V sobotu 13. júla 2024 nás vo veku 72 rokov navždy opustil Blaho Uhlár. Enfant terrible slovenského divadla bude bez najmenších pochybností nesmierne chýbať nielen slovenskému divadelnému univerzu, ale aj mnohým ľuďom. Tým, ktorí sa s ním roky stýkali, dôverne poznali, intenzívne pracovali a najmä žili tú pravú, prvú i druhú Stoku a Disk. Aj vďaka nim, a v mnohých prípadoch spolu s nimi, pokračoval Uhlár vo svojom tvorivom zápase, ktorý bol nielen osobným zápasom o vlastnú režijnú a autorskú tvorbu, ale aj neutíchajúcim bojom o nezávislé divadlo na slovenskej pôde.
Hoci sa jeho zápas stal časom tichým a nenápadným, bol o to húževnatejší a dôležitejší. Túto skutočnosť si uvedomuje málokto. Aj keď po absolvovaní štúdia divadelnej réžie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave pôsobil v Divadle pre deti a mládež v Trnave a neskôr režijne pracoval v Ukrajinskom národnom divadle v Prešove, pomerne rýchlo na inštitúcie rezignoval. Od vkladania protitotalitných odkazov do inscenácií pre mladé publiká plynulo prešiel výhradne k autorskej tvorbe. Jeho inklinácia k avantgarde, popretiu zaužívaného a k snahe o dosiahnutie syntézy antitézou k tomu, čo považoval za staré, mŕtve a nefunkčné, bola pomerne jasná. Okrem iného aj vďaka jeho I. a II. slovenskému divadelnému manifestu. Pod ten druhý sa podpísal s výtvarníkom a scénografom Milošom Karáskom. S ním neskôr založil divadlo Stoka, ktoré sa stalo celoslovenskou legendou. Práve z II. manifestu pochádza aj citát, ktorý je titulkom tohto zmätočného textu, snažiaceho sa o poctu Blahovi Uhlárovi – neskrotnému prírodnému živlu v tom najpozitívnejšom zmysle slova.
Ťažko by sme v našom divadelnom priestore našli bytostnejší opak konformizmu ako bol Blaho Uhlár – osobnosť tak rázovitú ako konzistentnú, nespreneverujúcu sa vlastným tvorivým a umeleckým zásadám. Hoci si prešiel viacerými prehranými bitkami o priestor divadla Stoka, vytrval. Napriek tomu, že Lucia Piussi vo svojom rozlúčkovom texte naznačila, že vnútorne rezignoval. Tak či onak, nevzdal sa po tom, ako budovu divadla na Pribinovej ulici v Bratislave mesto zbúralo, pričom na jej mieste v súčasnosti nič nestojí. Ani po tom, keď sa Stoka musela vysťahovať aj zo Starej cvernovky. A dokonca ani po tom, keď nové priestory divadla v budove YMCA vykradli.
Likvidačnou však podľa všetkého bola práve výška nájmu v historickom objekte na Karpatskej. Ten človek nezaplatí ani vďaka zaslúženému vyznamenaniu od prezidentky alebo od poslancov trnavskej župy. Ako sám vravieval, experiment nezávislého divadla v tejto krajine sa nepodaril. Osobne som však presvedčený, že sa mýlil. Jeho práca a úsilie poslúžili mnohým ako priama alebo nepriama inšpirácia pre založenie vlastného divadla. Či už si to uvedomujeme, alebo nie, Blaho Uhlár a jeho Stoka sú základnými kameňmi toho, čo dnes poznáme ako profesionálne nezávislé divadlo na Slovensku. Vďačíme mu za veľa. Za to, že život skutočne obetoval divadlu, že ním chcel artikulovať občiansky postoj, za jeho manifesty na papieri i v praxi a tiež za to, že chcel slobodu hercom slobodu divákom svetu mier. Ostáva už len dodať: nekonečnú vďaku Blahovi Uhlárovi.
Autor je divadelník.
