V apríli bola zverejnená výzva slovenských osobností politiky a spoločenského života, odmietajúca klamstvá a propagandu, s odkazom na Rudolfa Vrbu a Alfreda Wetzlera, preživších holokaustu, ktorí ako prví podali svedectvo o hrôzach nacistických koncentračných táborov.
Hoci s obsahom výzvy môže čiastočne s pokojným svedomím súhlasiť každý, kto si ctí slobodu a demokraciu, a odmieta akúkoľvek formu ich pošliapavania, pozadie výzvy je kontroverzné a viaceré v nej prezentované myšlienky nie sú prezentované vo svojej komplexnosti. O to viac sa stotožňujeme s apelom na naliehavú potrebu overovať si informácie, obsiahnutom v pôvodnej výzve, a nezostávame len pri výzve na overovanie samotných informácií, ale naliehame aj na následné overovanie zdrojov, z ktorých informácie pochádzajú. Prečo?
Zneužitie odkazu Vrbu a Wetzlera
Podobne ako mnoho iniciatív na podporu Izraela ako štátu, aj táto výzva prvoplánovo akcentuje holokaust a jeho hrôzy pripomína cez príbeh Rudolfa Vrbu a Alfreda Wetzlera. Bližšie štúdium osudov obidvoch aktérov však ukazuje, že výzva ICEJ hrdinský odkaz Vrbu a Wetzlera účelovo zneužíva. Príbehu Rudolfa Vrbu sa podrobne venuje text Juliána Vrábela „Na podporu Izraela zneužívajú postavu Rudolfa Vrbu – Žida, ktorý utiekol z Osvienčimu a kritizoval sionizmus“, uverejnený na Blogu Denníka N.
Z dostupných zdrojov je zrejmé, že vzťah Rudolfa Vrbu k Izraelu, rovnako ako vzťah Izraela k nemu, bol chladný. Vychádzal z odporu voči sionizmu, ktorého hlasným kritikom Rudolf Vrba bol. V rozhovore, ktorý je dostupný na webstránke Múzea Holokaustu v USA (United States Holocaust Memorial Museum) Vrba hovorí aj nasledovné: „Sionistické hnutie v Európe zohralo veľmi dôležitú úlohu pri masovom vyhladzovaní Židov. Som presvedčený, že bez spolupráce sionistov by to bola oveľa ťažšia úloha…“ Na inom mieste Vrba hovorí: „Nacistom som teda nedôveroval viac ani menej ako židovským sionistickým radám. V skutočnosti som si uvedomil, že sionisti a nacisti sú približne rovnakí nepriatelia, ktorí majú obaja jedno spoločné, dostať ma z domu s 25 kilami na neznáme miesto a nechať doma moju matku úplne bezbrannú.“ Osud Alfreda Wetzlera v tomto ohľade nebol o nič lepší, keďže izraelskí historici a historičky jeho verziu úteku z Osvienčimu odignorovali.
Boli signatárky a signatári výzvy uvedení do omylu, alebo vedia, koho podporujú?
Spomínaná výzva sa na prvý pohľad prezentuje ako neutrálna, apolitická iniciatíva občanov a občianok znepokojených politickým a spoločenským vývojom. V skutočnosti ju zaštiťuje slovenská pobočka organizácie ICEJ – Medzinárodné kresťanské veľvyslanectvo Jeruzalem na Slovensku (The International Christian Embassy Jerusalem). Táto dnes medzinárodná organizácia, založená v roku 1980 v Spojených štátoch evanjelikálnymi protestantskými kresťanmi, je popredným reprezentantom tzv. kresťanského sionizmu a aktívnym prvkom proizraelskej lobby v západných krajinách. ICEJ na svojej webstránke okrem iného píše: „Veríme, že Izrael má právo žiť v krajine, ktorú mu Boh zasľúbil a že Jeruzalem musí zostať jeho nedeliteľným hlavným mestom pod židovskou správou. To je náš východzí bod. Mnohé kľúčové otázky týkajúce sa Blízkeho východu si však žiadajú komplexné odpovede. Či už ide o existenčnú hrozbu, ktorej Izrael čelí zo strany teroristických organizácií ako je Hamas a Hizballáh, či narastajúca kampaň snažiaca sa o delegitimizáciu práva Izraela na vlastnú obranu, kresťania musia byť lepšie informovaní. ICEJ je zdrojom vyvážených, biblicky zakotvených informácií.“
ICEJ svoj vzťah k modernému štátu Izrael definuje práve vierou v biblické proroctvo o druhom príchode Krista, ktorému má predchádzať návrat Židov do krajiny Izrael. Vzhľadom na to, že biblické proroctvá nie je možné považovať za legitímnu súčasť základov moderných sekulárnych západných spoločností, je ťažko pochopiteľné, že pod výzvou sú podpísané viaceré osobnosti s proklamovanými liberálnymi a prozápadnými postojmi, napr. Ivan Korčok, Ľudovít Ódor, Mikuláš Dzurinda, Ivan Mikloš, atď. Čo možno tieto a ďalšie osobnosti tiež netušia, je to, že evanjelikálni kresťania sa usilujú o návrat Židov do Izraela preto, aby pri druhom návrate Krista boli títo Židia obrátení na kresťanskú vieru ako súčasť naplnenia biblických proroctiev. Táto evanjelikálna dogma v sebe teda nesie skrytý antisemitizmus, boj proti ktorému si výzva kladie za ústredný motív.
