Ako porozumieť geopolitike?
Audio verzia článku
Hlas zapožičala Michaela Malíková.Je pre nás dôležité, aby mal prístup k našim textom každý, preto je odteraz náš obsah dostupný aj v audio forme – napríklad pre ľudí so zrakovým znevýhodnením. Hlas pre audioverziu zapožičala Michaela Malíkova. Text bol konvertovaný pomocou AI nástroja. Túto možnosť vám prinášame vďaka podpore programu Perspectives. Viac o audioverzii
Tento text je súčasťou špeciálnej publikácie Manuál intelektuálnej sebaobrany: Geopolitika (Manuel d’autodéfense intellectuelle: Géopolitique), ktorú vydal mesačník Le Monde diplomatique na jeseň 2026.
V čase medzinárodnej krízy sa k nám informácie o udalostiach vždy dostávajú cez interpretačné rámce ktoré usmerňujú, ako ich vykladáme. Naratívy, ktoré ponúkajú médiá, politici či odborníci, tak formujú naše chápanie sveta. V tomto návode vám ponúkame niekoľko orientačných bodov, aby ste mohli rozpoznať tieto skreslenia, situovať ich pôvodcov a uplatňovať kritické myslenie voči geopolitickým diskurzom.
Identifikovať interpretačné rámce
Jedno zo základných skreslení spravodajstva o medzinárodnom dianí spočíva v tom, že podstatu konfliktov formuluje z pozície lídrov krajiny, v ktorej vzniká. Z pohľadu Francúzska platí, že Ukrajina „bojuje za naše hodnoty“, že palestínsky odpor možno zredukovať na terorizmus a že autoritárske režimy ohrozujú demokracie: média vysvetľujú svetové dianie ako sériu konfrontácií medzi jasne identifikovanými tábormi, ktorým sa pripisujú isté zámery a princípy. Toto skreslenie je o to problematickejšie, že pre väčšinu občanov sú médiá jediným zdrojom informácií o medzinárodnom dianí. Len málokto má dostatok času, jazykových znalostí a prostriedkov na to, aby mohol študovať krízu z iných než západných zdrojov, z diplomatických dokumentov alebo prác špecialistov. Naše porozumenie konfliktom teda závisí do veľkej miery od interpretačných rámcov tých, ktorí nám o nich rozprávajú. V oblasti zahraničnej politiky je autonómia médií obmedzená: vo vedeniach významných redakcií sú často ľudia s rovnakými školami, majú rovnaké referencie a siete ako samotní politickí lídri a diplomati a medzi novinármi je hĺbka znalostí cudzích krajín a medzinárodných vzťahov obmedzená.
Podcasty, videá či „kritické“ publikácie ponúkajú užitočný protipól k tomuto jednotnému mysleniu, ale ako si byť istý ich spoľahlivosťou? Samotné spochybňovanie etablovaných diskurzov neznamená, že sme dospeli k správnej analýze. Nie všetky vojny sa vedú pozdĺž ropovodov a plynovodov, nie všetky povstania na Východe organizuje George Soros a americký imperializmus ako taký ešte nevysvetľuje slabú medzinárodnú podporu Palestíny – najmä zo strany arabských krajín. Tento manuál ponúka metódu, ako posudzovať konkurujúce si interpretácie a vytvoriť si vlastný názor. Nechce presadzovať nejaký alternatívny naratív namiesto toho dominantného. Jeho cieľom je nasmerovať čitateľa k tomu, čo všetko možno z analýzy geopolitiky a medzinárodných vzťahov skutočne pochopiť. Tieto disciplíny odhaľujú mocenskú rivalitu, priestorové obmedzenia a dynamické procesy, ktoré štruktúrujú konflikty. Nie sú to však exaktné disciplíny: „veda o medzinárodnej politike“, o ktorú usiloval Hans Morgenthau, predstaviteľ klasickej realistickej školy, nedokáže predvídať správanie sa štátov. Môže však stále prispieť k formovaniu toho, ako rozhodujúci aktéri definujú stratégie. Pojmy ako „doktrína zadržiavania“ (George Kennan), „soft power“ (Joseph Nye) či „stret civilizácií“ (Samuel Huntington) prekročili rámec univerzitných kruhov a ovplyvnili verejné diskusie, ako aj politické rozhodnutia.
