Bývalý šéf enviropolície: Teraz sa systém nastavuje tak, aby sa toho čo najviac ututlalo.

Na festivale Jeden svet sme diskutovali s bývalým riaditeľom takzvanej enviropolície Máriom Kernom. Mnohé témy však zostali nedopovedané, preto sme ho oslovili na dlhší rozhovor.

Mário Kern sa venoval vyšetrovaniu environmentálnej trestnej činnosti takmer celú svoju profesionálnu kariéru. Od roku 2002 bol špecialistom polície na boj s environmentálnou kriminalitou a zásadným spôsobom sa podieľal na postupnom vybudovaní odboru odhaľovania nebezpečných materiálov a environmentálnej kriminality – spomínanej enviropolície. Na poste riaditeľa pôsobil do augusta 2024, keď mu bolo oznámené, že na danej pozícii „musí skončiť“. Po troch dekádach sa rozhodol odísť z policajného zboru. Enviropolícia pod jeho vedením odhalila viaceré kauzy nedovoleného nakladania s odpadom vrátane jeho dovozu zo zahraničia a prípady nelegálnych obchodov s ohrozenými druhmi živočíchov, pytliactva, nelegálnej ťažby dreva, vypúšťania znečisťujúcich látok, týrania či otráv zvierat.

Aké prípady ste počas pôsobenia v enviropolícii riešili najčastejšie? V rozhovore na festivale Jeden svet ste naznačili, že to boli predovšetkým kauzy týkajúce sa nelegálneho nakladania s odpadom s výškou škody v desiatkach až stovkách miliónov eur. Platilo to od začiatku?

Keď sme sa začali tejto problematike venovať, boli to najčastejšie prípady pytliactva a krádeže dreva. Pytliactvo bolo vypuklé – aj spoločensky sa to riešilo najviac. Avšak postupne, ako sme zlepšovali našu odbornosť a špecializáciu, sa do popredia dostávali prípady týkajúce sa odpadov a znečistenia životného prostredia, ale aj porušovania ochrany rastlín a živočíchov. To všetko súviselo najmä s tým, ako stúpala kvalita vyšetrovania na strane polície aj prokuratúry. Začali sa riešiť aj odborne zložitejšie prípady.

Ony tu v skutočnosti boli vždy, len v štádiu latencie. Miera toho, či vyjde nejaká trestná činnosť najavo, vždy závisí aj od schopností subjektu, ktorý ju má odhaľovať. S rastom našej aktivity a odbornosti sa samozrejme začalo odhaľovať viac prípadov, čo menilo celkovú situáciu. Toto sme zažili v rôznych oblastiach. Takto sa napríklad utlmila kriminálna činnosť zameraná na vykrádanie hniezd dravých vtákov, nakoľko sme sa to naučili odhaľovať a chytať páchateľov. Keď prvý z nich dostal nepodmienečný trest odňatia slobody na jeden rok, ostatných prešla chuť – už to bolo pre nich neprimerané riziko. Podobne to bolo aj pri odpadoch. Tu však treba pripomenúť, že vždy nám pri tom pomáhala odborná i laická verejnosť, ktorá vnímala protiprávne konanie ako problém. Táto spolupráca vždy prinášala najlepšie výsledky.

Jedným z medializovaných prípadov bolo aj nelegálne ukladanie odpadu pri stavbe obchvatu Bratislavy. Čo prinieslo vyšetrovanie tohto prípadu?

Vyšetrovaním vyšlo najavo, že niektoré úseky tejto stavby boli postavené v rozpore s projektom a so stavebným povolením, neboli splnené ani technické normy na tento druh stavby. Podarilo sa získať dôkazy, že dokonca staviteľ vedel o tom, že používa neschválený materiál, ktorý vôbec nie je povolený na stavbu – vrátane stavebného a iného odpadu. Postupne sa okolo Bratislavy vyšetrovalo niekoľko veľkých prípadov, v ktorých sa rozsah protiprávneho konania pohyboval rádovo v miliónoch eur. Išlo o viacero rôznych stavebných projektov, pri ktorých sa všelijaký materiál vo veľkom prevážal a napríklad aj zakopával.

V akom štádiu sa nachádza táto kauza?

Pokiaľ viem, niektoré veci už riešia súdy a niektoré sú asi v rôznom štádiu vyšetrovania.

