Krátko po vojne, v roku 1919, nastúpil na miesto úradníka pre sociálne zabezpečenie v Bratislave mladý muž. Výzorom nenápadný, decentný oblek a ďalšie konfekčné doplnky vytvárali celkový dojem kultivovanosti. Nová republika si vyžadovala ľudí, ako bol tento muž. Nedávno sa vrátil z talianskeho frontu, vojnu prežil s ľahším zranením, traumy spracoval pomerne hladko.
Imrich Matyáš bol pracovitý, prísny a lojálny. S novým štátom – aj keď s maďarskými koreňmi a slušne hovoriaci po nemecky – sa stotožnil celkom rýchlo. Staré uhorské poriadky, nefunkčné zákony či monarchistickú mentalitu bolo treba nahradiť niečím novým. „Niečo nové“ sa nakoniec rodilo pomaly, bolestne a komplikovane, ale oproti „uhorským časom“ budovanie nového štátu ovplyvnil silný občiansky rozmer. O slovo sa prihlásili dovtedy neexistujúce alebo len pre elity vyhradené sociálne iniciatívy a spolky. Aj podľa Matyáša „prvá ČSR po väčšine poskytla každému možnosť [sa angažovať], každý mohol slovom a písmom bojovať a zasadzovať sa za svoje prirodzené práva“.
Mladý Matyáš, nijako sa neodlišujúci od svojich kolegov, jeden spoločenský imperatív predsa len nenaplnil. Po nástupe na úradnícke miesto sa ani vtedy, ani potom neskôr – neoženil. Čas trávil inak, napríklad tým, že si už v roku 1919 úhľadným písmom v nemčine vyplnil prihlášku do Vedecko-humanitárneho výboru, prvej nemeckej organizácie, ktorá sa zasadzovala za odtrestnenie homosexuality v Nemecku. Načo by bratislavskému úradníkovi bolo členstvo v takejto organizácii?
Šanca získať hlas
Kusé informácie o ľuďoch inej sexuálnej orientácie z čias prvej republiky, ktoré je v súčasnosti možné dohľadať v slovenských archívoch, vypovedajú viac o dobovom diskurze o homosexualite než o nich samotných a ich autentickom sebavnímaní. Dobový diskurz rámcovali v zásadnej miere zákony a tie homosexuálny styk trestali. Na obranu Československa je nevyhnutné uviesť, že trestnosť homosexuality sa premietla do jurisdikcie nového štátu automaticky, prebratím rakúskeho trestného zákonníka pre Čechy a Moravu a uhorského trestného zákona pre Slovensko. V Čechách sa tak trestal homosexuálny styk podľa paragrafu 129 b) a trest mohol byť vymeraný až do piatich rokov ťažkého žalára (v prípade závažných okolností až desať rokov), zatiaľ čo na Slovensku výška trestu mohla dosiahnuť maximálne jeden rok (v prípade donútenia prostredníctvom vyhrážania či násilia až päť rokov). Paragraf 241 mal tak vo východnej časti republiky paradoxne miernejšie znenie ako ten český (129 b).
Úlohou nového štátu bolo počas 20. rokov pripraviť a realizovať právnu reformu, ktorá by sa vysporiadala s rakúsko-uhorským dedičstvom. Zároveň sa tak otvárala možnosť pre progresívne hnutia, ktoré žiadali, aby niektoré zákony boli z legislatívy odstránené. Ich primárnym cieľom bolo získať si na svoju stranu právnikov, ktorí počas viacerých právnických zjazdov pracovali na legislatívnej reforme, a presvedčiť ich o absurdite trestania dobrovoľného homosexuálneho styku. Imrich Matyáš patril k tým „osvetovým pracovníkom“, „menšinárom“, ktorí sa prihlásili o svoje „prirodzené práva“. „Hnutie, ktoré som podporoval, malo teda za cieľ zrovnoprávnenie homoerotov a preto som akcie hmotne a mravne podporoval tým viac, lebo som bol presvedčený, že sa jedná o boj etický.“ Navyše, Matyáš bol presvedčený, že len také štátne zriadenie sa môže nazývať demokraciou, ktoré zabezpečí ochranu všetkých menšín v štáte, „teda aj sexuálnej menšiny“, ako bol dobový termín. O medzivojnovom i ďalšom období svojho viac ako štyridsať rokov trvajúceho aktivizmu si robil jedinečné záznamy, časť ktorých bola objavená v roku 2012 a stala sa objektom môjho výskumu.
Už to nebol len diskurz trestnosti homosexuality, ktorý sa vynorí pri štúdiu archívnych dokumentov z polície a súdov o „zhýralých homosexuáloch“, ale silné osobné a zároveň profesionálne svedectvo človeka, ktoré odhaľuje motívy jeho konania či metódy osvetovej práce. Matyášove denníky a záznamy ale odhaľujú viac než len jeden osobný príbeh, sú zabudnutou generačnou výpoveďou politického „hlasu sexuálnej menšiny“ aj životných skúseností desiatok homosexuálne orientovaných ľudí napr. s „liečbou“ homosexuality. Už v 20. rokoch sa pražskí aktivisti snažili založiť spolok, ktorý by podporoval dekriminalizačné snahy a odstraňoval predsudky o homosexuáloch, úradne však nebol povolený z dôvodu „ochrany mládeže“.
