„Existujú veci, ktoré nikdy úplne nezaniknú, a spomienky, ktoré zdanlivo upadli do zabudnutia, ale v skutočnosti driemu na dne duše, pretože ju príliš dlho sýtili a stali sa jej neoddeliteľnou súčasťou. Aj keby kráľ nemal už nikdy žiadnu prítomnosť, ešte dlho by aj naďalej existoval. Patrí totiž k našej histórii, bez ktorej ťažko pochopíme, čím skutočne sme.“ To je citát z bulletinu diela Kráľ, ktoré zinscenovalo zoskupenie Med a prach. So skladateľom, libretistom a režisérom Andrejom Kalinkom sme sa rozprávali, či by sa umelecká debata o mužských otázkach mala uberať smerom ku koreňom alebo sa radikálne vymedziť voči akýmkoľvek rodovým stereotypom.
Mali by divadelníci koncentrovať svoju pozornosť na reflexiu súčasných maskulinít?
Pokiaľ sa nerozprávame o ideológii alebo striktne zúženom kontexte, tak táto téma do divadla určite patrí. Práve preto, že sa logicky a opodstatnene posledné roky otvára, som si uvedomil, že ja som ju nikdy nijako zvlášť neriešil, respektíve si neuvedomoval všetky jej súvislosti a rozsah. Z jednoduchého dôvodu: som z rodiny, kde som tento problém nevidel. Až v dospelosti som postupne pozoroval, že naozaj funguje, uplatňuje a obhajuje sa veľa rodových predsudkov, na základe ktorých sa rozhoduje o množstve zásadných vecí. Mne samému nikdy nenapadlo, že toto môžu byť východiská pre uvažovanie a rozhodovanie o čomkoľvek a v súčasnosti už vôbec nie. Teraz si však okrem iného musíme všímať, akým smerom sa spoločenská evolúcia bude hnať a aké zmeny prinesie. Nikdy v histórii tempo zmien nebolo také vysoké a naše vedomie aj nevedomie sa všetkému nedokáže okamžite prispôsobiť. V niektorých oblastiach budeme musieť mať na skutočne hlboké zmeny určitú mieru trpezlivosti. Tlaky budú narastať a oba tábory problém viac vyhraňovať. Strach a vyhrocovanie názorov je vidieť už teraz. Pritom by sme mali byť pripravení veci prehodnocovať a hlavne o nich komunikovať. A v takýchto otázkach nám nestačí len vycibrená argumentácia a logické uvažovanie, téma siaha ešte hlbšie.
A čo ak sa divadelník vyhraňovať začne? Je v umení nekompromisný hlas opodstatnený?
Registrujem dve základné línie tvorby. Autor buď programovo vyhľadáva aktuality, alebo sú témy, ktorými dennodenne a autenticky žije, a teda sú mu aj prirodzeným zdrojom v tvorbe. Tam vidím aj možné odpovede na tieto otázky. Teda ide o to, akými cestami sa k odpovediam dá prísť. Neraz v inscenáciách vidím iba riešenia formálneho zadania a cielené prostriedky a to sa samozrejme týka aj témy maskulinít. Ďalším faktorom je krajina pôvodu umelca, miesto jeho pôsobenia a funkcia umenia v ňom. Ak divadlo spoločnosť vníma len ako estetickú záležitosť, aj k danej téme budú tvorcovia pristupovať ako ku trendu, teda iba formálne. Nekompromisnosť a vyhraňovanie sa budú strnulé a trápne. V druhom prístupe však môžeme vidieť spracovania, kde je zrejmý bytostný zápal, potreba vyjadrovania a autentický jazyk, vychádzajúci z poctivého a osobného prístupu. To je nekompromisnosť, ktorá niečo môže priniesť.
Programovo sa odvolávate na naše korene a pátrate po prirodzenosti, takmer animálnosti, ako to je napríklad aj v prípade inscenácie Kráľ, v ktorej pracujete s archetypmi. Malo by súčasné divadlo búrať akúsi imaginárnu kontinuitu muža alebo sa opierať o hodnoty našich dedov?
Základným princípom akejkoľvek tvorby je snaha položiť na stôl niečo nové. Možno však musíme najskôr ten stôl rozpíliť, zapáliť alebo dokonca celú predošlú dielňu zbúrať a vybudovať inú s pocitom, že minulosť nejestvovala, na nič sa nenapájame, nič s tým nemáme a nechceme mať. Alebo existuje druhý prístup, podľa ktorého chceme nejakým spôsobom pracovať s kontinuitou. Samozrejme, stále túžime ponúknuť niečo nové. Ak sa budeme zapodievať povedzme renesanciou, zistíme, že určité myslenie je na stole desiatky či stovky rokov. Dnes sa snažíme naservírovať problém na stôl ešte skôr, ako si naň dokážeme vytvoriť názor, nikomu inému nedáme priestor sa ani nadýchnuť a vzápätí už chceme všetko čo najrýchlejšie ukotviť jasným zákonom a úplne najlepšie bude, keď sa nám podarí to k stolu priklincovať. V umení si kladiem otázku, aké je moje miesto v reťazi skúseností a či dokážem prispieť vlastnou víziou. Tá však nemôže byť definitívne verbalizovateľná. Áno, kráľ je okrem iného základný archetyp spájajúci sa s mužom, avšak fakticky väčšinu v našom diele tvoria herečky. Na Kráľa sa dá nazerať politicky či rodovo, no za podstatnejšie považujem symboly, pomocou ktorých aj tak zdanlivo jasná mužnosť pri Kráľovi ostáva bez definitívne uzavretej vyhranenosti. Tu musíte vojsť do teológie, filozofie, vidieť množstvo ďalších kontextov a potom sa začnete odpájať aj od primárnej rodovej duality. Ak pôjdete hlbšie, začnú sa dobové informácie odliepať, pretože de facto nemajú zásadný vplyv na samotnú podstatu.
V bulletine ku Kráľovi píšete: „Kráľ sa rodí z duchovných potrieb. A pokiaľ malo duchovno pre človeka nejaký význam, nemohol sa bez kráľa obísť (…) Tam, kde prevládol materializmus a ateizmus, kráľ zomrel…“ Mala by sa otázka kráľa rodiť v umení predovšetkým duchovne a nie informatívne a rodovo?
Pozrime sa na samotné slovo kráľ. S čím ho spájame a ako ho vnímame naprieč krajinami a kultúrami? Prečo takáto „pozícia“ musela vzniknúť? Zaujímavý je židovský kontext, v ktorom je síce národ v priamom spojení s Bohom, no i tak chce a potrebuje akéhosi prostredníka, ktorého si Izraeliti sami vyžiadali. Prečo ale pre duchovné veci potrebujeme reprezentanta? Za ostatných viac ako sto rokov je často skloňovanou otázkou kríza duchovna, teda či človek stratil to, čo môžeme nazvať duchovnými potrebami. No myslím, že nejde tak celkom o krízu duchovna, ako skôr o krízu jej formy. Dnes je problém do veľkej miery v náročnosti výberu. Prísun informácií a možných foriem je tak ohromný, že pri otázkach, ktoré sa svojou podstatou nedajú jednoducho a racionálne uchopiť, prirodzene vzniká zmätenie, dezorientácia a napokon často aj odmietnutie. Tá ponuka vás ohromí, potom zahltí a napokon namiesto radosti z možností môže prísť paradoxne nechuť. A toto nie sú otázky, ktoré sa dajú riešiť racionálnym rozhodnutím a rýchlo. Do toho vstúpi napríklad komunita, ktorá tvrdí, že človek je len organizovaný zhluk atómov a žiadne Ja neexistuje. Alebo sa môžete oddať niektorej z reklám na život či sa spoliehať na úzky okruh ľudí, ktorí vám budú definovať pohľad na svet, pretože je jednoduchšie ten ťažký výber nechať na niekom a snažiť sa zodpovednosti zbaviť. No a ak do toho započítame vplyvy, ktoré popisuje evolučná psychológia, tak máme naozaj široký záber, z ktorého nie jednoduché sa vymotať prostou odpoveďou alebo informáciou.
Neotvára však divadlo nové možnosti emancipácie ponúk a foriem ako vnímať človeka?
Treba sa pozrieť, na akej báze si autor volí zdroj. Zadaním z vonku? Od seba? Všeobecne a formálne sa veci riešiť nedajú. Určite nie dobre a určite nie vo svojej podstate. Akú funkciu má umenie? Možnosti sú obrovské, dôležité je učiť sa vyberať si. Musím spoznávať seba a to dostávať do dialógu so svetom. Tak sa podľa mňa dá objaviť a formovať svoj vzťah k emancipáciám, ponukám, formám, ľuďom. Zdá sa to byť jednoduché, ale spoznať samého seba a nájsť prirodzený vzťah k okoliu je jednou z najťažších úloh. Kult osobnosti sa podsúva a zvýrazňuje minimálne od devätnásteho storočia a umenie je jemný priestor, na ktorom možno pozorovať, čo to všetko prináša a čo berie. Aj ako umelec si musím definovať svoje miesto a tiež vzťah k spoločnosti. Či už sme tu mali osudovosť starovekých Grékov alebo hamletizmus, čo je v podstate protichodný pohľad na jedinca, vždy vo výsledku nájdete pevne ukotvené pozície vo vzťahu ku každodennosti a konkrétnemu spoločenstvu. Dnes napríklad zásadne prehodnocujeme vzťah k prírode. Ešte pred pár storočiami sme zvieratá považovali za stroje, robili sa nepredstaviteľne kruté pokusy a dnes už prisudzujeme psom právnikov a zisťujeme, že rastliny sú cítiace bytosti. Nemáme vydiskutované mnohé elementárne otázky a vo chvíli, keď máme pocit, že sme si ich prebrali, okolnosti sa zmenili a význam tiež. Chceme riešiť následok následku a pritom zabúdame na koreň. A téma o dnešných maskulinitách je tiež jednou z nich. Je súčasťou nepomerne širšieho kontextu, ako iba dnešného spoločenského či politického. Naozaj ťažké je učiť sa rozhodovať, vyberať si. Keď pracujeme s hercami, na začiatku vždy poviem tri pravidlá, ktorých sa musíme všetci držať – ponúkajme, vyberajme si z toho, čo nám je ponúkané a pýtajme sa.
Ako tento prístup využíva pri práci s hercami kamenného divadla? Dostali ste sa tak hlboko aj pri skúšaní Temperamentov v Divadle Jána Palárika Trnave?
Hoci už na skúšky prídem s hotovým libretom, na ktorom som pracoval niekoľko mesiacov, najdôležitejšia fáza skúšania je otvorená práca s hercami. Musíme skúšky viesť, nie je to neriadená improvizácia. K autenticite môžeme dospieť až dlhými diskusiami a hľadaním osobnosti každého zúčastneného. Tým sa dá eliminovať prípadná úvodná tézovitosť. Vďaka tomu si každý otvorí svoje komnaty, ktoré by za iných okolností len tak neodhalil. Takto nastolená platforma napokon prinesie aj množstvo iných tém. Kráľ preto nie je iba o archetype kráľa, Temperamenty nepočítajú len s psychológiou. Herečka Ingrida Baginová povedala, že nehľadám hercov a herečky, ale ľudí. Verím, že to tak je. Vyhľadávam jedincov, ktorí dokážu hľadať svoj spôsob života a umeleckého vyjadrovania.
Je to i hlavný dôvod, prečo nezvyknete siahnuť po dramatickej predlohe?
Ja sa cítim viac ako autor než interpret. Snažím sa vnímať veci komplexne, a aj keby som siahol na už vytvorené formy vypovedajúce napríklad o rýdzo mužskej téme, neabsorboval by som ich vo vopred vymedzenom znení. Dokonca v prípade Zázrakov pre Alicu v Starom Divadle Karola Spišáka v Nitre som s pôvodnou Alicou v krajine zázrakov pracoval tak dlho, až z toho napokon nebola adaptácia, ale vzniklo úplne nové dielo. Dnes už vytváram pôvodné libretá, pôvodné divadelné hry, ktoré nie sú postavené iba na texte. Koniec-koncov, čo má dnes prísť na stôl ako hlavný materiál pre vznik divadla? Ako má vyzerať divadelná hra, ktorá sa bude realizovať? Má byť napísaná, nakreslená, nahratá? Nemôže to byť rovnako text, ako aj album fotiek či partitúra? Predpísaná predloha totiž zákonite definuje aj scénický jazyk.
Sú tým pádom veľkí literárni hrdinovia ako Don Juan, Nora či Oidipus vo svojej podobe limitujúce predobrazy dnešného muža alebo ženy?
Nemusia, no je rozdiel medzi autorom, ktorý ide v procese hľadania od koreňa a medzi teóriou, ktorá počíta s niečím už zadefinovaným. To je obrovský rozdiel v myslení! Ak by všetko fungovalo ako hra, kde všetci poznáme jasné pravidlá, celoživotné otázky by sme mali zodpovedané za pár rokov. Najbližšie roky by som rád pracoval s témou teórie. Má to veľa súvislostí a možností, dá sa o tom uvažovať a diskutovať v každej oblasti. Pre mňa bola dôležitým impulzom viackrát sa opakujúca skúsenosť, kde aj tie najpoctivejšie a najprepracovanejšie pripravené plány menili podobu pri dotyku s hmotou. O niečom uvažujete, rozprávate sa, píšete, no keď vstúpite do priestoru a idete libreto realizovať, v prvej stotine sekundy, len čo urobíte krok alebo sa dotknete predmetu, akoby ste vstupovali do iného sveta, do paralelného vesmíru, kde je všetko predošlé inak. Nemyslím tým inak v zmysle, že všetko, čo ste napísali, bude inak vyzerať, ale je to iný svet. V umení sa mi nezdá byť zmysluplné držať sa za každú cenu predpísaných prostriedkov a iba ich interpretovať, ale skôr sa snažiť vytvárať svoju vlastnú realitu. Kedysi nebolo bežné, že sa interpretovala hlavne hudba minulých storočí alebo sa uvádzali hry autorov spred 500 rokov, hlavná pozornosť bola venovaná tvorbe nového. Ja síce milujem tvorbu minulosti, učím sa z nej a snažím sa na ňu nadväzovať, ale základom je pátranie po novom jazyku. Súčasná slovenská dramaturgia ponúka takéto hľadanie iba veľmi ojedinele.
Ak sa vyhýbate textovým interpretáciám, neobmedzujú vás aj neliterárne inšpiračné zdroje?
Umenie sa nemôže analyticky dožadovať konečnosti akejkoľvek témy, ktorú si predloží ako zdroj inšpirácií. To by bola prezentácia téz, o ktorú nech sa pokúšajú učebnice vied. Len preto, že umenie dokáže absorbovať filozofiu, teológiu alebo biológiu, nie je iba jedinou čiastkou z nich. Shakespeare je obľúbený, pretože nie je len politickou frázou alebo opisom sociálnych vzťahov a rodinných konštelácií, má nepomerne širší a hlbší dosah. Ja dokonca Shakespeara vnímam hlavne ako výtvarné umenie. Pri výtvarnom, tanečnom a hudobnom umení potreba určiť mantinely tém ani neexistuje. Iba archaicky vnímané divadlo to akosi považuje za vďačné. Namiesto symbolov pracuje s rovinou informácie a predpokladmi a maximálne dokáže rozoberať otázku muža z pohľadu dobovej a politickej situácie a snaží sa dopátrať výsledkov. Tým netvrdím, že by sme mali s divákmi komunikovať nejako všeobecne. Zážitok z predstavenia musí byť veľmi konkrétny, inak by to nefungovalo. Avšak musíme ponúknuť aj možnosti, ktoré sa nedokážu pomenovať, zracionalizovať, zdôvodniť.
Projektovaniu vlastných očakávaní som sa nevyhol ani ja, keď som pred predstavením eu.genus predpokladal, že pri nastolení problému „hľadania dobrého rodu“ sa zákonite musíte oprieť o Adama a Evu. Nič také som nevidel, dokonca ste maskulínne a feminínne rozdiely takmer úplne eliminovali.
Prvé mesiace sa témou zaoberám z rôznych strán, študujem a snažím sa prísť na to, prečo ma vôbec daná téma zaujíma. Je dôležité, aby diela vznikali pomaly, dlhodobým dozrievaním. Pretože potom môžete odhaliť, ktoré predpoklady sú banálne a čo, naopak, má mať v diele svoje miesto. Jeden z performerov predstavenia eu.genus Sebastián raz povedal, že tvorba je ako lov zvieraťa, ktoré možno ani neexistuje, a už vôbec netušíme, či sa plazí, lieta alebo je nočným dravcom. Neviete, kde ho máte hľadať, čo si pripraviť, kedy byť v strehu, ak teda vôbec jestvuje. Veľakrát mám pocit, že mladí ľudia, a ľudia bez predošlej skúsenosti s divadlom, dokážu byť novému umeniu nepomerne otvorenejší. Nemajú totiž pevné predpoklady, ako by dielo malo vyzerať, a tak sú schopní vnímať to, čo sa naozaj deje a komunikovať s tým živo a za seba. Ak však máte vytvorené silné predpoklady, je možné, že nebudete vidieť nič iné, a teda nič nové.
Rozhovor pripravil divadelný dramaturg a kritik Jakub Molnár
