V endemickej a trochu prízračnej krajine s menom československá hudobná publicistika sa zdá, že na použitie slovíčka „objav“ stačí naplniť veľmi jednoduché parametre. Väšinou postačuje novosť a aspoň zbežné trafenie sa do prevládajúcich nálad či trendov. A potom sú tu objavy v pravom zmysle slova. Svojské, trochu netradičné alebo také, ktoré sa napriek ojedinelosti ešte nestihli podchytiť a reflektovať. Medzi ne patrí aj tvorba mladej interpretky Barbory Cihak. Za posledné dva roky priniesla dve krátke EP Se zimou to končí, Time and Fate a sériu singlov.
Hudba Barbory Cihak ešte nie je výsledným tvarom, ale hudbou v procese hľadania sa. Svojou formou, ktorá pracuje s jednoduchými linkami akustických, elektrických gitár a elektronickými prvkami, pripomína melancholické náladové rozpoloženie aj filozofiu postáv filmu Šeptej Davida Ondříčka. Zachytáva v ňom zeitgeist alternatívnych 90. rokov s Janom P. Muchowom, frontmanom skupiny Ecstasy of Saint Theresa, autorom hudby k spomínanému filmu a zároveň jednou z jeho hlavných postáv. Práve medzi Ondříčkových pátrajúcich a tápajúcich hrdinov v prostredí stredoeurópskeho (veľko)mesta a Muchowu silno melancholickú hudbu akoby priamo zapadala Cihak. Táto analógia je najciteľnejšia v poslednom singli Dig it Up, kde práca s linkami elektrických gitár evokuje shoegazingové dedičstvo českej indie rockovej scény (Ecstasy of Saint Theresa).
Retrospektívny nádych nie je ani tak čisto nostalgizujúci, snový element, ako skôr citlivé nahmatanie pulzu súčasných „turnov“ v nezávislej hudbe. Na československej scéne má Cihak najbližšie k projektom Black Tar Jesus alebo k poslednému albumu českej umelkyne/hudobníčky/pesničkárky Amelie Siba, ktorý predstavuje impozantnú prácu s adaptovaním špinavého gitarového zvuku (a zaujímavo komunikuje napríklad s novou nahrávkou švédskeho projektu Död Mark – 4Evgit). Všetky tri mená intenzívne komunikujú so súčasným reunionom gitarovej hudby/estetiky, rozkročenej medzi indie/punk/noisovým prístupom. V tomto smere nemá Cihak ďaleko k zahraničným interpretkám ako Alaska Reid alebo Underscores, ktoré tento rok vydali výrazné počiny. Obe vychádzajú z tradície nezávislého rocku aj z estetiky PC Music A. G. Cooka a hyperpopovej vlny, ktorá vyrástla zo svojho excentrického obdobia, a hľadajú jej komplexnejšie polohy.
V pesničkátstve Barbory Cihak máme skvelý mix aktuálneho diania. Návraty k estetike 90. a 00. rokov, pôsobivé zrazeniny indie/post-rockového soundu s folkovou úprimnosťou a popovým simplicizmom, osciláciu medzi melodickosťou a čarom hluku. Jej hudobný tvar patrí medzi (aj v tom publicistickom minime) zatiaľ málo diskutované, ale najpodnetnejšie nahrávky roka.
Barbora Cihak, 2023
Michael Papcun