Na základe čoho sa vyčísľujú škody – na základe nákladov na ich odstránenie alebo na základe toho, koľko by musel páchateľ zaplatiť, keby chcel s odpadom naložiť legálne?

Aj, aj. Škody sa určujú sčítavaním majetkovej škody a ekologickej ujmy. Ak vypustím odpad na vašu pôdu, vy ju musíte vykopať a odviezť na skládku, tak to je vaša majetková škoda. Do škody sa započítava aj nelegálne získaný prospech, teda koľko peňazí som takouto činnosťou ušetril. My sme roky upozorňovali, že toto je najlepšia cesta, ako vyčísľovať nepriaznivý dopad tejto trestnej činnosti. Nová smernica Európskej únie (EÚ) nám dala v tomto smere absolútne za pravdu – teraz sa to bude vyžadovať od všetkých členských štátov EÚ. Do finálnej sumy sa zarátavajú aj náklady na uvedenie prostredia do pôvodného stavu. Tie sú však často nevyčísliteľné.

Vedeli by ste priblížiť dôvody, pre ktoré ste boli v auguste minulého roka de facto odvolaný z vedenia enviropolície? Prečo bol vyvíjaný tlak na vaše odstúpenie?

V podstate si ma zavolali a oznámili mi, že musím odísť. Tomu každý v polícii rozumie, keďže podľa súčasného zákona môžete byť odvolaný z funkcie bez udania dôvodu. Z policajného zboru ma síce vyhnať nemohli, lebo som nespáchal nič protiprávne, ale odvolať ma mohli. A tak mi len oznámili, že musím odísť z funkcie. V tom čase som mal aj so službou v armáde už 35 rokov praxe. Službe tejto krajine som venoval celý profesijný život a prišlo mi nedôstojné, aby som ako policajný plukovník išiel pracovať niekam na základný policajný útvar, kde by ma najskôr poslali.

Myslíte si, že šlo vyslovene o vašu osobu alebo to bola snaha zlikvidovať či znefunkčniť celý útvar enviropolície?

Či už som to bol ja, alebo môj zástupca, ktorý musel odísť, cielilo to na ľudí, ktorí vyznávali iný prístup k presadzovaniu práva. Za nás hovorili výsledky. A išlo aj o to vyslať signál pre ostatných, že takto sa bude nakladať s ľuďmi, ktorí nesúhlasia. Takto to vždy v polícii bývalo, žiaľ, to je na Slovensku taká veľká porucha – málokto z politicky dosadených funkcionárov unesie, keď niekto „neposlúcha“.

Vždy som si bol vedomý toho, čo hovorí zákon. Išlo nielen o to odstrániť moju osobu alebo môjho zástupcu. Súviselo to aj s tým, že som opakovane upozorňoval vedenie ministerstva vnútra – skoro pol roka nepretržite –, že zrušenie enviropolície je v rozpore s plánom obnovy a Slovensko bude musieť znášať finančné následky za porušenie zmluvy. Enviropolícia nevznikla z bežných výdavkov ministerstva vnútra, ale predovšetkým z plánu obnovy.

Takže ministerstvo sa usilovalo zrušiť enviropolíciu?

Boli rozhodnutí a verejne sa to opakovane deklarovalo. Z 201 policajtov malo zostať 28. Samozrejme, ja som nebol účastníkom rokovaní v Bruseli, ale pravdepodobne to niekoho na ministerstve alebo policajnom prezídiu muselo strašne nahnevať, že nejaký riaditeľ odboru mal nakoniec pravdu.

Enviropolícia funguje ďalej, ale v médiách o nej príliš nepočuť. Ako hodnotíte fungovanie tohto útvaru v súčasnosti? Pokračuje vo vyšetrovaní káuz, ktoré ste otvorili?

Postrehol som niekoľko prípadov, ktoré pokračujú a bolo vznesené obvinenie. Ide o kauzy odhalené ešte v čase, keď som tam bol. Zverejnené informácie naznačujú nerovnováhu, pokiaľ ide o to, čomu sa tam teraz venujú. Vyplýva z nich, že enviropolícia má najviac prípadov v oblasti ochrany spoločenských zvierat, napríklad týranie zvierat. Dôraz je zjavne kladený na menej „citlivé“ prípady, ale ťažko sa mi to hodnotí, pretože informácie sa zjavne zdieľajú úplne iným spôsobom, ako sa to robilo predtým.

