Pozor, text obsahuje: homofóbne urážky, nacionalizmus, xenofóbiu

Čo majú spoločné statný republikánsky vidlák a extravagantný gej?

Podľa niektorých odpoveď znie: podobný pohľad na politiku. Západom sa šíri udivujúci trend, v rámci ktorého teplé voličstvo podporuje ultrakonzervatívne hnutia. V uplynulých rokoch sa mobilizovali Gays for Trump, nemecká AfD si zvolila za líderku lesbu Alice Weidel a Marie Le Pen získala vo voľbách v roku 2017 najviac teplých hlasov spomedzi všetkých francúzskych strán. Prečo ale gejovia podporujú strany známe svojou homofóbiou? Čo by už len mohlo gejov priťahovať na bielom nacionalizme? Ide o fenomén, ktorý Jasbir Puar nazvala „homonacionalizmus“.

Homonacionalizmus môžeme v zásade opísať ako používanie teplej problematiky na prekrytie rasizmu. Napríklad po útokoch v nočnom klube Pulse v Orlande v roku 2016 prezident Trump rámcoval svoju islamofóbnu rétoriku ako homonacionalistickú obranu zraniteľnej teplej komunity. Pomocou tzv. pinkwashingu vlastnej xenofóbie Trump predal rasizmus v dúhovom obale. Samozrejme, politikom, akým je Trump, skutočne na LGBTI+ ľuďoch a komunite nezáleží, snažia sa len očistiť nacionalizmus tak, aby bol prijateľnejší pre dvadsiate prvé storočie. Novinár J. Lester Feder popisuje homonacionalizmus ako „rasizmus vystrojený v liberálnom dragu s cieľom prinavrátiť nacionalizmu na Západe cveng.“

Trump odkukal stratégiu populistickej ružovej propagandy od svojich európskych náprotivkov, ktoré homonacionalizmus formovali viac než dve dekády. Prvým politikom, ktorý vytvoril spojenectvo medzi teplou komunitou a pravicou, bol holandský provokatér Pim Fortuyn. Pred tým, ako v roku 2002 zahynul pri atentáte, Fortuyn zaplnil titulky novín svojím otvoreným rasizmom a neotesanými rečami o sexe. Jeho šokujúce taktiky, ako popisovanie chute semena v televíznom rozhovore či obhajovanie svojej politiky bonmotmi ako: „Ja nie som rasista, mám priateľov všetkých farieb dúhy… spím s nimi“, položili základy zneužívania kvír identít ultrakonzervatívnou politikou.

Človek by predpokladal, že v mačistickej kultúre pravice, so všetkým tým jej búšením sa do hrude a nosením zbraní, si môžu nájsť miesto len asimilovaní maskulínni gejovia. Očakávali by ste, že tých najteplejších z teplých budú z rasistických zrazov vyháňať. Avšak, prekvapivo, Fortuynova okázalá hypersexualizovaná osobnosť bola dokonalou zásterkou pre protiprisťahovaleckú agendu. Množstvo kontroverzných výrokov sa ukázalo ako ideálny balast pre titulky, ktoré zvýšili popularitu tejto poburujúco „úprimnej“ a charizmatickej postavy na politickej scéne. Fortuynov „spindoktor“ Kay van de Linde poznamenal: „Ľudia si hovorili: ak je taký úprimný vo vyjadreniach o svojom sexuálnom živote – o akom by som ja sám nikdy nemal odvahu rozprávať v televízii –, tak musí byť úprimný aj v ostatných veciach.“ V rámci holandského politického ihriska bola Fortuynova islamofóbia šitá na mieru pre krajinu, ktorá sa pýši  sexuálnym pokrokárstvom. Jeho drzá sexuálnosť umožňovala jeho podporovateľstvu cítiť sa progresívne, zatiaľ čo volalo po zákaze moslimského prisťahovalectva. Navyše, Fortuynova kvír identita zbavovala voličstvo pocitu previnilosti, ktorý sa bežne spája s podporou otvorene rasistických politikov. Sarah Wildman popisuje myšlienkové pochody jeho podporovateľstva takto: „Ak ste ochotní podporiť muža, ktorý sa chvastá tým, že spí s arabskými chlapcami, tak ako by ste už len mohli byť bigotní?“

