, že môj prvý príspevok pre Kapitál bude práve o Orwellových ružiach. Poskytujú odpoveď na túto ťaživú praktickú aj teoretickú otázku, ktorú sa hanbíme čo len položiť, aby sme nebagatelizovali ťažobu tých, čo trpia oveľa viac než my.
Odpoveď vlastne poznáme, nie je to nič prevratné, ale vždy dobre padne, keď niekto aj takúto nad slnko jasnejšiu vec potvrdí: vyvažovať ťažobu z politiky, vojny, násilia, nenávisti, ktorá sa šíri ako oheň, z ničenia jazyka a komunikácie, z temných predpovedí a vyhliadok – ružami, ich krásou a vôňou. Len si tak s úľubou a úľavou o ne oprieť zrak. Pretože okrem nároku na chlieb si máme ponechať aj nárok na krásu. Veď: „Ak si nemôžem zatancovať, tak to nie je moja revolúcia,“ povedala Emma Goldman.
Orwell o ružiach nikdy nepísal, s výnimkou korešpondencie a denníkov. Zato o nich v súvislosti s ním zoširoka a do hĺbky píše Rebecca Solnit. Ruže sú jadierkom, z ktorého vyrastá množstvo tém, všetky súčasné a pálčivé. Napokon aj tie ruže majú svoju temnú stránku, najmä ak sa dovážajú z plantáží s otrockou prácou len preto, aby skončili v smetných košoch po nevydarenom flirte niekde v bare veľkomesta. Aj kvetinou možno uraziť a ponížiť. Nikto nemá na ružiach ustlané a možno je to tak dobre, lebo však niet ruží bez tŕňov.
Autorka vpletá do príbehu Orwellových ruží, ktoré pri príprave na písanie knihy naozaj našla, pestrý život ich majiteľa a opatrovníka – vlastným menom Erica Arthura Blaira. Opisuje miesta, kde žil, kvôli akým témam kde pobudol, venuje sa všetkým jeho námahám, chorobe, láske, smrti jeho ženy (obaja fajčili tak tuho, že keby obmedzili fajčenie, mohli si údajne dovoliť nájom väčšieho bytu) a uvádza aj nádherný príbeh adopcie ich malého syna. A napokon záver života, keď si on sám už nestihol ani užiť prvý väčší honorár za knihu 1984, ba ani novú lásku. Ako píše Atwood: „V tej knihe vyznievate zaujímavo, pozitívne, istým spôsobom ste tam hodný zbožňovania. Tá fotka s vaším adoptovaným synom, také zlaté decko… Nikdy ste neboli pán Zachmúrený a Skleslý, vôbec nie! Mali ste nadšenie pre život, plno plánov.“
Orwellovo písanie zamerané na temné stránky 20. storočia a na predzvesť, že temnota nepominie ani po vojne, vychádzalo z jeho pôsobenia v interbrigáde v španielskej občianskej vojne, zo skúseností s nacizmom, s druhou svetovou vojnou, ktorú zažil v Londýne, i so začiatkami mierových čias plných hrozivých náznakov totalít a s predzvesťou 50. rokov, ktorých sa už nedožil.
Muž svojej doby
Autorka zdanlivo asociatívne, ale veľmi premyslene prechádza ako prstom po mape po najpálčivejších problémoch doby spred takmer sto rokov, ktoré tak vypuklo pripomínajú to, v čom žijeme dnes v globálnejšej verzii: obrovské požiare v Austrálii a Kalifornii v súčasnosti; bane v Anglicku v 19. a 20. storočí, ktoré Orwell navštívil; kolonializmus, s ktorým sa autori a autorky z Anglicka sotva mohli nevyrovnávať. Dostáva sa až k Rusku a jeho hrozbám pre dnešný svet, do jeho minulosti k Stalinovi a dvadsiatim miliónom mŕtvych, ktorých zanechal po svojej hrôzovláde, a od Stalina prejde až k Putinovi. Tak, ako sú bohato vrstvené kvety ruží, sotva sa dajú spočítať ich lupene, Rebecca Solnit vrství témy, ktoré siahajú od vtedajšieho sveta až k nám. Lebo ako píše Atwood: „Mnohé z tých príšerných vecí sa napokon skončili. Hoci zostali po nich jazvy. A vojny majú svoj spôsob ako sa vrátiť.“
Ikonický autor pred nás v knihe Solnit predstupuje ako vysoký sympatický chlapík s trochu ťažkou povahou, do ktorého sa možno zamilovať a obdivovať ho so všetkou jeho anglosaskou nepoddajnosťou, brilantnosťou myslenia, ale aj s tou trochou mačizmu, ktorý mu v špiritistickej seanse vyčíta aj Margaret Atwood a hneď mu aj láskavo odpúšťa, lebo veď nemohol vnímať všetko. A on sa jej z toho poviedkového záhrobia naozaj ospravedlňuje: „Tisíckrát prepáčte. My muži takto rozprávame bez toho, aby sme nad tým rozmýšľali, teraz si to uvedomujem. Bol som mužom svojej doby. Sotva môže byť niekto iný. (Pauza) Predpokladám, že nepatríte k mojej generácii.“
Ruže prerastajú text celej knihy ako kultúrne symboly, kultúrne odkazy i obrazy, prinášajú úľavu pre oči i dušu v ťažkých časoch, v hocijakých časoch, lebo veď nikdy nestačí len chlieb, potrebujeme aj tie ruže. Rebecca Solnit spomína vo svojej knihe aj esej Lawrenca Weschlera Vermeer v Bosne. Autor, ktorý sa venoval písaniu o ľudských právach a najmä ich porušovaní a zároveň aj esejam o umení, sa spýtal istého sudcu Medzinárodného trestného súdu v Haagu, ako môže vydržať počúvať toľké príbehy o príšernostiach, ktoré sa diali počas vojny v bývalej Juhoslávii v prvej polovici 90. rokov 20. storočia. Sudca mu nadšene porozprával, ako vždy, keď sa čo len trochu dá, zájde do múzea Mauritshuis v centre mesta, aby tam aspoň chvíľu pobudol s obrazmi Vermeera.
„Vaše ružové kríky, ktoré ste zasadili v roku 1936, stále žijú! Kvitnú každé leto. Pôsobí to až symbolicky,“ nadšene odkazuje Atwood Orwellovi vo svojej poviedke. Nuž, vďaka, Rebecca Solnit, za návod a najmä za posmelenie tešiť sa z krásy a okrem chleba sa sýtiť aj vôňou a nádherou ruží.