Dovolím si povedať, že boj proti environmentálnej trestnej činnosti extrémne potrebuje občana na svojej strane. Mnohé prípady, ktoré sme zverejňovali, plnili aj preventívnu funkciu. Jednak sa ľudia dozvedeli, že to a to sa nesmie robiť. Jednak boli motivovaní, aby s enviropolíciou spolupracovali a oznamovali prípady. Ak to zmizne z mediálneho priestoru, samozrejme, že ľudia to inak čítajú alebo tomu vôbec nerozumejú, a vzniká celkom iné prostredie. Až dovtedy, kým sa neprevalia nejaké veľké škandály, ktoré budú stáť daňových poplatníkov obrovské peniaze a možno niektorých ľudí aj zdravie. Samozrejme, že sa šíria aj všelijaké reči o dosadzovaní rôznych ľudí do enviropolície, ktorí majú správne rodinné alebo iné väzby. A tiež sa hovorí, že sa rôznymi spôsobmi rozkladá odborný personál na tomto policajnom útvare.

Ako vážne je vyšetrovaná a trestaná envirokriminalita na Slovensku? Nemala by sa okrem trestov alebo pokút vyžadovať od páchateľov v prvom rade náprava škody? Samozrejme v prípade, že sa škoda vôbec napraviť dá.

Problém je, že roky to v zákonoch je, ale neaplikuje sa to v praxi. Súdy môžu ukladať povinnosť na odstránenie protiprávneho stavu odsúdenému. Zažil som aj prípad, keď páchateľ, ktorý znečistil prostredie splachovaním určitých látok, ešte počas vyšetrovania zjednal nápravu a územie vyčistil. Súd upustil od potrestania, pretože páchateľ urobil všetko, čo ako spoločnosť chceme – napravil protiprávny stav. Iba sa to prejednávalo pred súdom, čím sa vyslal jasný signál, že toto je trestný čin.

Nikto nemá záujem ľudí zatvárať do väzenia. Všetci budeme spokojní, keď sa odstráni protiprávny stav a ľudia pochopia, že toto sa nesmie diať. Spomínaný prípad, keď sa dala náprava ľahko spraviť, je však ojedinelý. Keď máte niekde uložený nebezpečný odpad a jeho likvidácia bude stáť v hrubých odhadoch 20 až 50 miliónov eur – a o takých kauzách viem –,  kto má také peniaze? Ten, kto to tam zhromaždil a zarobil na tom, ten určite nekalkuloval s tým, že to zaplatí, keď ho chytia. On za to ani toľko peňazí nedostal, pretože práve o to ide: legálna likvidácia je drahšia ako nelegálna. A keď to neodstráni on, zostane to na pleciach štátu. Ak by štát mal odstrániť všetky prípady, ktoré sa podarilo odhaliť, poviem otvorene, že by sme sa dostali k sume viac ako miliarda. Ale nakoniec sa to bude musieť urobiť…

Zdá sa, že prioritne sa bude z našich daní odpratávať Istrochem…

Tak to je ikonický problém. Mali sme informácie, že aj iní ľudia sa snažili prísť na to, ako to spraviť, pretože je to lukratívne územie mesta, o ktoré bol opakovaný záujem – len vždy narazili na ten istý problém. Ale nie som si istý, či je práve Istrochem kľúčovým územím Slovenska, kde niečo akútne hrozí. Viem minimálne o dvoch miestach, kde to akútne je, ale nikoho to netrápi, pretože je tam len pár dedín – napríklad v povodí Hrona. Ja o tom nerozhodujem, to musia občania rozhodnúť vo voľbách, ale asi by sme mali na misku váh položiť, na čo štát míňa peniaze a čo je objektívne dôležité pre zdravý život občanov.

Vláda Roberta Fica presadila legislatívne zmeny, ktoré zmiernili trestanie envirokriminality, respektíve to, čo bolo v minulosti trestným činom, je dnes len priestupkom.  Novelizoval sa aj zákon o ochrane prírody a krajiny (takzvaná Huliakova novela). Ďalšou zmenou má byť avizovaná novela trestného zákona z dielne ministra spravodlivosti Borisa Suska (Smer). Aký dopad môžu mať tieto legislatívne úpravy na rozsah a vnímanie envirokriminality, na jej vyšetrovanie? Ako sa to dotkne ochrany prírody?

