2020 04 DystópieTematický KapitálBáť sa dystópie?

Dominik Želinský9. apríla 202011294

 

Až najednou jim bylo řečeno, že neměli dětství

                                                                      že nikdy nebyli mladí, že nikdy nezestárnou

 

                                Přes nesmírný počet

                     každý byl sám

                                           bez jistoty o svém narození

 

Jan Zahradníček: Znamení moci

 

Je rok 2020 a dystopické príbehy sú všade okolo nás. Dalo by sa povedať, že jeden taký možno i žijeme – nielen pre pandémiu vírusu, ktorá prepukla počas písania tohto článku, ale aj pre povahu života v prepojenom, digitalizovanom svete 21. storočia. Aký je význam týchto príbehov?

 

Najprv definície – o čom vlastne hovoríme, keď hovoríme o dystópii? Dejiny samotného termínu siahajú do prvej polovice 18. storočia; výraz dystópia (ešte vo forme „dustopia“) môžeme nájsť v poéme Utopia: Or Apollo’s Golden Days anglického básnika Lewisa Henryho Youngea. Vznikol spojením gréckych slov „dus“ (zlé či choré) a „topia“ (miesto). Younge svoju dustopiu popisoval ako „nešťastný ostrov“ zahalený smradľavým dymom. Bola opakom utópie – teda dokonalého miesta, ktoré je pevným trópom európskej kultúry už od rovnomenného diela Thomasa Morea. V roku 1868 výraz vrátil do hry J. S. Mill, keď ako „dystópiu či kakotópiu“ popísal možné dopady plánovanej reformy pozemkových daní v Írsku. Hoci sa na prvý pohľad zdalo, že ich výsledkom bude utópia, teda niečo, čo „je príliš dobré na to, aby bolo uskutočniteľné“, v skutočnosti by spôsobili niečo opačné – boli príliš zlé na to, aby fungovali.

Základnou osou definície je teda vymedzenie dystópie a utópie. Utópia je ideál, dokonalý plán funkčne organizovanej spoločnosti, ktorej členovia sú spokojní, šťastní a sýti. Dystópia je mementom, že utopické plány (a rôzne verzie „prirodzených“ poriadkov) realizujú ľudia, ktorí, súc ľuďmi, majú tendenciu vždy všetko pokaziť. Paradigmatickým príkladom dialektiky medzi utópiou a dystópiou je klasický Orwellov román 1984, v ktorom Oceánii vládne anglická socialistická strana Ingsoc, ktorá namiesto ochrany pracujúcich nastolí totalitný systém kontroly. V Aerodróme Rexa Warnera zase výcvikovému stredisku vojnových pilotov velí despotický vicemaršal, ktorý v snahe vytvoriť novú spoločnosť dokonalých mužov zavedie despotický režim a ovládne susedné mesto. Hoci sa ideologické východiská Ingsocu a Warnerovho vicemaršala dramaticky líšia, systémy, ktoré nastolia, nie sú také odlišné – charakterizuje ich kontrola, formálna hierarchia a všadeprítomný strach.

 

Pôžitok z konca

 

Problematika kontroly a sebakontroly je kľúčovým aspektom dystopických vízií spoločnosti. Klasickým dielom, ktoré sa zaoberá touto otázkou, je Dozerať a trestať Michela Foucaulta. Foucault v ňom ukazuje, že snaha o absolútnu kontrolu a reguláciu obyvateľstva, takzvaná „biopolitika“ (kontrola biologickej podstaty), ktorá je v Európe prítomná už od morovej epidémie v 17. storočí, je jadrom moderného uvažovania. Suveréni v ľuďoch nevidia jedincov, iba populácie, ktoré je možné a nutné regulovať a tvarovať prostredníctvom rôznych organizovaných intervencií a neustálej kontroly. Kontrola je všadeprítomná, „tekutá“ (ako by povedal Zygmunt Bauman), a každý žije v neustálom strachu, že suverén potrestá i najmenšiu chybu. 

