Boje nepracujúcich o nevýrobné prostriedky

Keď som prvýkrát navštívil Slovensko, veľký dojem na mňa urobili turisti, ktorí vždy, keď čo len trochu mohli, s pozoruhodným nadšením utekali do hôr. Hľadali tam nielen rozcvičenie svalov a oddych očí od sivej každodennosti panelákov, ale aj spoločenstvo: tykali si aj s neznámymi, a sotva sa stretli, spontánne prepukal spev. Len politicky sa mi to nie celkom pozdávalo, ako takmer všetko na Slovensku v tej dobe. Bál som sa, že ľudia chceli uniknúť nielen pred vážnymi problémami postkomunistickej spoločnosti (veď kto by pred nimi nechcel uniknúť), ale tiež pred spoločnosťou ako takou, čiže pred zodpovednosťou za osud iných ľudí. Bál som sa, že krása hôr a ideál čistej prírody ľuďom poskytuje alibi, aby necítili potrebu riešiť biedu miest a neideálne podmienky každodennej práce. Ale aj ja som sa do tých hôr utiekal.

O to viac ma ohromilo, keď som sa pohrabal v československých dejinách a dozvedel som sa, že hnutie, okolo ktorého sa slovenský a český turizmus dlho točil a v ktorého lone mnohí dnešní turisti vyrástli, bolo vo svojom počiatku robotnícke hnutie so silným ľavicovým prúdom. Už som bol rozhodný. Založil som si vlastnú trampskú osadu – hoci len s dvoma členmi a so sídlom v mojom vtedajšom domove, najmenej hornatom a najmenej prírodnom kraji, aký si človek vie predstaviť, v Chicagu.

Myslel som však aj na dočasné komunity revolučných tulákov Severnej Ameriky, ktorí, na rozdiel od milovníkov divokej prírody, našli domovinu v Chicagu, najdôležitejšom centre amerických železníc, čo z mesta urobilo centrum sveta pre cestujúcich vlakom, hoboes. Stačilo naskočiť na nákladný vagón, schovať sa pred zrakom železničných policajtov a za deň-dva už boli na veľkej prérii a potom v nekonečných lesoch, kde mohli vystúpiť a hľadať sezónnu prácu, keď museli, alebo vyskočiť a túlať sa po horách, keď mohli. Inšpirovali nielen československých trampov, ale aj severoamerických odborárov, romantických socialistov, podvratných ľudových pesničkárov, hipisákov, environmentalistov, mojich rodičov, mňa.

Pracujúci proti práci

Viackrát v dejinách sa tieto dve túžby spojili: túžba zlepšiť život pracujúcej masy a túžba utiecť od sveta, v ktorom sa príliš riešia problémy práce. Myslím napríklad na Percyho Shelleyho, najradikálnejšieho a možno aj najlyrickejšieho z veľkých anglických romantikov; túlal sa po Francúzsku a Taliansku a písal vášnivé obhajoby robotníckych povstalcov, kým nezomrel na stroskotanej lodi. Myslím na ruských bosakov („bosých“), medzi ktorých patril Maxim Gorkij; považoval vandrácky život za svoju „univerzitu“, ktorá ho naučila ideálu slobodného pohybu, dobrodružstva, rovnosti a bratstva medzi najvydedenejšími ľuďmi. Myslím na Naturfreunde rakúskych (a ďalších) sociálnych demokratov, ktorí chodili na túry ako na protestné akcie, aby vybojovali pre robotníkov právo túlať sa slobodne po horách, ktoré boli dlho vo vlastníctve starej šľachty. A myslím na anglických a škótskych turistov združených okolo komunistickej strany, ktorí v roku 1932 masívne porušili zákaz vstupu na planinu Kinder Scout v úspešnej snahe otvoriť krásy prírody chudobnej verejnosti.

Nie je síce na prvý pohľad zrejmé, že by sa robotnícke hnutie a turistické hnutie mali spojiť, ale ich spojenie má vnútornú logiku.

Po prvé, snáď žiadny robotnícky boj v dejinách nemal taký význam, takú veľkú motivačnú a organizačnú silu, ako boj proti robote, t. j. boj o dobytie voľného času. A hoci nás k dlhšej pracovnej dobe firmy neustále tlačia všemožným nepriamym tlakom, ani najzarytejší neoliberáli sa zväčša neopovažujú priamo povedať, že by chceli zrušiť už vybojovaný nárok na dovolenku, voľné soboty či nedele a zaviesť 50- či 60-hodinový pracovný týždeň. Kampaň za osemhodinový pracovný čas bola jednou z najúspešnejších, aké medzinárodné socialistické hnutie kedy organizovalo. Boj za znesiteľnejšiu prácu už v sebe zahŕňal boj proti pracovaniu; boj robotníkov o podmienky svojej práce obsahoval boj robotníkov proti vlastnej existencii ako robotníci.