* * *

Rovnakým spôsobom, akým sa vďaka zdôrazňovaniu svojej kvír identity Fortuyn vyhýbal obvineniam z rasizmu, sa aj jeho podporovateľstvo stavalo na obranu jeho protimoslimskej agendy bez štipky hanby. Toto taktické využívanie kvír identity umožňuje bielym gejom, akým bol Fortuyn, hlásiť sa k postaveniu „ohrozovanej menšiny“ a zbavovať sa tým zodpovednosti za svoj rasizmus. Pod maskou „neškodnej zženštilosti“ sa Fortuynovi podarilo docieliť, že biela nadradenosť sa stala stráviteľnou aj pre umiernenejší elektorát. Ako vraví Arwa Mahdawi: „Krajne pravicové strany si tiež uvedomili, že strategické pretŕčanie pár teplých ľudí pôsobí ako dajaký fundamentalistický dezodorant, ktorý zjemňuje puch ich zášti.“ Fortuyn svojou provokujúcou zmäkčilosťou, ako pinkwashingovou voňavkou, zviedol voličstvo, ktoré by inak mohlo byť voči pravicovému nacionalizmu ostražitejšie.

Po atentáte na Fortuyna v roku 2002 a na Thea van Gogha (podobne zmýšľajúceho teplého provokatéra) v roku 2004 sa v holandských médiách objavil jeden motív. Tlač začala rozoberať homofóbne útoky, keď ich spáchali moslimskí prisťahovalci, kým útoky bielych občanov v zásade ignorovala. Tento homonacionalistický rámec sa opäť vynoril v apríli 2017, keď manželský pár, ktorý tvorili Jasper Vernes-Sewratan a Ronnie Sewratan-Vernes, surovo napadla v Arnheme skupina ôsmich marockých prisťahovalcov po tom, ako ich videli držať sa za ruky. Udalosť vyvolala homonacionalistický pocit solidarity holandských mužov po celom svete. Táto solidarita preklenula ich sociálne zaradenie a rôzni futbalisti, celebrity, policajti či diplomati tweetovali fotky, na ktorých sa držia za ruky so svojimi mužskými kolegami, s virálnym hashtagom #allemannenhandinhand (v preklade „všetci muži ruka v ruke“). Tento obraz gejov verejne sa držiacich za ruky poslúžil ako symbol holandského pokrokárstva, nepochybne hodného vlasteneckej obrany.

Samozrejme, použitie tohto hashtagu bol spôsob, akým biela nadradenosť dávala najavo, kto patrí do holandského rodu. Veru, verejné útoky proti holandským moslimským ženám nevyvolali takú spoločnú solidaritu a súcit ako #allemannenhandinhand. Ba čo viac, nenávistné útoky proti gejom sú vnímané ako národné nešťastie, kým násilie voči ženám nosiacim hidžáb je vnímané ako nešťastný dôsledok, či snáď trest za ich existenciu.

Holandské médiá vytvorili mučenícky obraz útokov divošských moslimov na zraniteľných gejov. Útočníkov, ktorí rozbíjali zuby a zaháňali sa pákovými kliešťami, politická hantírka označovala ako „problémová mládež“, „kutmarokkanen“ (doslova spičení Marokánci), či „marocký odpad“. Geert Wilders využil túto príležitosť na volanie po „deislamizácii“ Holandska. Argumentoval tým, že „sloboda pobozkať sa, sobášiť sa a mať deti, ktorú by teplí ľudia mali mať, je presne to, proti čomu islam bojuje“. O pár mesiacov neskôr centristická strana VVD odštartovala svoju víťaznú kampaň plagátom, na ktorom sa dvaja muži držali za ruky, s nápisom „Bez strachu môcť kráčať ruka v ruke. Správaj sa normálne, alebo odíď.“ Aj spomenutý hashtag, aj tento plagát VVD ukazujú, že obrana kvír ľudí je nacionalistický projekt, ktorý stanovuje hranicu medzi „nami“ a „nimi“.

