#niefasizmu
#02 sprevádzajú diela Liama Gillicka
„Výhľad tvorený továrňou po tom, čo prestala produkovať autá.” „Diagram továrne, do stien ktorej bývalí zamestnanci vyrezali ďalšie okná.” „Nádeje a sny robotníkov kráčajúcich domov z baru.”
Názvy diel sedia s témou prekarizácie natoľko, že je úplne zbytočné písať k nim ďalšie vysvetlenia. Urobím to len preto, že som za to platená. A počet znakov nepustí. Ešte nie sme tak celkom v sladkej fáze post-produkcie, ktorá Liama Gillicka tak zaujíma a provokuje. Čo ak by zastavenie produkcie nebola nočná mora? Vieme si to vôbec predstaviť? Z minimalistických grafov, kriviek, diagramov, ktoré vás tu čakajú, a do ktorých majú byť vtesnané všetky tie úvodné poeticko-naratívne názvy, sny a nádeje, to nebude ľahké. Ale možno nám pripomenú, že nekompatibilitu medzi modernizmom a neoliberalizmom, medzi skepsou voči osobným príbehom a ich prebytkom, sme už niekedy zažili. A nemuselo by sa to opakovať. Ale dosť už o tom. Naše automobilky produkujú jedna báseň, tak ich nerušme otázkami typu: „Prečo sa produkuje to, čo sa produkuje?”
Liam Gillick žije v New Yorku a za honorár, ktorý mu tam vystačí asi na jednu lepšiu večeru, nám umožnil použiť tieto diela a zábery z inštalácií:
The view constructed by the factory after it stopped producing cars, 2004/2005
The hopes and dreams of the workers as they wandered home from the bar, 2004/2005
Construcción de Uno (a prequel), 2006
Mirrored Image: A Volvo Bar, 2008
Shattered Factories in the Snow, 2008
The State Itself Becomes a Super Whatnot, 2008
How Are You Going to Behave? A Kitchen Cat Speaks, 2009
What is Produced, 2011
Complete Bin Development, 2013
Drive Safe, 2013
Intermodal Elevation, 2015
The Light is no Brighter at the Centre, 2017/2018
Ivana Rumanová
