Komiks o tichu, ktoré znamená útlak

Krátky, ale výborný komiks nemeckej komiksovej autorky Julie Bernhard zhrnul svoju základnú tézu v priliehavom názve Ještěže jsme si o tom promluvili. Skladá sa totiž z niekoľkých komických rozhovorov, respektíve skôr monológov. Nepríjemná stará mama sa pýta na partnera, hoci vie, že hrdinka žiadneho nemá. Kamarátka rozpráva o toxickom vzťahu, v ktorom však napriek všetkému a nepochopiteľne zostáva. Kamarát sa sťažuje na problematický svet profesionálneho umenia. Nerozprávajú len ľudia, ale aj naštvaný psík, zomierajúca izbovka a pokazený hriankovač.

Je evidentné, že všetci túžia len po pozornosti, a nie rozhovore. Túžia hovoriť, ale nie počúvať. Autorka nedávno zdieľala na Instagrame aj status, v ktorom tému ďalej rozvíja: „V poslednom čase veľa premýšľam o tom, čo spoločnosť očakáva od žien, a že sa tieto očakávania posúvajú k podradenosti. Chvália nás, že sme jemné, a táto jemnosť má byť ukazovateľom našej ženskosti. Spoločnosť vyžaduje od žien jemnosť, no v skutočnosti je to len ďalší nástroj ich útlaku, aby boli ticho.“

Bernhard trefne a jedinečne zachytila prežívanie hlavnej hrdinky cez pohľad z prvej osoby. Spolu s ňou počúvame, pričom sa od nás očakáva, že budeme prikyvovať. Spolu s ňou vstrebávame vyčítavé pohľady a banalitu každodenného života. Dialóg o nečakanom rozchode napríklad komicky lemujú prestrihy na zaľúbené páry sediace pri vedľajších stoloch v bistre. Medzi jednotlivými scénkami hrdinka nachádza útočisko na pohovke vo svojom byte, nad ktorou visí plagát s veľavravným nápisom: „Eat. Shit. Die.“ Hoci situácie ilustrujú obrázky s tlmenými farbami, nie je to depresívne čítanie, ale veľmi vtipné.

Minimalistická kresba a práca so zdanlivo nudnou všednosťou pripomína Sabrinu (v slovenčine ju vydal Absynt v roku 2021) od Nicka Drnasa, vôbec prvý komiks nominovaný na prestížnu Bookerovu cenu. Obe knihy skvele zachytili nátlak, ktorý sa skrýva pod banálnym povrchom, v tichu. Dokresľuje to, zámerne, príliš úhľadný dizajn strán, na ktorých sú obrázky zoradené do symetrických koláží. Komiksovú novelu síce uzatvára poznámka, že podobnosť situácií s realitou je čisto náhodná, no väčšina scén pôsobí autenticky. Surrealistické vsuvky, ako sú mačka s tretím okom či hovoriace predmety, nevytrhávajú z deja, skôr umocňujú jeho absurdnú atmosféru.

Kniha získala cenu za najlepší nemecký debut a porota Max und Moritz-Preis vyzdvihla jej humor. Autorka je mimochodom súčasťou feministického kolektívu SPRING a jej ilustrácie ste mohli vidieť v časopisoch New Yorker alebo Popular Science. Jej debut Ještěže jsme si promluvili je originálny obsahom aj formou. A možno by stálo za to preložiť aj jej komiksovú biografiu Simone de Beauvoir.

Julia Bernhard: Ještěže jsme si o tom promluvili. Centrala, 2025, 96 strán.

Marek Hudec