Predpokladaná zraniteľnosť gejov sa zneužíva ako protiklad trópu predátorského imigranta. Dáta zo správy s názvom Anti-homogeweld in Nederland (Proti homofóbnemu násiliu v Holandsku) však dokazujú, že toto rasistické rámcovanie vzťahom predátor-obeť je chybné. V rozpore s rozšírenými predstavami správa ukazuje, že v Holandsku sú rasistické zločiny z nenávisti v skutočnosti častejšie než tie homofóbne. Navyše, táto správa odhalila, že 86 % jednotlivcov, ktorí sa dopustili násilia na LGBTI+ obyvateľstve, boli etnickí Holanďania, kým len 14 % malo prisťahovalecké pozadie. To približne zodpovedá ich celkovému proporčnému zastúpeniu v holandskej spoločnosti. Takže prípady násilia z nenávisti páchaného rasovo definovaným, prevažne moslimským obyvateľstvom, sú nafukované, aby sa za všetku homofóbiu v krajine dalo viniť islamské prisťahovalectvo.

* * *

Tak prečo sa potom bieli gejovia iracionálne boja moslimov? Možno ide o precitlivené vnímanie hrozieb, ktoré vychádza z ich vlastného spoločenského postavenia. Kvír identita je to jediné, čo ohrozuje ich pozíciu na vrchole ako rodovej, tak i rasovej hierarchie. Toto prekérne i frustrujúce postavenie, vzdialené od maximálne privilegovaného postavenia o jedinú premennú, môže podporovať vznik hyperdefenzívnej mentality. Spisovateľ a spoločenský kritik James Baldwin tvrdil, že: „Bieli gejovia sa cítia podvedení, keďže sa v zásade narodili do spoločnosti, v ktorej by mali byť v bezpečí. Odchýlka v sexualite ich nečakane uvádza do nebezpečenstva.“ Podobne sa vyjadril aj Michael Darer: „Domáhanie sa privilégia, to je príbeh bieleho gejstva hlavného prúdu.“ Tieto výroky osvetľujú príťažlivosť Wildersovho líškania sa gejom, ktorí si zúfalo bránia vlastné spoločenské postavenie. Skrátka, kvír ľuďom sa ľahko brnká na strunu. Stačilo vyplniť prázdno po homofóbii pocitom spolupatričnosti – v pravicovej rétorike, a v niektorých prípadoch i v straníckych štruktúrach. Bieli gejovia sú potom ochotní „sotiť tých s nižším postavením pod vlak, len aby si udržali svoje novoobjavené privilégium“.

Kelvin Hopper, kvír muž, ktorý nedávno začal podporovať krajnú pravicu, svoje názory bránil tým, že: „čeliac súčasným hrozbám, najmä radikálnemu islamu, gejovia si uvedomili, že oni budú prvými obeťami týchto barbarov“. A preto sa krajné „deislamizačné“ opatrenia, po ktorých volá Wilders, zdajú rozumné tým bielym gejom, v ktorých ohrozené privilégium podnecuje precitlivené vnímanie hrozieb. Darer píše: „Dennodenne zápasia o uistenie, že čokoľvek, čo im vzala homofóbia, im bolo vynahradené hneď dvojnásobným požehnaním: belošstvom a mužskosťou.“ V konečnom dôsledku je reálpolitické spojenectvo kvír komunity s pravicou založené na prísľube ochrany neistého privilégia bielych gejov pred „hrozbou“ prisťahovalectva.

Homonacionalizmus je viac než propaganda – stala sa z neho oficiálna doktrína. Holandský imigračný systém využíva podporu homosexuality ako ružový lakmusový papier, ktorým určuje, kto môže získať občianstvo. Veru, prisťahovalectvo je skúšané napríklad aj tým, že sú sledované jeho reakcie na otázky o bozkávajúcich sa mužoch. Časť jednej z otázok znie: „Ste na terase s kolegami a pri vedľajšom stole sa dvaja muži objímajú a bozkávajú. Znervózňuje vás to. Čo spravíte?“ Potenciálnemu prisťahovalectvu ukazujú aj videozáznamy kvír párov a polonahých žien na plážach, aby sa usúdilo, či sa dokážu integrovať do holandskej spoločnosti. Pozoruhodné je, že takéto otázky o homosexualite nie sú súčasťou pohovorov s prisťahovalectvom z Kanady, Austrálie či Spojených štátov. Toto potvrdzuje, že sa predpokladá korelácia medzi belošstvom a otvorenosťou voči kvír ľuďom, ako i rasistické predpoklady o tom, že nebieli ľudia sú vo svojej podstate homofóbni.