Foucaultova analýza sa iste nevyhne kritike z historickej pozície. Podobné mechanizmy spoločenskej kontroly, aké nachádza v období morovej epidémie, totiž nájdeme s istotou už o storočie skôr napríklad v Kalvínovej Ženeve (1541-1549), ktorá fungovala ako tvrdo teokratický režim. Čo zostáva relevantné, je model nákazy, karantény a očisty, ktorý Foucault vidí v procese boja s morovou nákazou. Nákaza v dystopickom žánri však nebýva biologická, ale ideová – v centre je snaha o obmedzenie šírenia myšlienok. Cieľom dystopickej spoločnosti je spravidla ideová hegemónia, absolútna nadvláda nad mentálnym obsahom subjektov.

Klasické dystopické spoločnosti dosahujú nadvládu zväčša tvrdými zásahmi silových zložiek, no najmä kontrolou kolektívnej pamäti. Odstránenie symbolov minulosti sa premieta do vedomia jednotlivých subjektov kontroly, ktoré zväčša samy strácajú spomienky. Nie náhodou je témou nedávneho románu Michaela Tolkina NK3 chemický útok na Spojené štáty, ktorý spôsobí hromadnú stratu pamäti a obmedzenie rozumových schopností. V Orwellovom 1984 zase Ingsoc hlása motto „Nevedomosť je sila“ a protagonista románu Winston Smith, ktorý si obvykle nevie spomenúť na vlastné detstvo, sa dostáva do problémov pre svoj denník. Ten je totiž nespochybniteľnou náhradou jeho vlastnej pamäti a nástrojom, ktorý mu umožňuje kontinuálne myslenie – protištátne myslenie. Bez vlastnej pamäti totiž niet identity a ani odporu.

Dôležitou kapitolou dejín žánru sú popri politických dystópiách aj dystópie, ktoré tematizujú úlohu oligarchie a postupnú racionalizáciu výrobných procesov. Jedným z príkladov oligarchickej utópie je román Železná päta Jacka Londona, v ktorom svet ovláda rovnomenný zväz bohatých korporácií. Život, v ktorom racionálne plánovanie a sila korporácií nahradili živú spoločnosť, zobrazil v českej literatúre napríklad Jaroslav Rašín v novele Sláva strojů a měst. Tieto texty už začiatkom 20. storočia prorocky tematizovali hlboké prepojenie politiky a ekonomiky, vznik rozsiahlych obchodných spoločností a ich nekontrolovanú moc nad novovznikajúcimi masami robotníkov.

Mark Fisher vo svojej knihe Kapitalistický realizmus upozorňuje, že pôvodné predstavy dystopických spoločností, ktoré obsahovali zväčša prvky tvrdej ideologickej kontroly a hrubej sily represívnych zložiek, sa od 80. rokov transformujú do kontroly založenej na potešení a emočnej závislosti. Neprekvapí, že tento smer udáva, samozrejme, vývoj sociokultúrneho systému západných spoločností smerom k prekarizovanému pracovnému trhu a zároveň masívnej digitalizácii mnohých aspektov každodenného života, ktorá vytvára celkom novú dynamiku potešenia a depresie – žijeme síce momentom, ale iba ním. V dystopickom žánri tieto procesy predznamenal Aldous Huxley v knihe Koniec civilizácie: alebo Prekrásny nový svet, v ktorom občania kastovanej spoločnosti radostne plnia svoje úlohy výmenou za potešenie z drogy soma. William Gibson v Neuromancerovi pridal aspekt závislosti, či už na drogách, alebo kyberpriestore. Čím ďalej, tým viac sa do pozornosti postupne dostávajú korporácie a firmy.

Tento trend kumuluje napríklad vo filme Náhradníci, v ktorom väčšina spoločnosti prežíva v konzolách, z ktorých ovládajú svojich „náhradníkov“, robotov, ktorí im umožňujú žiť v skutočnom svete ideálne životy. Obsahom týchto dokonalých životov je predovšetkým vyzerať atraktívnejšie a spať bez záväzkov s inými atraktívnymi náhradníkmi. O niečo aktuálnejší je román Davida Eggersa Kruh, v ktorom sa rovnomenná technologická spoločnosť (nie nepodobná Googlu či Facebooku) pokúsi prostredníctvom absolútnej technologickej kontroly ochrániť svet pred zločinom a vojnami. Symptomatická je pritom štruktúra firmy, ktorej už nestačí byť pre svojich zamestnancov iba zamestnaním – chce pohltiť celý ich svet, stať sa ich identitou, domovom a napokon náboženstvom.

