Arabské mlčanie

„Arabi sa zhodli na tom, že sa nikdy nezhodnú.” Slávne príslove pripisované mysliteľovi Ibn Chaldúnovi (1332 – 1406) poznajú od Rabatu cez Káhiru, Ammán, až po Maskat. Arabi ho často citujú v súvislosti s rivalitou a konfliktmi v Maghrebe a na Blízkom východe, ktoré pretrvávajú od polovice 20. storočia. Izraelská vojenská intervencia v Gaze však túto kliatbu svojím spôsobom zrušila: tentokrát sa dvadsaťdva krajín Ligy arabských štátov zhodlo na tom, že neurobia nič. Každé „naliehavé” stretnutie organizácie iba potvrdzuje jej nečinnosť – bez ohľadu na zapálené vyhlásenia a moralizujúce záverečné správy. Excelencie a maršálski prezidenti (bývalí rebeli, z ktorých sú dnes čestní muži) sa stretli okolo veľkého okrúhleho stola a so všetkou vážnosťou diskutovali o potrebe odmietnuť izraelskú stratégiu „sebaobrany” a o „okamžitom zastavení bojov” (11. november 2023).

Konkrétne riešenia sa ale ani veľmi nečrtajú. Odpovedať vojenskou intervenciou? Uvaliť na Izrael medzinárodné sankcie porovnateľné so sankciami proti Rusku po invázii na Ukrajinu? Odsúdiť normalizáciu vzťahov medzi Izraelom a arabskými štátmi? Prerušiť diplomatické styky? Znížiť investície do suverénnych fondov Perzského zálivu, aby sa zastavili dodávky munície pre Izrael? Zaviesť ropné embargo ako v roku 1973 po Jomkipurskej vojne? Okrem vágnej podpory návrhu zabrániť Izraelu páchať genocídu v Gaze, ktorý predložila na Medzinárodnom súdnom dvore Juhoafrická republika, k žiadnej skutočnej pomoci nedošlo.

Tendencia vyhýbať sa problémom nie je žiadnou novinkou. Spomeňme si na rok 2018, keď sa predstavitelia Ligy arabských štátov zaviazali vypracovať „strategický plán”, aby zabránili rozhodnutiu Trumpovej administratívy presunúť americkú ambasádu z Tel Avivu do Jeruzalema. Pri Alahovi, veď oni uvidia! Ani po šiestich rokoch sa žiaden plán nezrealizoval…

Počet obetí izraelskej ofenzívy v Gaze prekročil 30 000, nehovoriac o nezvestných a zranených, a hypotéza vysťahovania obyvateľov enklávy do Egypta je čoraz pravdepodobnejšia. Prečo arabské štáty v skutočnosti nereagujú? Jedným z hlavných dôvodov sú nedostatočné vojenské kapacity. Ani jedna z arabských krajín si neželá vojenskú konfrontáciu s Izraelom, ktorý má podporu USA. Okolité štáty vnímajú Izrael ako obávaného protivníka, a to aj navzdory všetkým rečiam o plánoch arabských diktatúr napadnúť jedinú demokraciu v oblasti.

Zdržanlivý postoj zaujíma dokonca aj Hizballáh – organizácia, ktorá diktuje svoje zákony libanonskému štátu. Napriek každodenným provokáciám Tel Avivu udržiava konflikt na nízkej intenzite. Sýria a Egypt dlhodobo zohrávali úlohu regionálnych mocností schopných  brzdiť izraelské ambície v Palestíne. Sýriu však vyčerpala občianska vojna trvajúca viac ako desať rokov a v krajine je prítomných niekoľko zahraničných armád – americká, iránska, ruská a turecká. Izraelské bombardovanie vojenských skladov Hizballáhu na sýrskom území ostalo bez odozvy. Pokiaľ ide o Egypt, fakt, že stratégovia z Tel Avivu sa prestali zaujímať o to, čo predtým nazývali „južný front”, veľa napovedá. Ako poznamenáva egyptský politológ Tewfik Aclimandos, egyptská armáda „stále považuje Izrael za nepriateľa”, avšak verí, že „mier je lepšia cesta, ako proti nepriateľovi bojovať, respektíve ako sa pred ním chrániť”.¹ Inými slovami, najlepší spôsob, ako čeliť nepriateľovi, je vyhnúť sa mu…

Egyptský prezident Abd al-Fattáh as-Sísí v posledných týždňoch zintenzívnil varovania pred následkami možnej deportácie obyvateľov Gazy na Severný Sinaj. Je za tým najmä obava pred zodpovednosťou za desaťtisíce utečencov. Pravdepodobne by sa medzi nimi vytvorili ozbrojené skupiny, ktoré by chceli bojovať proti Izraelu. Polostrov už beztak destabilizujú militantné zložky Islamského štátu či beduínske kmene bojujúce proti diskriminácii a vytláčaniu z územia. To ešte neznamená, že Egypt nakoniec utečencov do nárazníkovej zóny nepustí. Stačilo by, aby Spojené štáty a Európska únia prejavili trochu zhovievavosti voči krajine, ktorá je zaťažená dlhom vo výške 165 miliárd dolárov (43 miliárd má Egypt splatiť ešte tento rok). Káhira vedie rokovania s Medzinárodným menovým fondom, pretože jej na uhradenie aktuálnych platieb chýba minimálne 20 miliárd. Krajina bude zrejme nútená pristúpiť k devalvácii egyptskej libry a k privatizácii. Prichýlenie utečencov z Gazy by mohlo veľkého strážcu financií presvedčiť, aby súhlasil s istými ústupkami.