Situovať tých, čo hovoria o svete
Aby sme pochopili, „odkiaľ“ hovoria experti na diplomaciu, je potrebné myslieť na tri veci. V prvom rade si musíme uvedomiť, aké významné postavenie majú diplomacia a medzinárodné vzťahy v hierarchii mocenských inštitúcií a univerzitných odborov. Vyjadrovať sa ku konfliktom, od ktorých závisí osud sveta, analyzovať stratégie politických lídrov (niekedy im dokonca robiť poradcov), predurčuje k skromnosti o to menej, že toto privilégium patrí väčšinou starším mužom z vyšších vrstiev. Ďalej dominancia Spojených štátov v odbore medzinárodných vzťahov deformuje uhol pohľadu Západu. Vďaka moci ich univerzít a think tankov dokážu šíriť aj v krajinách spojencov myšlienkové schémy, ktoré vyhovujú ich vlastným záujmom. Odkedy sa vytratila politika „nezúčastnenosti“ a gaullistická tradícia francúzskej nezávislosti, dobrovoľné poddanstvo niektorých francúzskych komentátorov je miestami až komické. Je preto užitočné pozrieť sa na profesijné pozadie samotných expertov: ich príslušnosť k inštitúciám, predošlé práce, odborné kontakty, názory na sporné témy. Pracovali pre niektoré z mnohých think tankov alebo univerzitných pracovísk zameraných na posilnenie transatlantického spojenectva? Podporovali vojnu v Iraku v roku 2003? Podporovali intervenciu v Líbyi v roku 2011?
Napokon aj stručný prehľad hlavných kontroverzií, ktoré sprevádzali geopolitiku a medzinárodné vzťahy, umožňuje identifikovať implicitné referenčné body prítomné v diskusiách. Niektorí analytici uprednostňujú mocenské vzťahy medzi krajinami, iní úlohu medzinárodných inštitúcií, noriem alebo ekonomickej dynamiky. Znalosť týchto veľkých tradícií umožňuje lepšie pochopiť východiská a „mŕtve uhly“ rôznych prístupov.
Analyzovať konflikt
Spomenuté kritériá umožňujú dešifrovať mediálny a politický diskurz. Ako si však vytvoriť vlastný fundovaný úsudok o nejakom medzinárodnom konflikte alebo kríze?
Dobrou metódou je vzájomné prekrytie viacerých analytických vrstiev. Podobne ako kartograf, ktorý k sebe prikladá viaceré mapy zobrazujúce reliéf, komunikačné siete, hustotu obyvateľstva či ekonomickú činnosť, je potrebné študovať ten istý konflikt prostredníctvom viacerých rastrov.
Strategická vrstva rekonštruuje hľadisko vojenskej sily. Disponujú protagonisti jadrovou zbraňou, schopnosťou projekcie sily (lietadlá, rakety), účinným spravodajským systémom, spoľahlivými spojencami? Aké pozície zaujímajú v systéme inštitúcií a medzinárodných aliancií? Akými konštantami sa riadi ich zahraničná politika?
Sociálna a politická vrstva odhaľuje demografické, sociologické a inštitucionálne charakteristiky populácie daného štátu. Umožňuje posúdiť vnútornú kohéziu štátov, ich schopnosť zvládať dlhodobý konflikt alebo napätia vznikajúce pri nesúlade medzi štátom, teritóriom a populáciou.