Chápem, že celkovo sa nastavuje systém tak, že budeme posúvať prípady z trestného práva do správneho práva. Teda nekriminalizujme občana, nech to posúdi správny orgán. S tým by som súhlasil, keby platilo, že keď to niekam posuniete, tak tam bude podobný výkonný orgán ako polícia, ktorý tie prípady zvládne vyšetriť. Predstavte si, že sa niekde nájdu sudy s nejakým olejom a zistíme, že škoda bude 600 eur alebo je tam obyčajný odpad za 9-tisíc eur. Navrhovaná hranica trestného činu pri obyčajných odpadoch je 10-tisíc eur, pri nebezpečných 700 eur. Policajt takýto prípad neprevezme, lebo nebude vecne príslušný – mal by konať správny orgán. Dáme to niekomu na okresný úrad, kto nemá žiadne nástroje na to, aby odhalil páchateľa. Ak viete, že hranica škody na trestný čin je 10-tisíc eur, stačí vám rozdeliť odpad na štyri kopy a rozviezť ich na štyri rôzne miesta, aby sa z trestného činu stali štyri priestupky. Vyšetrovať to bude musieť úradník na okresnom úrade, ktorý nemá poriadne ani služobné auto a žiadne nástroje na vyšetrovanie. Bezodkladné vyšetrovanie na mieste činu je kľúčové pre odhalenie páchateľa. Komu zavolá občan po pracovnej dobe alebo cez víkend, keď nie je isté, či je to trestný čin? Páchateľ zostane neznámy a musí to odpratať štát. Vlastne tým štátu vytvárame stále väčšie škody.

Predstavte si, že máte zmesový odpad, kde je zmiešaný napríklad bežný stavebný odpad a nebezpečný azbest. Celá skládka by teda mala byť podľa zákona nebezpečným odpadom. Zavoláte políciu, ale tá vám povie, že vyšetruje len prípady, kde je dôvodné podozrenie na trestný čin, nie priestupok. Správny orgán  ̶  obec alebo okresný úrad – tam teda musí najskôr ísť s odborníkom, ktorý potvrdí prítomnosť nebezpečného odpadu a vyhotoví o tom písomný dokument. A potom tam znovu musíte volať políciu, ale stopy sú už preč… Zriadili sme za peniaze EÚ enviropolíciu, ktorá má vybavenie, výcvik, personál a skúsenosti, ale my ideme tieto problémy odsúvať na správne orgány, ktoré nemajú žiadne možnosti ich reálne riešiť.

Príklad štyroch skládok odpadu mi príde analogický s tým, čo sa má zaviesť pri zabití chránených druhov živočíchov. Novela určuje spoločenskú hodnotu 7-tisíc eur ako hranicu, odkedy už ide o trestný čin. Páchateľ  by teda musel byť pristihnutý, ako si odnáša z lesa troch medveďov, aby išlo o trestný čin, pretože spoločenskú hodnotu medveďa novela vyčíslila na 2 500 eur. Páchateľovi stačí, aby si dával pozor a neprekročil hranicu 7-tisíc eur. Zdá sa, že je to nastavené tak, aby sa takmer vylúčila možnosť trestného stíhania.

Tam je ešte obrovský problém: ak podľa novely napríklad bez povolenia manipulujete s neživým exemplárom živočícha alebo rastliny – napríklad kožami, pazúrmi – je to trestné v prípade, že ide o kriticky ohrozený exemplár alebo o viac ako 20 exemplárov ohrozených druhov.  Medveď má navrhovanú spoločenskú hodnotu 2 500 eur, takže máte pravdu, musel by som zastreliť troch. Ale ak si zoberiem zdochnutého medveďa z lesa alebo si zoberiem jeho hlavu, spácham trestný čin, pretože medveď je v prílohe A nariadenia EÚ považovaný za kriticky ohrozený druh, pričom na spomínanú prílohu sa odvoláva aj dôvodová správa novely trestného zákona. Treba však tiež povedať, že zastrelenie medveďa by bolo určite trestným činom pytliactva, lebo poľovný zákon chráni medveďa viac ako zákon o ochrane prírody a krajiny, čo je naozaj vtipné.