Poznaním k spravodlivosti
V roku 1931 začal vychádzať vôbec prvý časopis zameraný na úsilie tejto komunity o spoločenské uznanie, Hlas sexuální menšiny, ktorý s prestávkami a pozmeneným názvom vychádzal až do roku 1937. Imrich Matyáš je doteraz jediný známy Slovák píšuci pod svojím pravým menom, ktorý do tohto časopisu pravidelne prispieval svojimi postrehmi. V článkoch opisuje svoje skúsenosti s tým, ako pomáhal ľuďom, ktorí sa dostali do problémov so zákonom, ako ich obhajoval či ponúkal bezplatné právne rady. Členstvo v prvom „teplom“ nemeckom spolku mu zabezpečilo dostatok argumentov, ktoré čerpal z ich tlačovín a členských zborníkov, a získal aj cenné kontakty na osobnosti z Nemecka, ktoré na jeho pozvanie prichádzali do Bratislavy prednášať o výskume sexuality či homosexuality (významný sexuológ Magnus Hirschfeld, právnik Kurt Hiller, spisovatelia Jakob Wassermann či Thomas Mann a i.).
Matyáš nikde vo svojich záznamoch explicitne neuviedol, že sám bol „rovnopohlavne milujúcim“, neskorší výskum to však potvrdil. V jeho dobe však bolo bezpečnejšie vystupovať z pozície nezainteresovaného odborníka, pričom nie osobná skúsenosť, ale najmä racionálne argumenty mali presvedčiť právnikov, aby navždy odstránili paragrafy 129 a 241: „homosexuálne založenie je prirodzený stav, ktorý nijakým spôsobom inkvizičným, ani väzením, ani uprosovaním, ani bitím, ani §-om 241 nášho trestného zákona nebolo možné nijako vykántriť a ututlať. Pokročilá veda teda zistila, že u homosexuálneho založenia sa jedná o prirodzenosť, nijak a nikdy nezmeniteľný stav a čo je dôležité – toto pohlavné založenie a činy nikomu na svete nie sú škodlivé. Čo teda má sa tu trestať a za čo sa má tak kruto zaobchádzať s čestnými ľuďmi? Normálny rozum a zdravá logika vyvodzovala z poznatkov vedy ten záver, že je krutou nespravodlivosťou týchto ľudí s takýmto neškodným sexuálnym založením deklasovať, nimi pohŕdať, považovať ich za menejcenných a druhoradých občanov tejto vlasti.“
Len normálna láska
Matyáš spracoval niekoľkostranový zoznam ľudí, ktorí boli v minulosti známi svojím homosexuálnym zameraním a pričinili sa o významné kultúrne či umelecké diela. Tento zoznam spolu s ďalšími argumentmi zasielal právnikom, lekárom, súdom, inštitúciám s vierou, že sa podarí presvedčiť aspoň pár kľúčových osobností, aby prispeli k odtrestneniu. Menujme napríklad Karola Matulaya, významného slovenského psychiatra, ktorý si vďaka kontaktom s Matyášom poopravil svoju mienku o homosexuáloch a na rozdiel od iných svojich kolegov bol presvedčený o tom, že homosexualita sa nedá liečiť a že sa s ňou človek narodí. Na právnickom zjazde k československej právnej reforme vystúpil slovenský právnik Hudec, ktorého príspevok k potrebe odtrestnenia homosexuality nápadne pripomína Matyášovu rétoriku. Až výskum odhalil, že boli kolegovia na rovnakom úrade.
„Menšinárske“, a teda aj Matyášove snahy, ako aj celú právnu reformu zastavil nástup fašizmu. Kontinuitu týchto občianskych snáh prerušila tak druhá svetová vojna, ako aj komunistický režim, ktorý navyše Matyáša začal za jeho aktivity prenasledovať.
Práca československých sexuológov, ovplyvnených prvorepublikovými aktivistami, však vyvrcholila zrušením paragrafu trestnosti homosexuality v roku 1961. Vo svojej správe konštatovali, že ľudia sa homosexuálni rodia a nepredstavujú pre spoločnosť žiadne nebezpečenstvo. Už niekoľko rokov predtým Matyáš písal: „No nebolo to teda ani k škode celku ani jednotlivcovi a – čoho sa i dnešní potentáti strachujú – žiadna demoralizácia nenastala ani počet homosexuálnych nevzrástol. U homosexuality sa teda jedná o lásku, ktorá je takisto šľachetná, ako je takzvaná ,normálna láska‘.“
Viac informácií a fotodokumentácie zo života Imricha Matyáša na matyas.sk.
Autorka je historička