Materiálna vrstva odkrýva zdroje, závislosti a kapacity, ktoré určujú pomer síl: na čom je založená ekonomika štátu? Od akých zdrojov zásobovania je závislý? Kontroluje strategické zdroje, kritickú infraštruktúru alebo kľúčové technológie? Aké komerčné alebo finančné prepojenia zvyšujú jeho moc alebo, naopak, obmedzujú jeho nezávislosť? Edward Luttwak už v 90. rokoch poukázal na to, že sa súťaž medzi mocnosťami čiastočne presúva z vojenskej oblasti do oblasti geoekonomickej. Ako však uvádza Olivier Zajec, riaditeľ Inštitútu pre výskum stratégie a obrany (IESD), „bohatstvo, ktoré štáty získavajú zo svojich strategicko-ekonomických pozícií, z vlastnej schopnosti produkcie a výmeny, nie je cieľom samo o sebe, ale prostriedkom posilnenia politickej moci“.
Vrstva aktérov obracia našu pozornosť na to, že medzinárodné dianie sa neobmedzuje iba na vzťahy medzi štátmi: nadnárodné spoločnosti, medzinárodné organizácie, ozbrojené skupiny, diaspóry, sociálne hnutia a náboženskí protagonisti môžu mať vplyv na vývoj kríz. Zásadná otázka teda znie: kto má skutočnú moc rozhodovať, donucovať alebo meniť konanie ďalších aktérov?
Okrem týchto vrstiev existujú ešte ďalšie tri rozmery, ktoré majú v analýzach často druhoradý význam: história, ktorá umožňuje zasadiť konflikty do času, priestor („geo“ v slove geopolitika) a reprezentácie, ktoré si aktéri vytvárajú o svojom životnom prostredí. Keďže histórii sme sa venovali v našom Manuáli intelektuálnej sebaobrany z roku 2024, tu sa podrobnejšie pozrieme na rozmery priestoru a reprezentácií.
Čítať priestor
Geografia síce nedeterminuje mechanicky politiku štátov, ale podmieňuje ju tým, že kladie obmedzenia a otvára možnosti. Tvar územia, povrch, rozloha, vzdialenosti, hranice, zdroje, komunikácie, to všetko má vplyv na stratégie aktérov. Olivier Zajec uvádza tri základné typy fenoménov, na ktoré je užitočné sa zamerať, ak chceme lepšie analyzovať priestor.
Uzavretosť alebo otvorenosť priestoru. Prvou otázkou je prístupnosť. Niektoré územia sú otvorené veľkým dopravným tokom, iné sú uzavreté, a preto závislé od susedných štátov. Vnútrozemský charakter núti štáty hľadať prístup k moru (Bolívia, Etiópia, Srbsko…). Hranice vytyčujú susedské pomery, preto sú aj ústredným predmetom diplomatických iniciatív.
Prírodné prekážky môžu oddeľovať územia (Pyreneje medzi Francúzskom a Španielskom), chrániť teritórium (Ural v Rusku) alebo byť, naopak, zónou pohybu, ktorý ignoruje politické hranice (Sahara).
Rusko je dobrým príkladom tohto napätia medzi otvorenosťou a uzavretosťou: napriek pobrežiu dlhému 40 000 kilometrov ostáva vnútrozemskou mocnosťou, ktorej ekonomické a politické centrá sa nachádzajú ďaleko od otvorených morí. Ruská zahraničná politika je historicky spojená s hľadaním možností, ako rozšíriť prístup k moriam, najmä na juhu. Nárazníkové štáty nachádzajúce sa medzi dvoma mocnosťami sú z dôvodu napätia medzi uzavretosťou a otvorenosťou výnimočne zraniteľné. Dlhodobo na to doplácalo Poľsko, situované medzi Nemeckom a Ruskom. V 19. storočí boli v podobnej pozícii Irán (Perzia) a Afganistan, pretože ležali medzi Ruskou ríšou a Britskou Indiou, mocnosťami, ktoré súperili vo „Veľkej hre“ o nadvládu nad Strednou Áziou.