Takže v tom je ten paradox, že mŕtve chránené zviera bude mať v niektorých prípadoch väčšiu hodnotu ako živé?

Mŕtvy medveď alebo medveď v zajatí bude mať väčšiu hodnotu ako živý. To sa týka napríklad aj všetkých sov. Všetky sovy sú v prílohe A, takže sú kriticky ohrozené druhy, ale spoločenské hodnoty u nás majú všetky druhy pod 7-tisíc eur.

Vy ste aj ornitológ. Máte pocit, že navrhované zmeny zákona boli robené na základe aktuálnych vedeckých poznatkov?

Vôbec to nedáva logiku, nie je to odôvodnené. Zmenili sa spoločenské hodnoty, ale nie je tam napísané, prečo. Teraz si môžeme myslieť, že si hádzali kockou. Pozrite sa do dôvodovej správy. Keby aspoň povedali: u týchto druhov sme znížili spoločenskú hodnotu, pretože ich stavy sú priaznivé, je ich tu veľa a vyplýva to z nejakého európskeho hodnotenia alebo slovenskej červenej knihy. Nič také tam nie je. Potom sa stanú také hlúposti, ako sa stalo s hvizdákom tenkozobým. Tento vtáčí druh vyhlásili svetové odborné organizácie za vyhynutý na celom svete. A teraz ho niekto napísal do dôvodovej správy so spoločenskou hodnotou 30-tisíc eur. To by sme tam mohli mať pokojne aj mamuty. Na druhej strane na Slovensku hniezdi už niekoľko rokov vzácna lastovička skalná, nebudem hovoriť kde. Je to najsevernejší výskyt v Európe, úplne raritné hniezdenie. Ona naopak v zozname chýba, pretože tí, čo ho písali, to ani nevedia. Ak nevedia takéto dva extrémy, tak si poviete, čo tí ľudia vlastne vedia a za čo ich občania platia.

V nedávnom rozhovore pre Denník N ste upozornili na absurdnú skutočnosť, že spoločenská hodnota poľovnej zveri je v niektorých prípadoch vyššia ako hodnota mnohých chránených druhov živočíchov. Pritom je poľovná zver, ako sú daniele a jelene, lokálne premnožená. Navyše je zabitie poľovnej zveri trestným činom pytliactva, ale zabitie chráneného živočícha bude vo väčšine prípadov iba priestupkom. Deformuje sa v posledných rokoch legislatíva tak, aby bola na mieru poľovníkom?

Spomínaná novela zákona len odkryla dlhodobý problém, na ktorý sme roky upozorňovali – že výkon práva poľovníctva a rybárstva má oveľa vyššiu právnu ochranu, než akú majú chránené živočíchy a rastliny. Akýkoľvek neoprávnený lov je trestným činom pytliactva. S tým súhlasím, pretože keby sme dali nejakú výšku škody, tak sa bude pytliačiť strašným spôsobom.

Problém je, že predloženou novelou sme sa dostali do úplných absurdít. Jeleň tam má hodnotu 2-tisíc eur, ale hlucháň 5-tisíc. Hoci zabitie jedného hlucháňa nespadá pod trestný čin porušovania ochrany rastlín a živočíchov, keď ho zastrelíte, má to „šťastie“, že je v zozname poľovnej zveri, takže ste spáchali trestný čin pytliactva. Máte tam napríklad aj myšiaka lesného, ktorý je naším najhojnejším dravcom a jeho zabitie je trestným činom pytliactva. Avšak vzácnejšie druhy dravcov v zozname poľovnej zveri logicky nie sú, takže keď ich zastrelíte, bude to priestupok. Na jednej strane je spoločenský záujem celej krajiny. Na druhej strane je záujem asi 60-tisíc poľovníkov, ktorý je z nejakého dôvodu vystrelený strašne vysoko, hoci nemá logické opodstatnenie. Poďme to vyrovnať.

Mimovládne ochranárske organizácie sa sťažujú, že sa k informáciám o sporných prípadoch nedostávajú. Dobrovoľná stráž prírody bola paralyzovaná novelou zákona o ochrane prírody ešte minulý rok. Kto teda v teréne kontroluje dodržiavanie zákona?