Keďže ICEJ za svoj hlavný cieľ považuje to, že „[Izraelu] Bohom zasľúbený“ Jeruzalem „musí zostať jeho nedeliteľným hlavným mestom pod židovskou správou“, je o to viac pozoruhodné a alarmujúce, že podpisy k výzve pripojili aj dvaja bývalí ministri zahraničných vecí – Dzurinda a Korčok, z toho druhý menovaný dlhoročný vysoký diplomat. Požiadavka vyhlásenia Jeruzalema ako hlavného mesta štátu Izrael, tzv. „Jeruzalemský zákon“, je totiž v diplomacii kontroverznou témou, pretože sa považuje za porušenie medzinárodného práva (podľa rezolúcie Rady bezpečnosti OSN č. 478 z roku 1980).
Očividné je aj to, že organizácia ani zďaleka nie je nestranná a nezávislá. Okrem priameho jednostranného a nevyváženého „informovania kresťanov“ o izraelsko-palestínskom konflikte, je totiž ICEJ, spoločne so sionistickou kultúrnou organizáciou B’nai B’rith Tolerancia a Izraelskou obchodnou komorou na Slovensku, spoluzakladateľom proizraelskej lobistickej organizácie Aliancia pre Izrael (API).
Hoci mnohí signatári výzvy majú viac či menej otvorene proizraelskú „históriu“, u mnohých ďalších sa ponúka otázka: Boli v dobrej viere, že podpisom pod výzvou deklarujú vznešený cieľ boja proti antisemitizmu a bigotnosti, uvedení do omylu, alebo veľmi dobre vedia, koho a čo svojím podpisom podporujú?
Kritika Izraela a postavenie sa za palestínske obete ako „pseudohumanizmus“
Pri pochopení týchto kontextov teda možno konštatovať, že aj zdanlivo ušľachtilé humanistické pohnútky či výzvy na mier môžu byť neúprimné či účelové – a slovenská realita tomu často dáva za pravdu. Avšak s demagogickým hromadným onálepkovaním humanitárnych iniciatív, hnutí propalestínskej solidarity, legitímnej kritiky Izraela a všetkých pacifistov a pacifistiek, ktorých výzvy na mier vychádzajú z hlbokého vnútorného presvedčenia a smerujú na všetky strany, sa výzva proti „šíriteľom klamstiev“ a na „cestu k slušnej spoločnosti“ vracia autorstvu ako bumerang.
Cynickosť výzvy spočíva v tom, že pred hrozbou patologických javov v spoločnosti – medzi ktoré zaraďuje „pseudohumanizmus“, ktorý spája aj s aktuálnou situáciou v pásme Gazy – varuje, ako bolo vysvetlené vyššie, zo silne proizraelskej pozície. Bez ohľadu na individuálne postoje k Izraelu a Palestíne je dnes zrejmé, že vyše sedem mesiacov trvajúca reakcia Izraela na útok Hamasu zo 7. októbra 2023 je neprimeraná, na základe čoho čelí Izrael početným obvineniam z porušovania medzinárodného práva. Výsledkom izraelskej vojenskej agresie v pásme Gazy je kompletná deštrukcia infraštruktúry vrátane obytných štvrtí, škôl či životne dôležitých zdravotníckych zariadení. Priame utrpenie ľudí násobí absencia zdravotnej starostlivosti a nedostatok potravín a vody spôsobený rozhodnutím izraelského kabinetu o uvalení krutej blokády, ktorá predstavuje kolektívny trest a vedie k hladomoru.
