Odkedy v Čile vypukli v októbri 2019 masové protesty, rôzne formy street art-u, výšiviek a tapisérií zaplnili ulice miest, ale aj virtuálny priestor. Všetky tieto formy súčasných vizuálnych a performatívnych intervencií proti vláde a prezidentovi Sebastiánovi Piñerovi používajú rovnaké techniky, aké mobilizovali protestujúcich na začiatku osemdesiatych rokov proti Pinochetovej diktatúre. Týmto jednoduchým gestom sa im darí komunikovať hneď niekoľko vecí: v odkaze na dôležitý historický moment nachádzajú legitimitu pre súčasné boje, hovoria, že prechodom od diktatúry k demokracii nerovnosti nezmizli mávnutím čarovného prútika, ale znásobili sa pod vplyvom neviditeľnej ruky. Zároveň vytrvalo zviditeľňujú násilie, ktorého sa štát dopúšťa voči protestujúcim. „Zviditeľňovanie“ však v tomto prípade prekračuje rámec metafory. Brutálne zásahy polície, ktorá proti demonštrantom používa projektily, pripravili o zrak stovky ľudí. Oči sa tak stali hlavným námetom súčasných vizuálnych intervencií, zapĺňajú steny ulíc, plátna výšiviek, alebo ako premaľované červené škvrny zízajú zo sôch vo verejnom priestore. Čilská vláda tak uskutočňuje dokonalú karikatúru seba samej – ako demokracie udržateľnej len za podmienky, že oslepí vlastných občanov.
Caiozzama vo svojich intervenciách tematizuje sociálne a ekonomické nerovnosti dlhodobo a systematicky. Pracuje prevažne technikou paste-upov, žije v hlavnom meste Santiago. Je jedným z mnohých autorov a autoriek, ktorí záznamy štátnej brutality a násilia vpisujú priamo do čilských ulíc. To je oproti bratislavským muralom, ktorých cieľom je vytvoriť korporátnu reklamu, zaplatenú politickú propagandu, alebo aspoň selfie-point taký rozdiel, že to musí udrieť do očí.
Ivana Rumanová