Tofik Dibi, holandský kvír politik, syn marockých prisťahovalcov, vraví, že pravicoví politici, ktorí tak vehementne upozorňujú na anti-LGBTI+ násilie, „zvysoka serú na práva kvír ľudí“. Tvrdí, že vo voľbách v roku 2017 bola obrana kvír identít iba stratégiou, ako legitimizovať protimoslimské nálady. Na margo holandského imigračného systému sa Dibi vyjadril nasledovne: „Zo všetkých tých skúšok najviac používajú práve tú o právach kvír ľudí, pretože vedia, že tá je pre tieto komunity najzložitejšia.“ Iróniou je, že homofóbiu zaviedol práve západný kolonializmus, ktorého odkaz ostáva hlboko zakorenený v mnohých prisťahovaleckých komunitách. Preto používať otázky súvisiace s kvír identitami ako kľúčový ukazovateľ, ktorý má oddeliť prisťahovalectvo „so stredovekým zmýšľaním“ od toho „osvieteného“, je hotovým pokrytectvom. Imigračný úrad vytvoril z kvír identít emblém holandskej identity, pomocou ktorého môže odmietať moslimské žiadateľstvo a legitimizovať to tvrdeniami o ochrane zraniteľných kvír ľudí. Navyše, tento ružový lakmusový test homogenizuje rozmanité interpretácie islamu a polarizuje tak 1,8 miliardy ľudí na základe jediného výseku ich osobnosti – postoja k  teplej problematike.

* * *

Najzraniteľnejšou skupinou v tomto „strete civilizácií“ sú kvír ľudia s moslimským vierovyznaním. Je to pochopiteľné, pretože polarizovaná rétorika stavajúca gejov a moslimov proti sebe trhá ich viacrozmernú osobnú identitu. A keďže sú tieto dve menšiny vykresľované ako vzájomne sa vylučujúce, organizácie zamerané na boj s islamofóbiou málokedy spolupracujú s organizáciami zameranými na boj s homofóbiou.

Islamofóbia je definovaná heterosexuálnou skúsenosťou a homofóbia zasa bielou optikou, čím sa potiera skutočnosť, že tieto sústavy tu existujú súčasne a sú vzájomne prepletené. Uväznené na rozhraní dvoch zdanlivo odporujúcich si identít, kvír moslimstvo nemôže oplakávať nešťastia komunít, do ktorých patria. Po streľbe v Orlande libanonský kvír spevák z hudobnej skupiny Mashrou’ Leila popísal svoju frustráciu takto: „Sme tu aj takí, ktorí sme kvír a cítime sa tým útokom napadnutí, no nemôžeme trúchliť, pretože zároveň sme z moslimských rodín… takto to vyzerá, keď vás nazývajú teroristom i buzerantom.“

Namiesto paranoje z islamu by sme si mali dávať pozor na pravicu. Samozrejme je zjavné, že homonacionalizmus ubližuje moslimstvu, a kvír moslimstvu predovšetkým. No ak sa ho nepodarí stlmiť, homonacionalizmus zhltne aj tých, ktorých vraj chráni. Oportunistické spojenectvo medzi pravicou a bielymi gejmi je založené na spoločnej túžbe po uchovaní bieleho mužského privilégia. Avšak, ako varuje transrodová aktivistka a burundská utečenka Olave Basabose: „Z histórie je všeobecne známe, že ak dáte priestor krajnej pravici, ďalšími na muške sú gejovia.“ Z tohto dôvodu je zodpovednosťou všetkých privilegovaných gejov odmietnuť ružového trójskeho koňa homonacionalizmu a stavať sa proti nemu. V konečnom dôsledku sú samotní kvír ľudia to jediné, čoho sa v súvislosti s politikou brnkania na kvír strunu  treba báť.

Quinn Lazenby

Text vyšiel v októbri 2018 pod názvom Queer Mongering v McGill Daily, študentskom magazíne Univerzity v Montreale.

Z angličtiny preložila Sely

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: