„Are you promoters?“ pýta sa Michael Gira. Frontman kultovej skupiny Swans, ktorý sa z ničoho nič, ako prízrak, zjavil uprostred cesty. Sako o číslo väčšie, v pravej ruke gitara v ošúchanom puzdre. Skutočný zjav, ktorý prekonal všetky moje očakávania a variácie predstáv. Nedokážem sa mu však venovať príliš dlho – parkujeme autobus. Iba neohrabane odpovedáme: „Yes!? We are the promoters!“
Michael Gira sa pomalým krokom vydáva z cesty smerom k venue a my navigujeme portugalského vodiča autobusu, ktorý má v skutočnosti viac followerov na Instagrame ako všetci zvyšní členovia skupiny Swans dokopy. Parkovanie obrovského nightlineru mi ako promotérovi show posledné dni nedávalo spávať. Áno, zmestí sa. Skutočne sa ale zmestí? Podľa výpočtov áno, ale naisto sme nevedeli, až kým autobus víťazoslávne nezaparkoval vedľa žilinskej Novej synagógy. Spôsobili sme menšie meškanie mestskej MHD, vodič, influencer a instagramový básnik v jednom stihol pri parkovaní vyfajčiť o cigaretu naviac, a ku koncu sme si dokonca vyslúžili malé obecenstvo okoloidúcich.
O pár hodín stojím priamo pod kupolou. Všetky nástroje sú už na pódiu. Stena z gitarových aparátov tiež. Reťaz reproduktorov visí vo vzduchu. Zásobník subwooferov nenápadne leží pred stageom. Michael Gira profesorsky pozerá do papierov a usmerňuje zvukára. Zdá sa, že akustické struny na Girovej gitare režú do ušných bubienkov. Prichádza bubeník Phil Puleo, sadá za sadu bicích a zvučí jeden bubon po druhom.
Pri úderoch do rytmičáku mi klipkajú oči. V hlave mi víri report z festivalu Supersonic, v ktorom sa píše, že pri koncerte Swans opadávala zo stropu omietka. Ďalšia položka na zozname, pre ktorú som prebdel mnoho nocí pred koncertom. Bude môj blbý nápad naozaj zodpovedný za to, že sa zo stien historickej pamiatky začne sypať omietka? V slabých momentoch som si dokonca predstavoval, ako sa na nás pri mimoriadne hlučnom zvukovom víre zrúti celá kupola Novej synagógy.
Ohlušujúca zvuková nádielka a odpálené ušné bubienky boli napokon všetko, čo sme dostali. K tomu krásny koncert a pocit niečoho výnimočného. Po nekonečných týždňoch stresu. Stálo to však zato? pýtal som sa v duchu, sediac v backstagei dojedajúc zvyšky údeného lososa.
Koncertná kultúra
Neproporčne nastavené odmeňovanie, poddimenzované rozpočty, časté vypätie a práca pod tlakom. K tomu často len frustrujúca odpoveď v podobe stagnujúcich predpredajov. V prípade tých úspešných, ziskových sú to práve personálne náklady, ktoré sa ako jediné proporčne nenavyšujú v závislosti od zárobku. V prípade omnoho častejšieho mínusového koncertu to je však práve vlastný honorár, ktorý sa škrtá ako prvý. Krehký ekosystém živej hudby stojí a padá na nadšení a osobných obetách jednotlivcov. Promotér myslí na všetkých ostatných, až potom na seba. Na prvom mieste sú, samozrejme, interpreti. Nasledujú externí produkční, osvetľovači, technici. Faktúry sa posielajú a človek len čaká, aby mu v kolónke osobný honorár neostala mínusová suma. Treba zaplatiť prenájom techniky a priestorov, honoráre interpretov a interpretiek. Pravdaže to neplatí pre celý živý hudobný priemysel. Slovenská nezávislá scéna, ak sa o niečom takom dá hovoriť, však funguje na týchto základoch. Líšia sa len podmienky a nastavené limity.
Model organizovania živej hudby, ktorý nie je zriaďovaný alebo komerčne cielený, vo veľkej väčšine funguje skrz čiastkovú obetu jednotlivcov a kolektívov. Hovoríme o kluboch, centrách a značkách na trase Bratislava – Žilina – Košice. O malých kultúrnych bodoch, ako sú T3, LOM alebo Diera do sveta, tých väčších ako Áštvorka, Nová Cvernovka alebo Stanica Žilina-Záriečie, vyslovene hudobných kluboch Hájovňa alebo Pink Whale či kolektívoch zastrešujúcich podujatia naprieč krajinou, ako sú Hradby Samoty a Hviezdne noci. Aktivity týchto a mnohých ďalších platforiem pre živú hudbu tvoria zásadnú súčasť slovenského koncertného ekosystému, ktorý by sme však mohli identifikovať skôr ako spleť osobných príbehov a komunít stojacich za prezentáciou živej hudby bez motivácie finančného zisku.
