Poľský novinár Krzysztof Katkowski, spolupracovník Kapitálu, sa v Paríži stretol s legendárnym francúzskym filozofom Alainom Badiouom. Rozprávali sa o stave súčasnej francúzskej i svetovej ľavice aj o absencii pozitívnej agendy v našom politickom myslení.
Stretávame sa v Paríži, nedlho po veľkom víťazstve francúzskej ľavice…
To nebolo žiadne veľké víťazstvo!
Ale veď sa jej podarilo poraziť Národný front Marine Le Penovej.
Komu sa to však podarilo? Akejsi legendárnej ľavici? Vráťme sa o krok späť. Zastavme sa a zamyslime sa, či niečo také ako ľavica vôbec vo Francúzsku existuje.
Čo tým myslíte?
Vysvetlím vám to. Áno, existujú progresívne sily, ktorým sa podarilo vyhrať voľby. V júlových voľbách kandidovali spoločne pod hlavičkou Národného ľudového frontu. No myslím si, že v skutočnosti nejde o víťazstvo ľavicového poriadku, ide skôr o akýsi… neporiadok. Medzi ľavicou a liberálnymi silami zoskupenými okolo Emmanuela Macrona neexistuje jasná hranica. Vidíte to aj teraz: môžeme síce hovoriť o „víťazstve“, ale vo Francúzsku nedochádza k žiadnym veľkým zmenám, dokonca ani na parlamentnej úrovni. Navyše táto skupina nemá žiadny pozitívny program. Iste, existuje volebný program, ktorý sa dá stiahnuť z ich webových stránok. Avšak nie je tam pozitívny príbeh, žiadna vízia. Všetko sa zužuje na vyhrážky fašistami alebo konzervatívnymi liberálmi. To môže viesť k volebnému víťazstvu, ale nie je to skutočné víťazstvo – je to skôr zázrak alebo dokonca šťastie.
Dobre, ale čo potom ľavica je, a čo ňou naopak nie je?
Pojem ľavica je sám o sebe dosť záhadný. Mnoho ľudí ho používalo, používa a pravdepodobne aj naďalej bude používať. Voľakedy bolo v mnohých častiach sveta jasné, čo to slovo znamená. Mnohí si ľavicu stále spájajú so Sovietskym zväzom, ale tento režim už dávno padol. Písal som o tom vo svojej knihe Idea komunizmu – samotná idea, vychádzajúca z klasikov tohto myšlienkového prúdu, očividne stále existuje, ale treba ju nanovo premyslieť, oddeliť od nostalgie za postavami minulosti. Máme „novú pravicu“, ale máme skutočne „novú ľavicu“? Ľavica nie je hnutie s jasnou víziou alebo presnou ideou, ale skôr reakcia na pravicu, jej negácia.
Stále sa obraciame do histórie. Najlepším príkladom je samotný názov – Nový ľudový front, ktorý sa odvoláva na 30. roky minulého storočia.
Ľudový front bol, a aj dnes ešte stále je dočasným spojenectvom socialistov a komunistov, ale jeho výsledky boli často mizivé. Podľa môjho názoru dnes čelíme veľkému zmätku. Po historickej konfrontácii dvoch svetonázorov – komunizmu a kapitalizmu –, spojenej predovšetkým so studenou vojnou, nám zostala len neprehľadná politická krajina. Vo Francúzsku sa to prejavuje neschopnosťou prijímať významné rozhodnutia týkajúce sa štátu a absenciou akejkoľvek politickej ideológie. Neexistujú žiadne veľké ideologické víťazstvá, pretože neexistuje žiadna ideológia.
To je dosť pesimistická diagnóza.
Sledujem ľavicu už viac ako polstoročie a bol som súčasťou viacerých hnutí. Tak asi preto.
Čo sa však dá v takejto situácii robiť?
V myslení musíme urobiť krok späť. Vždy, keď nastane politická kríza, musíme sa vrátiť k ideologickej analýze. Majte na pamäti, že ľavica sa stále odvoláva na klasikov, na svoje symboly, čo samo osebe nie je zlé. Ale ľavica ako reakcia na súčasné problémy jednoducho neexistuje. Sú to len heslá vyplývajúce z nejakých reflexov, nie konkrétny návrh.
V dejinách ľavice existovali dva hlavné prúdy: komunizmus a sociálna demokracia. Komunizmus ako idea sa skončil pokusmi v ZSSR alebo Číne. Sociálna demokracia sa zasa rozpustila v projekte sociálneho štátu, ktorý zohral významnú úlohu a realizoval sa v krajinách takzvaného globálneho Severu. Dnes sú potrebné nové odpovede, pretože svet sa – prinajmenšom od 90. rokov 20. storočia – radikálne zmenil. Zmenila sa povaha kapitálu, vznikli nové skupiny, zmenil sa jazyk, zmenila sa dominantná ideológia. To sú otázky, ktoré si musí klásť širšia skupina osôb politikov, aktivistov a tak ďalej. Nemôžem na ne odpovedať sám!
O aké otázky ide?
Aká je úloha parlamentarizmu v súčasnosti? Komu slúži štát? Ako konať v rámci tohto systému? Ako koexistovať, ale zároveň aktívne bojovať proti kapitalizmu? Nie sú to jednoduché otázky, ale navrhujem ich ako východisko pre hlbšie úvahy.
Takže premýšľať pozitívne, nie negatívne.
Presne tak! A to je môj recept na dnešnú politiku. Nielen vo Francúzsku, ale aj v iných krajinách. Je napríklad šokujúce, že v USA sa vôbec môže uvažovať o druhom funkčnom období Donalda Trumpa. Žijeme v dobe politiky, ktorá sa stala patologickou.
