Keď som prvýkrát navštívil Slovensko, veľký dojem na mňa urobili turisti, ktorí vždy, keď čo len trochu mohli, s pozoruhodným nadšením utekali do hôr. Hľadali tam nielen rozcvičenie svalov a oddych očí od sivej každodennosti panelákov, ale aj spoločenstvo: tykali si aj s neznámymi, a sotva sa stretli, spontánne prepukal spev. Len politicky sa mi to nie celkom pozdávalo, ako takmer všetko na Slovensku v tej dobe. Bál som sa, že ľudia chceli uniknúť nielen pred vážnymi problémami postkomunistickej spoločnosti (veď kto by pred nimi nechcel uniknúť), ale tiež pred spoločnosťou ako takou, čiže pred zodpovednosťou za osud iných ľudí. Bál som sa, že krása hôr a ideál čistej prírody ľuďom poskytuje alibi, aby necítili potrebu riešiť biedu miest a neideálne podmienky každodennej práce. Ale aj ja som sa do tých hôr utiekal. O to viac ma ohromilo, keď som sa pohrabal v československých dejinách a dozvedel som sa, že hnutie, okolo ktorého sa slovenský a český turizmus dlho točil a v ktorého lone mnohí dnešní turisti vyrástli, bolo vo svojom počiatku robotnícke hnutie so silným ľavicovým prúdom. Už som bol rozhodný. Založil som si vlastnú trampskú osadu – hoci len s dvoma členmi a so sídlom v mojom vtedajšom domove, najmenej hornatom a najmenej prírodnom kraji, aký si človek vie predstaviť, v Chicagu. [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
Predchádzajúci
Solidarita nad zlato. Zápisky z mesta Lecha Wałęsu
Ďalší