Zatiaľ čo skoré dystopické diela sa spoliehali na strach a indoktrináciu, v poslednom období sledujeme presun k, Freudovou lexikou, princípu potešenia. Vývoj žánru tak celkom logicky kopíruje vývoj mocenskej štruktúry a kultúrnej logiky globálneho ekonomického systému. Od masových ideológii skorého 20. storočia cez oligarchické a technologické dystópie, dystopické vízie masovej kultúry, až k narcistickej závislosti na digitálnej realite a všadeprítomnej kontrole.

 

Zvody dystópie

 

Uplynulá dekáda bola nepochybne dekádou dystopických príbehov – minimálne čo sa týka návratu dystopických tém do kníhkupectiev, galérií a na plátna kín. Isto nie je náhoda, že sa po zvolení Donalda Trumpa v roku 2016 v USA prudko zvýšil dopyt po Orwellovom 1984. V čom spočíva príťažlivosť dystópie?

Podobnú otázku si kládol už v roku 1965 britský literárny kritik Frank Kermode v cykle prednášok nazvanom Zmysel konca. Kermode neskúmal priamo dystópiu, no zaoberal sa príbuznými žánrami, predovšetkým apokalypsou a katastrofou, ktoré tematizujú koniec sveta a spoločnosti. Dystópia je ich symetrickým odrazom. Svet ani spoločnosť v nej nekončia, končí človek ako samostatná jednotka. Pointou Kermodeovej knihy je, že príbehy konca vnucujú štruktúru a systém chaotickej každodennosti. Ak vieme, že svet sa niekde začal, má nejakú zápletku a napokon nevyhnutný záver, môžeme uvažovať o svojom mieste v tomto príbehu. A je jedno, či je týmto fiktívnym koncom Joachimov vek Ducha svätého, Fukuyamov koniec dejín či Sulíkov odvodový bonus. Vedieť, kam všetko smeruje, je jeden z možných spôsobov, ako nájsť logiku v dianí okolo seba a spôsoboch, akými doň vstupujeme.

Dystópia možno nie je práve žáner, ktorý by nám odhalil zmysel života, no je vhodne kalibrovaná na to, aby dala zmysel chaosu každodennej spoločenskej a politickej reality. Tým, že nám ponúka dramatickú verziu možného výsledku udalostí a procesov, dáva im zmysel a rámec, v ktorom o nich môžeme funkčne uvažovať. Vďaka dystópii poznáme koniec, vieme si predstaviť, ako všetko dopadne – a možno vieme vložiť aj úsilie do toho, aby sme ho odvrátili.

Túto mechaniku môžeme poľahky sledovať pri aktuálnej pandémii. Kam až reštriktívne opatrenia štátu povedú a aká bude spoločnosť po víruse Covid-19? Nie je ťažké predstaviť si ten najhorší scenár – atomizovaná spoločnosť, ľudia uzavretí v svojich domoch a kontrolovaní štátom, ktorý ženie paranoja z roznášačov neviditeľného vírusu. Hranice sú zatvorené, v štátoch bývalej Európskej únie víťazia politici, ktorí ponúknu najradikálnejšiu verziu boja s neviditeľným nepriateľom. Alebo naopak, štáty sa rozpadajú, nahradené všemocnými technologickými a farmaceutickými firmami, ktoré skrývajú hrozivé tajomstvo – vírus vytvorili ony, aby ľahšie ovládli obyvateľstvo! Môžete si vybrať.