Komora poľovníkov má svoj systém disciplíny. Poľovníci si svoje revíry strážia pomocou poľovnej stráže, povolenia vydávajú okresné úrady a komora. A tento model kontroly, v ktorom si sami svoje strážite, sa presunul aj na oblasti, kde fungovala stráž prírody. Výsledkom je absurdná situácia: ochrana je na tých, čo si prenajali alebo vlastnia pozemky, lenže stráž prírody žiadne vlastnícke práva na pozemky nemá, ona je službou verejnosti. Dovolím si povedať, že keď niektorý národný park povie, že stráž nepotrebuje, tak sa teším na to, že sa raz podniknú kroky na to, aby sa spätne skontrolovalo, koľko im toho ušlo, keďže tam majú len dvoch-troch profesionálnych strážcov.

Pretože profesionálnych strážcov bolo podstatne menej ako dobrovoľných, ktorých bolo takmer 800.

Áno. Vytvorila sa sieť ľudí, ktorí mali odborné znalosti a oprávnenia, pretože boli verejnými činiteľmi. Pokryli to územie a znižovali možnosti robiť protiprávnu činnosť v prírode. Týchto ľudí sme vypli. Vidím, ako vo voľnej prírode lietajú štvorkolky kade-tade, a som zvedavý, ako dlho takýto stav vydržia poľovníci, turisti, vlastníci lesov a verejnosť celkovo.

Predpokladám, že enviropolícia často konala na základe podnetov od občanov, mimovládnych organizácií a dobrovoľnej stráže prírody. Ak nebude dostávať  podnety a štátna ochrana prírody nebude o kontroverzných prípadoch informovať, môže činnosť enviropolície ustrnúť?

Samozrejme, enviropolícia má svoje limitované kapacity. Obrovské množstvo trestnej činnosti vychádzalo najavo pri aktivitách odbornej verejnosti a stráže prírody. Sú ľudia, ktorí sa venovali dravým vtákom a hlásili nám problémy. Ak niekto niečo tají, asi robí niečo nekalé. To je logické. Ja by som bol rád, keby sa ľudia verejne vyjadrili k tomu, prečo sa bránia kontrole. Ak sa niekomu nepáčilo, že konkrétny strážca sa správal neprimerane, mohli sa ohradiť, že zneužil právomoci verejného činiteľa, mohli si ho natáčať, mohli ho žalovať. Teraz sa niekto rozhodol, že ich z prírody vyženie. Komu to prospeje? Osobne by som si rád vypočul dôvody na túto zmenu, ale žiadne nie sú. Je to podobné, ako pri novele trestného zákona.

Odstrel chránených živočíchov, medveďov a vlkov je na Slovensku dlhodobo diskutovaným problémom. Páchatelia často vyviaznu s podmienkou či pokutou… Téma sa výrazne spolitizovala v poslednom období, čo viedlo k rôznym snahám o zníženie ochrany medveďa aj vlka a o legalizáciu odstrelu. Len od apríla tohto roka bolo na Slovensku zabitých asi 240 medveďov. Najviac ich zabili poľovníci na udelené výnimky, takmer rovnaký počet zásahové tímy. V januári bolo zabitých 23 vlkov a od septembra ďalších 55. Aký je váš pohľad na túto problematiku?

Povolil sa lov vlka a ja by som čakal, že sa bude loviť tam, kde vlci ohrozujú stáda. My lovíme vlkov na území, kde nikomu nespôsobujú žiadne škody. To je niečo ako kolektívna vina. Ochrana prírody cieli na druhy a na územie. Ak máte na území primeraný počet vlkov a napriek tomu ich strieľate, nakoniec sa populácie začnú rozsýpať. Všetko je otázkou toho, či ste ochotný hľadať rozumné riešenie, alebo naskočíte na nejaké populistické „žvásty“. Doteraz nikto nevysvetlil, prečo sme medvede strieľali, potom sme ich nestrieľali vôbec, hoci smrteľné útoky a zranenia sa objavili po tom, čo sme ich znovu začali strieľať. Nespochybňujem fakt, že sa ľudia oprávnene boja, ale nevidím, že by sme to nejako vyriešili. Namiesto toho vidím dva roky pľundrovania a strieľania hlava nehlava. A veľmi veľa utajovania, čo vyvoláva oprávnené otázky.

Ministerstvo životného prostredia sa obhajuje tým, že šlo o problémové jedince v okolí obcí. Na druhej strane sa pravidelne vynárajú prípady nelegálnych vnadísk, ktoré medvede do blízkosti obcí lákajú – aktuálne prípad v blízkosti obce Nová Lesná. Sledujete spomenutý prípad?