Na posúdenie stavu nám slúžia medzinárodné odborné autority a inštitúcie, ktoré poskytujú dostatok usmernení a rámcov na objektívne vyhodnocovanie situácie, napríklad aj z pohľadu medzinárodného práva. Práve na to apelujú signatári a signatárky pôvodnej výzvy a s touto jej časťou sa plne stotožňujeme. Francesca Albanese, osobitná spravodajkyňa OSN pre Okupované palestínske územia, nedávno vydala správu s názvom Anatómia Genocídy (Anatomy of Genocide), na základe ktorej vyslovila obavy a dôvodné podozrenie, že Izrael na palestínskej populácii v pásme Gazy pácha genocídu. V rovnakej veci Medzinárodný súdny dvor v Haagu (ICJ) na základe hodnovernosti obvinení medzičasom prijal žalobu Juhoafrickej republiky na Izrael a prostredníctvom predbežných opatrení Izraelu nariadil, aby prijal všetky kroky na zabránenie genocíde a zmiernenie humanitárnej katastrofy v pásme Gazy.
Situácia na Okupovaných palestínskych územiach však bola kritická už pred 7. októbrom 2023 a práve rok 2023 bol podľa organizácie Save the Children, na základe údajov OCHA – Úradu pre koordináciu humanitárnych záležitostí pri OSN, najsmrteľnejším zaznamenaným rokom pre deti na okupovanom Západnom brehu Jordánu. Obyvateľstvo sa tu dennodenne stretáva s rôznymi druhmi agresie zo strany izraelských osadníkov, chránených izraelskou armádou, ale trpí aj následkami administratívneho násilia zo strany izraelského štátu (prístup k pitnej vode, infraštruktúre, vlastným pozemkom a pôde, nemožnosť domôcť sa spravodlivosti v rámci systému izraelského vojenského súdnictva, v ktorom súdia aj deti, nehovoriac o stále pribúdajúcich ilegálnych osadách na Západnom brehu Jordánu a dlhoročnej izraelskej blokáde pásma Gazy). Za týmito konštatovaniami sa ukrývajú neustále prítomné neprávosti a násilie nepredstaviteľného rozsahu. Čo presne teda signatári a signatárky výzvy očakávajú od okupovaného obyvateľstva, ktorému sa situáciu už desaťročia nedarí riešiť diplomatickými cestami ani protestmi?
Kritika izraelských represií proti Palestínčanom a Palestínčankám, poukazovanie na neproporčnosť izraelského vojenského zásahu v Gaze, účasť na humanitárnej pomoci a výzvy na diplomatický tlak na Izrael preto aj vzhľadom na uvedené nie je možné a priori považovať za „podporu Hamasu“, ani za „výzvu na zničenie Izraela“. Upozorňovanie na nezmyselné vraždenie desaťtisícov ľudí, tlak na jeho ukončenie a apely na dodržiavanie medzinárodného práva a ľudských práv, ktoré by mali platiť univerzálne pre všetkých, adresované Izraelu, idú ruka v ruke s apelmi na odsúdenie teroristických útokov namierených proti civilistom a apelmi na prepustenie rukojemníkov adresovanými Hamasu. Ak je toto „pseudohumanizmus“, čo je potom podľa autorov a signatárstva výzvy skutočným humanizmom? Je ním taký, ktorý rozlišuje, či nám je obeť kultúrne bližšia alebo vzdialenejšia, či je jej koža svetlejšia alebo tmavšia, či má tú správnu vieru alebo svetonázor?
Antisionizmus nerovná sa antisemitizmus
V súlade s osvedčenou taktikou proizraelskej lobby výzva ICEJ implikuje organické prepojenie antisemitizmu a antisionizmu (odporu voči štátnej ideológii Izraela), zakotvené v kontroverznej definícii antisemitizmu IHRA (International Holocaust Remembrance Alliance), pričom uvádza: „Antisemitizmus či antisionizmus a jeho metastázy sú pre nás z princípu neprijateľné.“ Na Slovensku ide o pomerne novú, avšak v posledných mesiacoch veľmi často využívanú taktiku, snažiacu sa kritikov a kritičky Izraela delegitimizovať nepodloženými obvineniami z nenávisti voči Židom a údajnej neúcty voči obetiam holokaustu, a prenášaním viny z páchateľov holokaustu na ďalšie generácie. Antisemitizmus je definovaný ako nepriateľstvo alebo predsudky voči Židom ako etnickej skupine, respektíve voči vyznávačom a vyznávačkám židovského náboženstva.
