Hrdina najnovšej snímky klasika britského sociálneho filmu Kena Loacha Pardon, nezastihli sme vás (2019) je muž z pracujúcej triedy Ricky, ktorého rodinu v roku 2008 zasiahla finančná kríza a stratil tak ružové vyhliadky na vlastné bývanie.
Nová nádej prichádza s ponukou práce kuriéra, v ktorej Ricky dostane šancu zarábať v alterovanom modeli práce – s licenciou namiesto pracovného pomeru, s odmenami namiesto mzdy, s vlastným vozidlom na splátky a fľašou na moč kvôli šetreniu času. Naoko svieža, dravá a podnikateľská povaha práce tají obchádzanie práv zamestnancov a privatizovanie všetkých rizík a strát. Rozprávanie filmu na príklade Rickyho ukazuje, ako sa prísľub nových príležitostí v takzvanej gig – zdieľanej či platformovej ekonomike – mení na každodenný horor, ktorý triešti rodinné vzťahy a vyhliadky na kvalitný život. Ken Loach vo svojom najnovšom filme zbavil pozlátka pracovnú kultúru rýchlych transakcií a vlažnosti k cudzím problémom a potrebám. Výsledok je divácky mimoriadne skľučujúci. To, čo filmu chýba – úľava a odstup – je zároveň to, čo mu dodáva aktivistický potenciál.
„U nás nebudete zamestnaný, ale prijatý medzi nás. Hovoríme tomu onboarding. Nepracujete pre nás, pracujete s nami. Nejazdíte pre nás, ale vykonávate služby,” vysvetľuje počas pracovného pohovoru Maloney, šéf skladu, v ktorom Ricky začína pracovať hneď po tom, ako manželku Abby presvedčí, aby predali auto a kúpi si na lízing dodávku.
V roku 2020 už, bohužiaľ, vieme predvídať, čo bude po takomto pohovore nasledovať. Vieme, aké problémy so zakladaním odborov majú zamestnanci/zamestnankyne Uberu. A vieme, že majitelia aplikácií ponúkajúcich najrôznejšie služby pracujúcim umožňujú odmeny, ktoré sú v prepočte na hodinu často pod hranicou minimálnej mzdy a v štandardnej ekonomike by boli nezákonné. Nové platformy a spôsoby organizácie práce postupne vytvárajú novú vrstvu ekonomiky, v ktorej sa zamestnávateľ stáva „len” sprostredkovateľom služby, čím sa zbavuje veľkej časti zodpovednosti a z pracujúcich strháva práva aj výhody úväzkovej práce. Ako píše Steven Greenhouse v knihe Beaten Down, Worked Up (2019), pracovníci poskytujúci platformové služby sa často cítia izolovaní, chýba im ľudský kontakt s ostatnými pracovníkmi a chýbajú im nástroje, vďaka ktorým by mohli komunikovať svoje potreby.
Vo filme Pardon, nezastihli sme vás je akékoľvek vyjednanie lepších podmienok pre pracujúceho nedosiahnuteľné. Rickyho šéf Maloney, (ktorý formálne nie je jeho šéf, ale v skutočnosti riadi Rickyho život aj vtedy, keď si to Ricky neuvedomuje) trpí nevyliečiteľným preludom o posvätnej dôležitosti svojho puntičkárstva a ignoráciou ľudských potrieb svojich kuriérov. Ignorácia je podľa neho potrebná a podriadená „vyššiemu dobru” dokonalej prevádzky skladu. Maloney sa správa nielen ako Rickyho šéf, ale aj ako guru, ktorý svojich kuriérov školí o nekompromisnom prístupe k práci a o pohlcovaní negatívnej energie jeho kritikov a neprajníkov. Maloney ju podľa vlastných slov mení na „palivo” a vytvára ňou „ochranný štít” okolo skladu. Sakrálnym objektom v tomto bizarnom spirituálnom režime je snímač balíkov, ktorý zbiera dáta o polohách všetkých zásielok a vystavuje kuriérov high-tech dohľadu. Na konci grandiózneho preslovu Maloney Rickymu vytmaví, že ak chce deň voľna a nemá náhradného vodiča, musí zaplatiť pokutu sto libier. Predstavme si, že by Ricky chcel štrajkovať. Pravdepodobne by čelil pokutám za neprítomnosť v práci, nakoľko typ pracovného vzťahu s Maloneym mu právo na štrajk neumožňuje.