Jedným z dôvodov, prečo krehký koncertný ekosystém dokáže naďalej prežívať, je vzájomnosť naprieč scénou. Namiesto konkurencie ide v mnohých prípadoch o okamžité priateľstvá, zdieľanie skúseností a vzájomnú pomoc. A to naprieč všetkými stupňami systému – nesystému, ktorý okrem programerov tvoria aj technici a samotné diváctvo. Zdá sa, že držať spolu je skutočne jedinou cestou, ako to všetko ustáť. Urobiť skutočne finančne úspešný koncert je v kontexte scény, ktorá sa snaží prezentovať skôr zážitky ako zisk, takmer nemožná úloha. Do toho prichádza nalomenie oporného piliera, ktorým bol doteraz Fond na podporu umenia. Piliera, ktorý umožňoval dostať na slovenské pódiá aj interpretov a interpretky, ktorí a ktoré nutne nespĺňajú tabuľkové parametre na úspech, ale lokálnu scénu v mnohom obohacujú.
Konkurencia môže byť vhodnou motiváciou, hoci naša malá promotérska dedina by sa bez nej pokojne zaobišla. Viackrát mi napadlo vytvorenie spoločného kalendára na zdieľanie chystaných podujatí (o ktorom som sa počas editovania textu dozvedel, že už nejaký čas existuje). O akejsi stabilnejšej diváckej základni môžeme hovoriť len v rámci hlavného mesta. Ak sa však náhodou v Bratislave stane, že dva kluby ponúkajú v rovnaký večer atraktívny program, okamžite sa to negatívne prejaví na návštevnosti.
Dokonca ani hlavné mesto si často nevystačí s diváctvom. Urobiť úspešný koncertný model je aj v Bratislave ťažké. Predstaviť „neznáme“ mená, ktoré u nás nemajú vytvorenú fanúšikovskú základňu, je často ohromne náročné. Bratislavský promotér Juraj Hoppan, stojaci za festivalom Sensorium, projektom Less is Sound alebo hudobnou dramaturgiou festivalu Anča či klubovou časťou programu NEXT v Bratislave, už niekoľko rokov vytvára priestor pre okrajovú súčasnú klubovú hudbu (najaktuálnejšie aj sériou FAQ). Naprieč svojimi podujatiami identifikuje určitú core komunitu, ktorá sa rokmi pomaly rozširuje. Pri druhej polovici diváctva, ktoré tak aktívne súčasnú hudbu nesleduje a nepohybuje sa v úzkej lokálnej komunite aktívneho poslucháčctva, je však odkázaný na intenzívnu promo kampaň. Bez platenia faktúr spoločnosti Meta by to, bohužiaľ, asi vôbec nešlo.
Pre Juraja Hoppana je, rovnako ako pre väčšinu usporiadateľstva koncertov, hlavným motivátorom napriek neprajným podmienkam hudba a komunita okolo nej. „U mňa je motivátorom samotná hudba, a to, keď sa vydarí akcia. Zároveň je to aj o komunite a zdieľaní energie. Vybudoval som si v tomto prostredí veľmi silné vzťahy – v určitom zmysle je to pre mňa druhý domov, pričom v tom určite nie som sám.“
Granty a politikum
Pre koncertnú dramaturgiu zameranú na menšinovú hudbu je ohrozenie stabilného prísunu grantových peňazí spravidla hrozbou. Aspoň na prvý pohľad. Budúcnosť živej hudby na Slovensku do veľkej miery závisí od toho, ako sa vyprofiluje momentálna apokalyptická situácia s Fondom na podporu umenia. Na veľkú mieru škrtov sú však všetci pripravení. Je to práve externé financovanie, ktoré dovoľuje do hlavného mesta i na perifériu priniesť zaujímavých interpretov a experimentálnejšiu formu dramaturgie. „Moje promotérske aktivity boli väčšinou podporené z Fondu na podporu umenia alebo Nadácie mesta Bratislavy, bez nich by niekedy lístky museli stáť aj 50 eur, čo je, samozrejme, absolútne neudržateľné, “ približuje Hoppan. Dodajúc, že to neplatí len pre naše hlavné mesto.
V tejto súvislosti som si spomenul, ako mi pražský promotér kolektívu Heartnoize David Čajčík opisoval stretnutie s berlínskym promotérom, ktorý nám závidel, že si vďaka štátnym grantovým systémom môžeme dovoliť usporiadať koncert exkluzívnych mien, akým je napríklad Tirzah (vystúpila v rámci otváracieho večera festivalu NEXT). Absurdné, hovorím si.