Po všetkých hrôzach druhej svetovej vojny, v ktorej najzraniteľnejšou skupinou bolo práve židovské obyvateľstvo Európy, je latentná prítomnosť antisemitizmu v časti našej spoločnosti naozaj znepokojivá. Uvedomujeme si citlivosť tohto problému a rázne odmietame šírenie nenávisti voči akejkoľvek skupine a veríme, že každá ľudská bytosť musí mať právo na slobodné prejavenie príslušnosti k viere a akémukoľvek aspektu identity bez toho, aby za to bola akokoľvek napádaná či dokonca perzekvovaná.
Sionizmus je politické a ideové hnutie, podporujúce založenie a rozvoj židovského štátu v Palestíne, a dnes oficiálna ideológia štátu Izrael. V prípade antisionizmu teda ide o kritiku politických názorov a ideí, ktorá je v demokratickej spoločnosti povolená, ba priam žiadaná, o to viac, pokiaľ činy, nasledujúce tieto myšlienky, spôsobujú utrpenie a strádanie inej skupine. Na toto poukazoval aj kritik sionizmu Rudolf Vrba. Jeho príklad ukazuje, že Izrael nie je reprezentantom všetkých Židov a celého židovstva, ale iba jeho časti združenej okolo sionistickej ideológie. Previazanie antisemitizmu a antisionizmu je teda zavádzajúce a účelovo nastavené ako prostriedok na zaistenie beztrestnosti štátu Izrael a ostrakizáciu jeho kritičiek a kritikov.
Vyvolávanie strachu a polarizácia
Sme si neustále vedomí hrôz holokaustu, o ktorom nám Vrba s Wetzlerom podali svedectvo, a práve preto máme na pamäti aj jeho hlavný odkaz: „Nikdy viac!“ Nikdy viac však musí platiť univerzálne pre všetkých a nič na tom nezmení ani snaha o ohýbanie faktov a ich predkladanie „unavenej verejnosti“. Práve v duchu „vytesňovania neprávd z verejného života, ktoré nie je cenzúrou, ale cestou k slušnej spoločnosti“ vznikla táto reakcia. Tá by nebola taká naliehavá, ak by sa pod pôvodnú výzvu nepodpísalo množstvo verejne známych osobností vrátane vrcholových politikov a ďalších ľudí široko prijímaných ako autority. Práve oni by mali starostlivo zvažovať, čomu dodajú váhu prostredníctvom svojich podpisov. Problematický je najmä spôsob zneužívania hrdinstva Wetzlera a Vrbu, vyvolávanie strachu cez rôzne formulácie s citovými konotáciami a podprahové podsúvanie nenávisti voči konkrétnym skupinám ľudí.
Tieto praktiky sme ako spoločnosť okúsili viackrát počas súčasnej i predchádzajúcich vládnych garnitúr (útoky na LGBTI+ osoby pri viacerých príležitostiach, počnúc „Referendom o rodine“, útoky na osoby iného vyznania a etnika počas utečeneckej krízy v roku 2015, na odídencov z Ukrajiny a v neposlednom rade aj na vlastných spoluobčanov s inými politickými názormi). Mnohé a mnohí sme už z týchto útokov unavení a k tejto únave sa teraz pripája aj frustrácia z poznania, že ako pokryteckí sa napokon ukazujú predstavitelia a predstaviteľky oboch pólov spoločensko-politickej konfrontácie v našej krajine. Výzva ICEJ, ako je formulovaná, neprispieva k sceleniu spoločnosti, ale, práve naopak, iba k jej ďalšej polarizácii. Znepokojenie jej signatárov spoločenským vývojom a apely na občanov v kontexte súčasného prekrúcania role agresora a obete nemôžu pôsobiť inak ako falošne. Rovnako falošne ako „výzvy na mier“, ktoré ich politickí oponenti smerujú k napadnutej Ukrajine namiesto útočiaceho Ruska…
Roland Nádaskay je geológ a volič Progresívneho Slovenska.
Lucia Zlochová pracuje v oblasti kultúry a je bývalá volička Progresívneho Slovenska.