Mužská tvrdosť a ženská opatera
Na filme Pardon, nezastihli sme vás je pozoruhodné, ako hneď v prvých dvoch minútach odhaľuje dôležitý rozmer pracovnej kultúry, ktorá umožňuje okresávanie práv pracujúcich nielen novými ekonomickými formáciami, ale aj prastarou, hlboko vštepenou mužskou disciplínou a poslaním živiteľstva. Na pracovnom pohovore totiž Ricky prehlási, že nikdy vo svojej pracovnej histórii nebol na podpore, lebo má svoju hrdosť a radšej by hladoval. To sa Maloneymu pozdáva a Rickyho nazýva „tvrďasom.” V Maloneyho svete je solidarita neželanou hodnotou, ktorá stojí v ceste hladkej prevádzky depa. Konštrukcia mužnosti je v tomto prípade sústredená na hodnoty sily a odmietnutia pomoci druhým aj prijatia cudzej pomoci.
Dokonalým protikladom Maloneyho – v zmysle osobnostného typu aj profesijnej identity – je Rickyho manželka Abby, ktorá pracuje ako opatrovateľka starých a zdravotne znevýhodnených ľudí. Hoci sa podstata jej práce vzpiera tempu a étosu kapitalizmu rýchlych transakcií, ktorý ovládol Maloneyho depo, ani táto práca sa nedokázala vyhnúť veľkým ekonomickým tlakom. Abby kvôli časovému sklzu a počtu klientov nedokáže vykonávať svoju prácu stopercentne – musí skoro opúšťať ľudí, ktorí by potrebovali viac jej času. Na porovnaní práce Rickeyho a Abby môžeme sledovať kontrast v podobe transakcií, ktoré medzi poskytovateľom či poskytovateľkou služby a klientmi prebiehajú, v rozsahu vstupu do súkromia a v tom, kde sú limity automatizovania práce a znecitlivenia.
Estetická neposlušnosť
Pri uchopení filmu Pardon, nezastihli sme vás je dôležité položiť si otázku, či Ken Loach a scenárista Paul Laverty zobrazujú Rickyho a jeho rodinu ako dokonalé obete, alebo skôr ako aktérov, ktorí ovládajú svoje životy aspoň v zmysle malých vzbúr a originálnych riešení, ktorých sú ľudia pod nátlakom často schopní. Rozprávanie ponúka niekoľko scén, v ktorých rodina preukáže nečakanú odolnosť a zmôže sa na síce krátke, ale kúzelné okamihy súdržnosti, ktorá je sama o sebe určitou revoltou voči bezkrvnému poriadku, ktorý reprezentuje Maloney.
A hoci sa navonok zdá, že film nám kvôli Rickyho submisivite voči šéfovi skladu upiera možnosť nájsť v deji nejaký typ protestu, nie je to celkom pravda. Ricky vo svojej situácii síce nedokáže vidieť dostatočný dôvod a motiváciu pre vzopretie sa Maloneymu, rozprávanie však mediuje úzkosť a túžbu po vzbure cez postavu Rickyho syna Seba.
Seb je citlivý tínedžer, ktorý rozumie tomu, čo v rodine nefunguje a zároveň trpí nedostatočnou pozornosťou rodičov. Príznačne sa venuje graffiti tvorbe, ktorá je spojená s triednym bojom a zároveň je aj generačným vymedzením sa voči rodičom. Podľa marxistickej analýzy členovia a členky graffiti subkultúry predstavujú aktérov pracovnej triedy, ktorí vyjadrujú neposlušnosť voči dominantným kultúrnym normám prostredníctvom subkultúrnych štýlov, ako píše N. Macdonald v The Graffiti Subculture: Youth, Masculinity and Identity in London and New York (2001). Vo svete filmu Pardon, nezastihli sme vás práve v postave Seba nenachádzame len neriadenú túžbu protestovať, ale i esteticky prežívaný rozmer konfliktu, v ktorom sa rodina ocitá. Ako ukáže jeden Sebov zúfalý protestný akt voči rodičom, v ktorom sprejom poznačí zarámované rodinné fotografie, estetické narušenie poriadku je stále možné tam, kde nie je možné narušiť ekonomickú hegemóniu — ak je Ricky voči svojmu sprostredkovateľovi práce bezbranný, tak Seb je voči týmto silám, ktoré naňho pôsobia až sekundárne, bezbranný ešte viac, ale napriek tomu protestuje estetickými prostriedkami, ktoré sú mu dostupné.
