Že trap je novým punkom, nie je žiadnou novinkou, ani zistením, ktoré prekotí náš hudobný svet. Stačí sa vrátiť do roku 2018 k strednoprúdovému albumu Playboia Cartiho Die Lit a jeho coveru, čiernobielej fotografii, na ktorej raper symbolicky skáče do publika, pripomínajúcej momenty z fotografií punk-rockového fotografa Billa Daniela. Priamočiara a len ťažko spochybniteľná spojnica medzi punkom a trapom sa stala živnou pôdou pre slovenskú undergroundovú scénu. Stačí si pustiť projekty Edúv Syn, Fvck_Kvlt alebo Žakhéles, ktorý sa na svojom EP Kráľ Hoodu vracia až k proto-trapovým začiatkom, do vôd memphiského crunku.
Unikátom v tejto spoločnosti je však bratislavsko-košický projekt Berlin Manson, ktorý taktiež prepája striktnú DIY estetiku a (synth)punkový vibe so súčasným trapovým ošiaľom. A do tohto rozloženia síl pridáva kus nadhľadu, čo stavia celý projekt do neformálnej metaroviny.
Produkcia Berlin Manson začala v čase nastupujúcej pandémie, 13. marca skladbou, ktorú zverejnili ako kolektív Umelecké združenie Košická 37 – Sa Neboy. Jej odviazane autotunový recitál na balkóne nemožno brať inak ako veľmi podarenú recesiu. Tá prerástla do kompozične zovretejších trackov Prečo všetci bratislavskí pankači zrazu robia trap a Žil niekedy niekto s menom Walter Disney?
Berlin Manson spievajú/rapujú o Depeche Mode, vesmírnych lodiach a soundcloudových trendoch, topiac sa vo vlnách melancholických syntetizátorov, ich zvuk a postoje ale nie sú iba o neohraničenej srande. Zaujímavá je ich schopnosť aktualizovať post-synth punkový zvuk, pohybovať sa na zvláštnom pohraničí analógového a digitálneho a s ironickým úškrnom komentovať dianie na scéne, no zároveň byť jej čerstvou súčasťou v podobe nečakanej systémovej chyby. Berlin Manson je dokladom úplnej žánrovej, produkčnej a postojovej slobody, bez snahy stavať sa do vopred daného obrazu alebo niekam stopercentne zapadnúť. A ako by na záver dodali členovia projektu: Smrť fašizmu, more.
Michael Papcun