Trisnou skutočnou je, že stúpajúcu tendenciu návštevnosti podobných podujatí zastavila v roku 2020 pandémia koronavírusu. Zmrazila kultúru chodenia na koncerty, pričom s dôsledkami sa vyrovnávame dodnes. Rehabilitácia koncertnej kultúry síce pomaly prebieha, návštevnosť sa často blíži k rovnakým číslam ako v predpandemických časoch, no vlnu potencionálneho rastu by mohlo tentoraz stopnúť niečo iné. Nabúranie kontinuálnej podpory netradičnejších foriem hudby by nás mohlo opäť vrátiť o niekoľko rokov späť. A práve to je jeden z hlavných problémov, ktoré identifikuje aj promotér Juraj Hoppan.
Ďalej od industry a bližšie ku komunitám
Moje skúsenosti promotéra sa však neobmedzujú len na Bratislavu. Hoci by sa mohlo zdať, že organizovanie koncertov mimo hlavného mesta je úplne iným svetom, nie je to úplne tak. Publikum v menších mestách je zhustené do malých komunít, ktoré chcú zvyčajne vidieť a počuť všetko, čo víkendový koncertný program ponúka. Aj mimobratislavská scéna sa však stretáva s podobnými problémami ako hlavné mesto, len vo väčšom rozsahu. A tým je diváctvo. Napríklad v Bytči, trinásťtisícovom meste na severe Slovenska, tvorí miestnu komunitu maximálne pätnásť stálych návštevníkov, ktorí zvyknú pozorne počúvať všetko, čo sa na pódiu odohráva, či už je to súčasný producent z Berlína alebo lokálna kapela.
Dostávať okrajové žánre a subverzívne formy hudby je však zásadný krok pri edukácii publika a prezentácii iných hudobných svetov mladému návštevníctvu. Ja sám som sa s niečím netradične znejúcim stretol po prvý raz práve v Bytči – ako násťročný poslucháč som nemal veľa možností cestovať za hudbou. Skutočnosť, že zaujímavá hudba dokáže prísť za publikom, je do veľkej miery zázrak. Už len kvôli tomu to má zmysel. Ďalej od industry a bližšie ku komunitám. Či už vo väčších mestách alebo v kluboch malomiest, kde sa stretávajú desiatky pozorných poslucháčov a poslucháčok.
Svet živej hudby má popri prekarizovaných a ťažko udržateľných podmienkach veľmi odmeňujúci charakter v podobe spätnej väzby od publika. Hudba je často natoľko dôležitou súčasťou každodennosti, že organizovanie koncertov, obzvlášť v malomeste, akým je Bytča, kde publikum nemá na výber, je určitým privilégiom. Komunita často odmeňuje viac ako výnosy zo samotných koncertov. Nie je to však len o vzťahu interpretov/interpretiek, promotérov/promotérok a diváctva. Spleť koncertného sveta tvoria mikropríbehy všetkých ľudí okolo vrátane grafikov a grafičiek či technikov a techničiek. Príbehy však tvoria aj rôznorodé podlahy pódií, zvukové aparáty, gaffy a káble.
To, čo si vždy všímam v jednotlivých kluboch, sú pódia a ich povrch. Práve na nich vidno historický odtlačok všetkého, čo sa na ich doskách stihlo odohrať. Takto už dlhodobo sledujem aj pódium v priestore Ladovňa v Bytči, kde sme za posledné roky usporiadali veľa koncertov. Ulepené parkety od dymostroja, mierny zápach rozliateho piva, kúsok gitarovej struny, trsátko, zabudnutý adaptér. Po každom koncerte trochu iný príbeh.
Spletitá mapa nezriaďovanej koncertnej kultúry s pestrou hudobnou ponukou je v konečnom dôsledku prehľadnejšia, akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať. Takmer všetci sa poznajú, a to neplatí len o promotéroch a dramaturgoch, ale i o hudobníkoch a technikoch. Som presvedčený, že v iných krajinách to funguje rovnako. Slovensko nie je výnimkou, napriek tomu má naša koncertná kultúra určité špecifiká. Model stojaci doslova na jednotlivcoch a úzkych kolektívoch roztrúsených naprieč krajinou, pre ktorých komunita a hudba znamená viac ako veľa.
Málokedy sa stane, že koncert človeka neodmení. Niekdy viac, inokedy menej. Vždy sa to vo finále celé spojí, odznie, a ďalší koncert bude čakať niekde za rohom. Možno nie sme promotéri a promotérky v pravom slova zmysle, ale komunita nadšencov a nadšenkýň, ktoré to budú robiť napriek početným prekážkam naďalej. Stačí vzájomná starostlivosť a ochota chodiť na koncerty, a kultúra okolo živej hudby v nejakej forme určite prežije. Doteraz si pamätám, ako ma pri otázke majstra Giru striaslo. Are we promoters? Tak trochu.
Autor je promotér