Kapitalizmus v mutácii
Loachov film v zásade umožňuje až dva spôsoby kritiky. Prvá je tá štandardná — máme perverzného kapitalistu a vykorisťovaného pracujúceho. Dynamika medzi nimi je jednoznačná a zapojená v morálnej dualite (britský sociálny film napokon nie je americký quality TV seriál, ktorý by vzťah šéfa a pracujúceho nuansoval a premenil na súboj dvoch dravcov — odpoveď na otázku o tom, ktorý typ média lepšie slúži súčasnej ekonomickej hegemónii si nie je ťažké domyslieť).
Druhá kritika kapitalizmu je tá novšia a hybridnejšia. Súčasný kapitalizmus je v nej chápaný ako útvar zložený z množstva zbiehavých entít, ktoré sú voči kapitálu v rozličnom postavení, avšak spája ich spolupráca na vytvorení poriadku, ktorý je udržiavaný vďaka ilúzii slobody a mnohosti subjektivít. Ricky je v tejto interpretácii sám sebe tyranom, ktorý internalizoval útlak smerovaný od Maloneyho a pracovnej kultúry, ktorú Maloney stelesňuje. Rickyho tak môžeme vidieť ako Maloneyho rovnocenného aktéra vlastného zneužitia, nie však v zmysle zdieľanej zodpovednosti za svoje zneužívanie, ale v zmysle technológie kontroly, ktorá je v pracovnej kultúre gig ekonomiky zapojená. Pracujúci je sám sebe šéfom nielen rozsahom disciplíny, ale aj ideologicky a ak zlyhá, ide z hľadiska tejto optiky o osobné a „podnikateľské” zlyhanie, ktoré je v prípade Rickyho ekonomicky aj psychologicky potrestané.
Čo si teda vziať z filmu Kena Loacha a ako naložiť s analýzou, ktorú ponúka? Tí/tie z nás, ktorí/ktoré žijeme privilegovanejšie životy umožnené príjemnejšími podobami práce, prítomnosťou dobrých pracovných kolektívov a nášho stotožnenia sa s pracovným poslaním, máme širší či užší priestor na existenciálne manévre, ktoré nám umožnia prežívať svoje bytie alternatívne alebo nachádzať určité ostrovy autonómie aj v rámci súčasnej verzie kapitalizmu. Ak sa však zameriame na skúsenosť kuriéra Rickyho alebo bezpočetnú skupinu ľudí podobne zapojených v odľudštenej pracovnej prevádzke, ostávajú len dve možnosti — môžeme byť buď moralistami a moralistkami, alebo cynikmi a cyničkami. Ken Loach a Paul Laverty si v prípade filmu Pardon, nezastihli sme vás vybrali prvú možnosť. A túto voľbu nie je spravodlivé kritizovať. Ak by sme chceli pri Loachovom príkro jednoznačnom svedectve o devastačných dôsledkoch gig ekonomiky hrať diablovho advokáta a volať po zdržanlivejšom uchopení látky, čím by sme boli lepší od vierozvestcov neoliberalizmu, ktorých obhajoba neriadeného rozvoja nových ekonomík býva umožňovaná práve relativizovaním zjavne nerovného rozloženia síl?
V záverečných titulkoch filmu sa objavuje poďakovanie kuriérom a sociálnym pracovníkom/pracovníčkam, ktorí zdieľali informácie o ich práci. Za filmovými postavami sú ľudia ako Ricky a Abby, ktorí si zaslúžia viac, než len debatu o nadmernom melodramatickom tóne filmu a o tom, či jeho rozprávanie priveľmi tlačí na pílu, zatiaľ čo globálna Big Tech elita pretvára ľudské spoločnosti na dystópie. Tie nenápadne bujnejú za dymovou clonou vizuálne príťažlivých aplikácií a nalešteného jazyka. Ako vraví Maloney: „Možno to tu vyzerá ako špinavá diera, ale toto depo je zasraná zlatá baňa.”
Autorka je doktorandka hudobnej vedy na FF UK v Prahe