Na príťažlivosti dystópii pridáva i obvyklá štruktúra dystopických príbehov. Odohráva sa v nich totiž spravidla nerovný boj medzi jednotlivcom (prípadne malou skupinou) a nadindividuálnym telesom, obvykle spoločnosťou, stranou alebo korporáciou. Tento konflikt vytvára atraktívnu morálnu dynamiku, pričom slabšia strana, s ktorou v ideálnom prípade prebieha čitateľkina či čitateľova identifikácia, bráni alebo hľadá pravdu, skrytú disproporčne silnejšou entitou. Táto dynamika však zväčša nie je celkom jednoznačná ani naivná. Naopak, dystópie často produktívne pracujú s morálnymi dilemami. Jednou z nich je napríklad problém viny a spoluviny na dystopickej spoločnosti – Winston Smith v Orwellovej 1984, Avis Everhard v Londonovej Železnej päte i Guy Montag v Bradburyho 451 stupňov Fahrenheita majú spoločné východisko: na začiatku príbehu sú presvedčenou súčasťou dystopického systému.

 

Dystopický moment?

 

Prečo prišiel dystopický moment práve teraz? A prečo zároveň evidujeme znížený výskyt utopických alternatív? Jednou z možných odpovedí je, že po konci dejín, ktorý mal symbolicky nastať v roku 1989 s víťazstvom liberálnej demokracie a slobodného trhu, akoby utopické projekty stratili svoj zmysel. Na jednej strane stáli diskreditované utopické projekty socializmu, alebo „reálneho“ socializmu, ako sa často vraví na odlíšenie utopického plánu a dystopickej reality. Na druhej strane sa, paradoxne, z euro-americkej perspektívy zdalo, že svet skutočne vstúpil do akejsi fázy reálnej utópie, v ktorej síce všetko nie je celkom v poriadku, ale neexistuje žiadna lepšia alternatíva. Hoci sa medzery v tomto presvedčení ukázali pomerne skoro, ideologický postulát konca dejinného vývoja už stihol zapustiť pevné korene v každodennom diskurze.

Za súčasným dystopickým momentom však nepochybne stoja ďalšie faktory aktuálnej reality. Ako upozorňuje Slavoj Žižek v komentári k eseji American Utopia Fredericka Jamesona, postupujúca informatizácia a digitalizácia životného štýlu dnes vytvára svet, ktorý je rýchlejší než naše základné reflexy. Žižek používa vhodný príklad HFT, vysokorýchlostného obchodovania s akciami, ktoré algoritmy vykonávajú medzi tým, ako si jednotliví nákupcovia akcií odošlú požiadavku na kúpu, a momentom, v ktorom sa kúpa vykoná – keď si teda kúpite akciu, algoritmus zaregistruje vaše rozhodnutie, za 10 milisekúnd odkúpi akciu, o ktorú máte záujem a hneď vám ju aj odpredá za vyššiu sumu, hoci len o zlomok. Tento zlomok však tvorí jeho zisk. Je to proces, ktorý je taký rýchly, že nie je v ľudských možnostiach postrehnúť ho, no predsa takéto obchody tvoria podstatnú časť z nákupov na akciovom trhu. V skratke, žijeme vo svete, ktorý postupne ani nestíhame registrovať, nieto aby sme si z neho ešte skladali nejaký zmysel.

Do sveta, ktorý je hlboko prepojený, radikálne zrýchlený a fixovaný na efemérne významy a protichodné správy, sveta prekarizovanej a kazualizovanej práce a nekonečnej existenčnej neistoty, ktorý sa práve teraz zmieta v pandemickej kríze, si už len stačí dosadiť aktuálny vzostup konzervatívno-revolučných hnutí a máme živnú pôdu pre dystopické vízie. Tieto hnutia sú pritom už samy osebe reakciou na nejakú predstavu dystopickej budúcnosti, zväčša však radikálne odlišnú od emancipačných dystópií, ktoré upozorňovali na dehumanizáciu, stratu kontroly, súkromia a slobody. Pre hnutia ako ĽSNS je, naopak, dystópiou spoločnosť, v ktorej existuje základná rovnosť a základná sloboda. Mobilizačný potenciál morálnej dynamiky dystopických príbehov im už niekoľkokrát pomohol. Verme, že sa to nestane znova.

 

 

Autor je sociológ

Jeden komentár

  • WannabeeP

    22. apríla 2020 v 12:47

    Filozofi doteraz svet iba vysvetľovali, ide o to ako ho zničiť.
    Kapitalizmus nezomrie na starobu, niečo ho musí zabiť.

    Odpovedať

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *