Anarchistky a anarchisti dlhodobo kritizujú štátny vzdelávací systém a upozorňujú, že etablované vzdelávacie inštitúcie podporujú hierarchické usporiadanie spoločnosti a podporujú nerovnosti. Ukazujú však i alternatívy, ako ku vzdelávaniu pristupovať inak.
Určite si ten okamih mnohí z vás vybavia: sedíte na hodine v škole a zmocňuje sa vás pocit odpojenosti, nechápania, prečo sa na vás non stop hrnie vlna informácií bez toho, aby bola možnosť trochu sa pozastaviť a pobaviť o nich. Pred maturitou začínajú vyučujúci až príliš často hovoriť o tom, čo sa vám bude a čo nebude hodiť pre vaše budúce povolanie, do akého predmetu sa oplatí „investovať“ snaha naučiť sa látku, aby sa táto investícia potom vyplatila na trhu práce.
Dnes vás na školách kvôli čoraz užšiemu prepojeniu vzdelávania s firmami a korporáciami skôr naučia, ako sa stať profesionálkou vo fastfoodovej gastronómii, ako získať pozíciu HR v banke alebo ako montovať karosériu automobilu, než by sa podporoval rozvoj kritické myslenie, komunikácia potrieb, schopnosť načúvať potrebám druhých alebo komplexné uvažovanie o medziodborových súvislostiach.
Mne osobne vždy chýbalo akési prepojenie sveta v škole a mimo ňu. To, čo som si z nej priniesla, balíček nesúrodých informácií, sa nedal nič len odhodiť s aktovkou do rohu izby. Nevedela som, ako ich využiť pri hre, zakomponovať ich do debát a fantazírovaní o tom, ako zlepšiť svet. Niektoré učivo ma fascinovalo, ale chýbal mi most k niečomu praktickému. A tým vobec nemyslím svoje budúce povolanie, práve naopak – skôr ma zaujímalo, ako zlepšovať vzťahy medzi ľuďmi, ako znižovať spoločenské nerovnosti, ako žiť eticky a neprehlbovať klimatickú krízu.
Až postupne som sa dozvedala o roznych formách kritiky súčasného vzdelávacieho systému. Najbližší mi bol prístup anarchistov a anarchistiek, ktorí sa teoretický rámec kritiky štátneho vzdelávania snažili aplikovať i do praxe v rámci rôznych autonómnych kolektívov a slobodných škol. Trochu intuitívne sa o to snažíme i v našom brnianskom družstve Tři Ocásci.
Anarchistická pedagogika
Anarchisti a anarchistky chápu vzdelávací systém ako problematický hlavne z dvoch dôvodov: jednak ho berú jako nástroj disciplinácie ľudí, jednak podľa nich skrze svoju štruktúru kopíruje štátnu hierarchiu a neumožňuje jednotlivcovi plne rozvíjať jeho schopnosti.
Čo to znamená v praxi? V klasickom školstve žiaci a žiačky skôr pasívne počúvajú výklad, než by mohli debatovať, premýšľať o vzájomných vzťahoch, prinášať svoju perspektívu. V presne nalinkovanom rozvrhu so štandardizovanou dĺžkou hodín, predmetov a látkou, nie je priestor pre ich jednotlivé potreby. Už počas školských čias si tak zvykajú na rytmus a nastavenie, ktoré potom vyžaduje i zamestnanie: osem hodín pať dní v týždni, namiesto spontaneity a iniciatívy posilňovanie poslušnosti a podriadenosti. Systém hodnotenia a štandardizované testy podporujú namiesto rozvoja kritického a analytického myslenia či zvedavosti veľmi schematický a selektívny súbor kontextuálne izolovaných faktov. A neschopnosť naučiť sa ich a zisk zlého hodnotenia je vnímané ako prehra a zlyhanie.
Anarchistická pedagogika nemá ambíciu tvoriť homogénny systém, naopak, v duchu presvedčenia, že neexistuje len jedna cesta společenskej organizácie, sa snažia o rôznorodosť i vo vzdelávaní. A tak doň komponujú rôzne experimentálne prístupy. Rozhodne však možeme hovoriť o istých zdieľaných hodnotách, spoločných pre anarchistické poňatie vzdelávania.
Kľúčové je preň poňatie vzdelávania ako nástroja pre sociálnu zmenu a jeho rozšírenie mimo inštitúcie a zavedené doktríny a schválené osnovy, ktoré anarchistky a anarchisti cnaopak chápu ako formy aplikovania štátnej moci. Judith Suissa vo svojej knihe Anarchism and Education (2010) popisuje anarchistické poňatie vzdelávania ako postavený na kropotkinovskom presvedčení, že ľudská povaha má vnútornú kapacitu k altruistickému a vzájomne si pomáhajúcemu správaniu, pokiaľ sú tieto hodnoty podporované okolím. Tieto schopnosti sa dajú rozvíjať: vo vzdelávaní napríklad tým, že sa odbúravajú hierarchické štruktúry a podporuje neformálna sieť vzdelávania. A tiež smerovaním k rozvoju novej formy sociálnej interakcie a zdieľaniu ideí, které možu podporovať neautoritatívne praktiky a formy vzťahovania sa k sebe navzájom. Americká anarchistka Emma Goldman na začiatku 20. storočia preto vzdelávanie rámovala omnoho širšie: ako spôsob učenia sa navzájom v rámci spoločnosti a o vzťahoch v spoločnosti.
Časť týchto prístupov možno poznáte i z libertariánskych pedagogík, napríklad z Montessori pedagogigy, oproti nim je však v tom anarchistickom, ako si všíma Suissa, dôraz kladený na učenie sa morálnym hodnotám rovnosti a solidarity s druhými a budovanie schopnosti postaviť sa opresii a nespravodlivosti, stať sa súčasťou hnutia.
Escuela Moderna v Barcelóne
Escuela Moderna (Moderná škola) predstavovala jeden z prvých pokusov o prenesenie anarchistickej teórie do praxe a inšpirovala mnoho ďalších budúcich projektov. Katalánska škola, ktorú založil anarchista Francisco Ferrer, fungovala len tri roky (1904 – 1907). Od svojho počiatku trpela represiami zo strany štátu i katolíckej církvi, i kvôli tomu, že sa učilo v zmiešaných triedach. Škola nemala presne stanovené vyučovacie hodiny, žiaci a žiačky do nej mohli prichádzať a odchádzať kedykoľvek chceli a vytvárať si vlastný rozvrh. Ferrer presadzoval prístup učenia sa skrze činnosti – chodilo sa do múzeí, tovární alebo na rôzne terénne výzkumy.
Na Modernú školu potom vo väčšej miere nadviazalo v 50tich a 60tich rokoch hnutie slobodných škol. Výrazný vplyv naň mal americký anarchista Paul Goodman, pre ktorého boli ďalšou možnosťou narušenia byrokratických a centralizovaných inštitúcií. Jeho kritika tiež smerovala k poňatiu vzdelávania ako nástroja pre pracovný trh a kapitál. Miesto štátnych škôl presadzoval decentralizované malé školy, kde sa bude oveľa viac prihliadať k potrebám a potenciálu nielen študentov a študentiek, ale i susedstiev a komunít. Zakladali sa často vo vylúčených lokalitách, v chudobných častiach miest a učenie sa mohlo odohráva kdekoľvek: v práčovniach, na ulici, v komunitných centrách a na squattoch.
Malý experiment v Brne
Anarchistické slobodné školy sú a historicky boli mariginálnou záležitosťou práve preto, že museli a musia fungovať vo vnútri systému, voči ktorému aktívne vystupujú. Dá sa o nich uvažovať vo foucaultovskom význame ako o heterotopiách, čiže alternatívnych miestach prítomnosti, v ktorých sa spochybňuje zabehnutá realita a snaží sa vytvoriť nová, podvratná forma vzťahovania sa ku svetu. A tiež môžu pripomínať beyovské dočasné autonómne zóny či hollowayovské trhliny: spoločne s rôznymi anarchistickými infoshopmi, nakladateľstvami, rádiovými stanicami či squattmi patria i anarchistické slobodné školy a vzdelávacie projekty k infraštuktúre, ktorá prepája a buduje hnutie odporu.
Trochu odboku a bez toho, aby sme si toho boli úplne vedomí, sme na tradíciu slobodných škôl nadviazali i v rámci nášho družstva Tři Ocásci, v rámci ktorého spolurozvíjame v kolektíve asi 50 ľudí rôzne ziskové a neziskové aktivity (viac si o nás možete prečítať v Kapitále 02/2019). Snažíme sa budovať alternatívne formy ekonomiky, fungovania a organizovania sa. A tiež sa pokúšame rozvíjať i autonómne vzdelávanie. Okrem slobodnej knižnice Ká, kde si knihy môže požičiavať ktokoľvek a bezplatne, sme v roku 2018 založili aj Podzemnú univerzitu.
V rámci nej organizujeme, alebo skôr podporujeme, aby sa organizovali, rôzne kurzy na rôznorodé témy. Nejedná sa len o politické a anachistické obsahy, kurzy univerzity reflektujú záujem a možnosti ľudí. Tak sme u nás mali napríklad kurzy IT bezpečnosti, ruštiny, grafiky, starostlivosti o seba a kolektív, feministické vyšívanie, ochutnávky vína, filozofiu a ďalšie. Princípom je učenie sa navzájom, bezplatne a dobrovoľne. Ktokoľvek, kto by chcel zdieľať nejakú zo svojich schopností, vymyslí obsah a formu kurzu. My za Ocásky len pomáhame kurzy spropagovať, staráme sa o nachystanie miestností, kde kurzy prebiehajú, prípadne pomáhame s komunikáciou medzi účastníkmi a účastníčkami. Intenzita stretávania záleží od chuti a možností zúčastnených, forma je rôznorodá: niektoré kurzy, ako napríklad botanika alebo fotenie, sa odohrávajú von, niketoré majú prednáškový charakter, niektoré sú čitateľskými krúžkami a v niektorých sa hlavne diskutuje. Počas korony sa stretávame online nad debatou o knihách. Podobne jako pre ďalšie autonómne vzdelávacie projekty, je pre nás doležité ukazovať radosť so vzájomného učenia a obohacovať sa navzájom.
Barbora Bakošová