To je odvážne tvrdenie. Máme predsa demokraciu…
Tvrdím, že dnešná politika sa zredukovala takmer na nulu. Stala sa predovšetkým opozíciou – byť proti niečomu, nie za niečo. Politika sa však nedá zredukovať len na nepriateľstvo alebo negáciu! Musí byť návrhom, ponukou novej vízie: nového sveta, nového vzťahu medzi štátom a ľuďmi a tak ďalej. Dnes čelíme akejsi diktatúre negativizmu, ak mám použiť tento výraz.
Keď hovorím o „novej ľavici“, mám na mysli možnosť nového systematického prehodnotenia vecí. A čo vidíme teraz? Rôzne vízie negativizmu, ktoré sa navzájom konfrontujú, ktoré sa navzájom ohrozujú. To sa stalo jediným politickým jazykom namiesto toho, aby bol iba jedným z mnohých. Hovorím teraz ľavica, ale aj pravica, hoci je v nej viac afirmatívnych myšlienok, hrozí hlavne tým, že po nej príde ľavicová vláda. Podstatné je budovať politiku projektov, návrhov. Na to je potrebná dobrá filozofia, teória, ale aj prax, skrátka veľa disciplín, veľa aspektov, veľa východísk.
Ľavici teda chýba utopické myslenie?
Musíme navrhnúť nový „komunizmus“ – zakorenený v historickom kontexte, ale s jasným uznaním jeho zlyhaní a poučením z globálnych skúseností. Je to náročná úloha a podľa môjho názoru sa ňou ešte len začíname zaoberať. Ale bez tohto začiatku a bez výsledkov, ktoré môže priniesť, sa okamžite ocitneme v kríze politického myslenia, najmä v otázke obecného delenia na pravicu a ľavicu.
Bez jasného rozlíšenia dvoch konkurenčných vízií štátu a politiky strácajú voľby zmysel. To vedie k neustálej politickej kríze, čo je presne súčasný stav – a to je ťažká situácia. Táto kríza môže dokonca viesť k novým formám krajne pravicového extrémizmu, pričom zvyšuje aj riziko novej svetovej vojny. Domnievam sa, že politická kríza, ktorá postihuje štát, najmä západný model s jeho dôrazom na parlamentnú logiku, ho robí zraniteľným voči pokušeniu vojny.
V minulosti mnohí ľavičiari odmietali samotnú myšlienku štátu. Aj vy ste boli dlho na tejto strane, však?
Existuje predstava komunistického štátu, ktorá sa často spája so sovietskou tradíciou, ale to bola nesprávna interpretácia Marxovej teórie. Skutočný Marxov postoj k štátu, ktorý sa stal jasným napríklad po Parížskej komúne, sa týkal jeho zániku. V pôvodnej vízii komunizmu dochádza k postupnej eliminácii štátu. Preto je myšlienka „komunistického štátu“ protirečivá.
To však neznamená okamžitú likvidáciu štátu, pretože ten nemôže zaniknúť sám od seba. Napriek tomu sa komunisti vo svojom programe a rozhodnutiach musia neustále usilovať o konečné zrušenie štátu. Je to preto, lebo štát svojou povahou nie je komunistický pojem. Myšlienka silného komunistického štátu je vnútorne rozporuplná, najmä keď štát tvrdí, že je oddelený od strany, pričom v skutočnosti ide o jedno a to isté: o systém jednej štátnej strany. Tento model straníckeho štátu bol historicky politickou patológiou. Nakoniec vytvoril stranícky štát, ktorý nebol schopný vybudovať komunistickú spoločnosť.
Myslím si, že nielen ja, ale aj mnohí študenti sa s nostalgiou vracajú k mýtu Mája ’68 – keď ste zablokovali univerzity v Paríži. Boli ste tam vy ako mladý profesor, bol tam aj Michel Foucault, ako aj mnohí vaši priatelia.
Dobre si na to pamätám, bol som vtedy mladým profesorom filozofie. Bolo to prvýkrát, keď sa objavila otázka negativizmu, pretože politický obsah roku 1968 bol výsostne negatívny. Mali sme niečo, čo pripomínalo socialistickú alebo komunistickú ideológiu, všeobecnú víziu, ale na úrovni praxe to bolo úplne iné. Bol som napríklad v skupine, ktorá mala program navrhujúci novú formu komunistickej strany, ale v konečnom dôsledku si nemyslím, že to bolo skutočne nové.
To všetko je však už minulosťou, rovnako ako mnohé pojmy, ktoré tu používame. Vtedy sme urobili veľa chýb, ale zároveň sme sa aj veľa naučili. Prajem vám to isté. Je však dôležité mať na pamäti: história vrátane príbehu Mája ’68 nám ukazuje, že ak sa činnosť a teória zakladajú na negativizme môžu vytvoriť niečo, čo je na nerozoznanie od toho, čo existovalo predtým, a proti čomu sme domnelo bojovali. Musí existovať pozitívny, afirmatívny program. Nemôže to byť relikt minulosti. Želám vám veľa šťastia. Táto úloha teraz patrí vašej generácii.
Alain Badiou (1937) je francúzsky filozof, spisovateľ a dramatik, bývalý vedúci katedry filozofie na École normale supérieure (ENS) a zakladateľ filozofickej fakulty Université de Paris VIII spolu s Gillesom Deleuzeom, Michelom Foucaultom a Jeanom-Françoisom Lyotardom. Angažoval sa vo viacerých politických organizáciách a pravidelne komentuje politické udalosti.
Autor je novinár a sociológ
Preložil Tomáš Hučko
Vychádza s povolením časopisu OKO.press