A čo mali pracujúci robiť, keď konečne mali po práci čas? Často vyhľadávali miesta, ktoré sa čo najmenej podobali na pracovisko. Na pracovisku bolo veľa ľudí, nachádzalo sa v hlučnom meste či na predmestí, zahalené dymom priemyslu. V ríši voľného času mohla byť čistota, mohlo byť ticho, dalo sa tam zájsť podľa vlastnej vôle, v samote alebo dôvernom spoločenstve. V meste a na pracovisku bolo všetko umelé; v mieste úniku malo byť všetko prírodné.

Triedny boj z tovární do hôr

Problém však vznikol, keď si ľudia ani v necivilizovanej prírode nenašli takú slobodu, ako očakávali. Keď lesy a hory boli súkromným majetkom bohatých, keď boli rozparcelované medzi súkromnými majiteľmi, ktorí v nich často zakazovali voľný pohyb, alebo keď boli zničené priemyslom, so znečisteným vzduchom a znečistenou vodou, popretínané najprv dymiacimi železnicami a neskôr – tisíckrát horšie – obrovskými diaľnicami.

Vtedy vypukol druhý boj, ktorý nebol celkom zahrnutý v tom prvom: popri boji pracujúcich o podmienky práce a proti práci vznikol boj nepracujúcich (lebo v tomto okamihu nepracovali) o podmienky nepráce. Kým pracujúci sa usilovali o vyvlastnenie výrobných prostriedkov, nepracujúci (hoci mohlo ísť o tých istých ľudí v inom momente ich životov, v iných dňoch týždňa) sa usilovali o vyvlastnenie prostriedkov nevýroby.

Píšem vyvlastnenie, pretože nejde nutne o privlastnenie. Ani v prvom prípade, ani v druhom. Pracujúci, ktorí chcú skoncovať so svojou robotníckou existenciou, si nemôžu natrvalo privlastniť výrobné prostriedky, lebo akt vyvlastnenia je tiež aktom seba-zrušenia ako robotníkov, je aktom, ktorý z nich urobí slobodných ľudí užívajúcich si voľný čas. Neprivlastnia si výrobné prostriedky, ale môžu ich zobrať z rúk tým, ktorí si ich monopolizovali – aby prostriedky patrili všetkým. A s nepracujúcimi pohybujúcimi sa v tzv. prírode je to podobné. Dobre vedia, že príroda nepatrí len im. Hlavne chcú, aby nepatrila výlučne nikomu, aby chodiť po prírode nebolo privilégiom bohatých, aby veľké prírodné krásy nepatrili len súkromným zemepánom. A aby nikto nemal právo ich zničiť.

Veľké hnutia voľného pohybu viedli k rozsiahlemu zospoločenšťovaniu súkromných pozemkov, čo je podmienkou voľného pohybu. Sociálny štát je registrom historických bojov a zospoločenštenie priestoru odráža mieru ich úspechu. V Spojených štátoch sa biedny úspech prejavuje v existencii veľkých národných parkov a neúspech v pretrvávajúcom parcelovaní ostatného územia (kde je dnes oveľa ťažšie sa túlať než takmer kdekoľvek v Európe). V sociálnejších severských krajinách sa kodifikovalo tzv. „právo každého človeka“ (allemansrätten, jokamiehenoikeus a pod.) na voľné vandrovanie všade mimo malých záhrad.

V Československu nárok na všeobecné právo pohybu v prírode viedol k mimoriadne rozvinutej a udržiavanej sieti turistických chodníkov. Tá zatiaľ prežila aj veľkú postkomunistickú privatizáciu pozemkov. Ale nie je samozrejmosťou, Slováci a Česi by na ňu mohli byť hrdší, než bývajú (neviem o inej krajine, ktorá by mala lepšie turistické značenie). Na svojich potulkách však stále narážam na nové prekážky; na miesta, kde turistická značka (znak nášho práva na slobodu pohybu, znak nášho podielu na moci nad nevýrobnými prostriedkami) zmizla, lebo jej strom zoťala nejaká drevárska spoločnosť; na znečistenie spôsobené neďalekým priemyslom; na horúčavy spôsobené celosvetovým priemyslom; na autobusové a vlakové zastávky, kde už takmer žiaden spoj nezastavuje, ale hneď vedľa je parkovisko, ktoré by nik nepotreboval, keby tam ešte chodil vlak alebo autobus; na cedule, kde nejaký nafúkaný majiteľ napísal: „Súkromný pozemok. Zákaz vstupu!“

Dnes trampské hnutie v Čechách prežíva skromnú obrodu; možno aj na Slovensku, ale ach, pridlho som tam netrampoval… Je najvyšší čas. Na trampovanie (ach, pridlho tu sedím a píšem a pracujem). A na hnutie. Aby svet bol ešte vhodný na trampovanie a aby sme nestratili právo po ňom voľne trampovať.

Autor je antropológ a filozof