Už pred rokmi sme riešili, že sa do lesov a na lúky vyvážali nákladnými autami tony krmiva, mrkvy či exotického ovocia z nejakého obchodného reťazca. Samozrejme, že keď sa takto v prírode chováme, zvieratá zmenia svoje správanie. Medveď je oportunista a pôjde tam, kde nájde ľahšie potravu. To je predvídateľné správanie. Preto sa loví na vnadiskách. Pamätám si, že 15 až 20 rokov dozadu boli zakázané mäsité návnady na medveďa, tak sa robilo napríklad to, že mŕtva jelenica bola obsypaná horalkami – mám takú fotku odloženú.

Vidíme, že roky budovaný systém štátnej ochrany prírody je v rozklade, a že to je zámerný rozklad, ktorému nevieme zabrániť minimálne do ďalších volieb. Môžu aktívni občania a občianky suplovať rolu štátnej ochrany prírody a nefunkčnej stráže prírody? Aké stratégie a právne rámce by na to mohli využiť?

Už dnes máme silný inštitút oznamovateľa v trestnom poriadku. Nehovoriac o tom, že smernica odporúča, aby bolo umožnené trestný čin proti životnému prostrediu oznamovať anonymne. Tým sa vôbec novela trestného zákona nezaoberá. Členské štáty by mali zvážiť to, aby mohla odborná verejnosť vystupovať v postavení poškodeného, pretože životné prostredie je verejný statok. Občania by mali fotiť, písať, posielať podnety, aby sa ukázalo, ako to je naozaj, pretože teraz sa systém nastavuje tak, aby sa toho čo najviac ututlalo. Ak to necháme zájsť príliš ďaleko, bude to katastrofa. To sme zažili s odpadmi. Nikto to neriešil. Akonáhle sa urobila jedna aplikácia, aby mohli občania nahlasovať nelegálne skládky, polícia zrazu preverovala stovky oznámení, z ktorých bolo 90 percent pravdivých. Takže stačila jedna veľká kampaň, aby sa to ukázalo.

Ako to robiť tak, aby sa oznamovatelia necítili ako udavači?

Ľudia, ktorí oznamujú takéto konanie v prírode, nie sú udavači, ale rozumní ľudia, ktorí šetria vlastné peniaze. To je racionálny pud sebazáchovy. Niekto vyrúbe les na svahu, potom príde búrka a vytopí celú dedinu. Niekto zarobil 30-tisíc eur na dreve a škoda v dedine je päť miliónov. Ak to odignorujete a neusvedčíte páchateľa, nedonútite ho, aby to zaplatil, zaplatí sa to zo štátneho rozpočtu. Dlhé roky sme budovali dôveru občanov.

Keď sa k nám začal voziť odpad z Talianska, občania nám to hlásili tak rýchlo, že tie kamióny nestíhali ani vykladať a my sme ich mohli zaisťovať ešte na hranici. To je dôvera. Voláte a viete, že niekto kompetentný príde. Nie to, ako som zažíval predtým, že ľudia volali políciu, ktorá ich odhovárala, aby jej nevyrábali robotu. Začínam sa obávať toho, že sa k tomu vrátime. Dôveru si často vybudujete tak, že musíte naozaj niečo robiť a dosiahnuť. Nestačí rozprávať.

Ak by sa zmenila politická situácia v krajine a vy by ste dostali možnosť, vrátili by ste sa do čela enviropolície?

Som ochotný a pripravený zapojiť sa do každej zmysluplnej činnosti, ktorá smeruje k zlepšeniu environmentálnej bezpečnosti. Transparentne hovorím, čo by bolo treba zlepšiť. Teraz sú tam ľudia, ktorí to nechcú, veď rok som tam bol, rok ma tam trpeli, až sa to už nedalo… To preto, že naše názory a praktické kroky sa radikálne rozchádzajú. Za tie roky už mám nejaké nápady, ale nemám dôveru to týmto ľuďom navrhovať, pretože by to neurobili. Prax ukázala, že by sme to vedeli robiť ešte lepšie než predtým, takže ak tá ponuka bude, viem niečo ponúknuť a nemusím byť kvôli tomu ani späť v policajnom zbore.