Za neschopnosťou konať stojí aj nerovnováha síl medzi arabskými krajinami. Od polovice prvej dekády nového milénia pravidlá diktujú Spojené arabské emiráty (SAE) a Saudská Arábia. Časy, keď krajiny ako Alžírsko, Irak, Sýria či Jemen dokázali presadzovať svoje záujmy v regióne, sa skončili. Emiráty jednoznačne odsúdili útok Hamasu zo 7. októbra. Krajina má síce menšiu rozlohu a nízky počet obyvateľov (priamych občanov je len niekoľko stotisíc), je však mimoriadne bohatá, má vojenské ambície a chce sa dostať do strategickej blízkosti Izraela.² Abú Zabí neplánuje vycúvať z Abrahámovských dohôd, ktoré boli uzavreté v roku 2020 pod záštitou USA. Emiráty (prvý regionálny partner Tel Avivu) vnímajú vojenské a ekonomické spojenectvo s Izraelom ako páku proti iránskej expanzii. Budúcnosť vplyvu USA v tejto oblasti je totiž neistá. Abrahámovské dohody poskytujú SAE aj istú imunitu: normalizovať vzťahy s Izraelom znamená vyhnúť sa kritike za porušovanie individuálnych slobôd a politických práv. Znamená to tiež profitovať z podpory proizraelskej loby v americkom Kongrese.

Všetky tieto skutočnosti si veľmi dobre uvedomuje aj Muhammad bin Salmán, saudský korunný princ a premiér v jednej osobe. Budúci panovník musí, samozrejme, brať ohľad na postoje 37 miliónov obyvateľov svojho kráľovstva. Pravidelne preto zdôrazňuje, že žiadna oficiálna normalizácia nebude, pokiaľ nevznikne palestínsky štát. Neoficiálne ale Rijád ťaží z postupného zbližovania sa s Tel Avivom už najmenej desať rokov. Nesúhlas s vojnou v Gaze preto prejavuje iba veľmi opatrne. O saudskom princovi pred časom povedal Trumpov zať a bývalý hlavný poradca Jared Kushner že „je to vizionársky líder (…) a urobil veľa vecí, vďaka ktorým je svet lepším miestom”.³ Príbuzní Džamála Chášukdžího, novinára brutálne zavraždeného na saudskoarabskom konzuálte v Istanbule atentátnikmi z Rijádu (október 2018), nepochybne túto pochvalu ocenili.

Aké sú však postoje bežných ľudí, často paušálne označovaných ako „arabská ulica”? Otázku Palestíny a jej vnútropolitických záležitostí verejne komentovať ani veľmi nemôžu. Politické demonštrácie sú v represívnej ére, ktorá vystriedala „arabskú jar”, zakázané alebo prísne regulované – bez ohľadu na to, či ide o krajiny zapojené do normalizácie vzťahov alebo nie. Verejné zhromaždenia sa prísne kontrolujú, aby sa predišlo excesom, a v porovnaní s podpornými akciami v Londýne, New Yorku, Ankare či Jakarte majú iba malý rozsah.

Podporovateľom ostal aspoň internet – jeho anonymita poskytuje bezpečnejší spôsob vyjadrenia solidarity s Gazou. Propalestínsky sentiment je preto najsilnejší práve vo virtuálnom priestore. Na sociálnych sieťach sa však objavujú aj správy šírené samotnými politickými režimami, ktoré chcú ospravedlniť ich nečinnosť. V Saudskej Arábii napríklad imámovia šíria odkazy na Korán, ktoré majú preukazovať, že Palestína je aj krajinou Židov, alebo názory, že zodpovednosť za súčasnú drámu nesie Hamas a Moslimské bratstvo. Ďalšie komentáre zdôrazňujú zložitosť problému a potrebu spoliehať sa na inteligenciu lídrov. Táto propaganda sa rozšírila aj do Emirátov a zlatá mládež Perzského zálivu (mladé  generácie z bohatých arabských krajín – pozn. red.) neskrýva svoje nadšenie pre nočný život Tel Avivu.

Pri podpisovaní izraelsko-egyptskej mierovej zmluvy z roku 1979 si egyptský prezident Anwar as-Sádát myslel, že jeho ľud mu bude vďačný za opätovné získanie Sinaja dobytého Izraelom v roku 1967. Za mierovú zmluvu s Tel Avivom zaplatil vlastným životom (Sádáta zavraždili radikálni islamisti v roku 1981 – pozn. red.). Len budúcnosť ukáže, aké dôsledky bude mať ľahostajnosť arabských vodcov (zaujatých vlastnými problémami) voči dianiu v Gaze. Iba že by ich masaker v Rafahu donútil konečne konať.

Autor je alžírsky novinár a spisovateľ

Preložil Peter Žiak

1. Tewfik Aclimandos, « De l’armée égyptienne. Éléments d’interprétation du “grand récit” d’un acteur-clé du paysage national » (PDF), Revue Tiers Monde, n° 222, Paris, 2015. ↩︎
2. Pozri Éva Thiébaud, « Vertige guerrier aux Émirats arabes unis », Le Monde diplomatique, marec 2021. ↩︎
3. Erin Doherty a Dave Lawler, « Kushner calls MBS “visionary leader” who has made the world better », 13. február 2024. ↩︎