Dualita zem-more: ostrovy, úžiny a prielivy, cesty a kanály. Druhý fenomén sa týka vzťahu medzi suchozemským a námorným priestorom. Ostrovná poloha ochraňuje, otvára, ale zároveň izoluje. Spojené kráľovstvo stelesňuje práve takúto námornú mocnosť: jeho vojenské a obchodné loďstvo mu umožňovalo rozširovať svoj vplyv ďaleko od brehov svojho vlastného územia. Ostrovná poloha ho dlho chránila pred útokmi z kontinentu, ale zároveň ho činila závislým na kontinentálnej mocenskej rovnováhe. Aj preto sa v histórii Anglicko snažilo o to, aby v Európe nevznikla jedna dominantná mocnosť, a podporovalo koalície, ktoré boli proti jeho hlavným rivalom.
Námorná moc však nezávisí len od ostrovnej polohy. Spojené štáty americké, ktoré sú obklopené dvoma oceánmi a dvoma susednými štátmi, predstavujú odlišný typ námornej mocnosti. Niektoré obchodné centrá ako Benátky v Stredomorí, Melaka v juhovýchodnej Ázii či Lübeck pri Baltskom mori si zas vybudovali svoj vplyv na kontrole námorných ciest a strategických priechodov: prielivov, kanálov a úžin.
Opozícia centrum – periféria. Analýza priestoru napokon zahŕňa aj jeho organizáciu: na niektorých územiach sa koncentruje bohatstvo a centrá riadenia, zatiaľ čo iné územia predstavujú voči nim periférie. V protiklade k predstave, že globalizácia „sploštila“ planétu tým, že prekonala priestorové hierarchie, došlo v skutočnosti k posilneniu moci veľkých metropol, zón produkcie a území nachádzajúcich sa na významných tokoch. Opozícia medzi centrom a perifériou štruktúruje tak vzťahy medzi štátmi, ako aj vzťahy vo vnútri spoločností. Táto dialektika je základom analýz nerovnomerného rozvoja, ktoré vypracovali marxisti a latinsko-americkí autori teórie závislosti v 70. rokoch, neskôr tiež David Harvey. Tento britský geograf ukázal, ako kapitál v snahe prekonať vlastné krízy neustále hľadá nové teritóriá na investície, výrobu a spotrebu, čím prispieva k pretváraniu priestorových hierarchií.
Porozumieť reprezentáciám
Kríza sa nevníma všade rovnako. Každá geopolitická analýza predpokladá porozumenie spôsobom, akými druhí aktéri vnímajú svet, svoje záujmy a svoje konanie.
Obrazy sveta. Hans Morgenthau vo svojej knihe Politics Among Nations (1948) trval na tom, že pre diplomata je nevyhnutné pozerať sa na politickú scénu „z uhľa pohľadu druhých národov“, teda brať do úvahy ich vlastnú definíciu národnej bezpečnosti. Tento dôraz na odlišné percepcie nájdeme aj u Roberta Jervisa, autora knihy Perception and Misperception in International Politics (1976). Podľa neho „je často nemožné vysvetliť rozhodnutia a hlavné politické stratégie bez zohľadnenia obrazov sveta lídrov a tiež obrazov, ktoré si vytvárajú o ostatných aktéroch“.
Inak povedané, štáty nekonajú len na základe objektívnych situácií, ale aj podľa toho, ako si ich samy predstavujú. Ich reprezentácie ovplyvňuje ich história, pamäť a záujmy. Tieto javy sa berú do úvahy v niektorých konštruktivistických prístupoch (Alexander Wendt, Peter Katzenstein, John Ruggie), ktoré kladú dôraz na úlohu noriem, identít a kultúrnych rámcov pri definovaní záujmov aktérov.
Percepčné chyby a nedorozumenia sa môžu stať významnými faktormi vzniku napätí, ako to bolo aj v prípade rozširovania Severoatlantickej aliancie (NATO). Pre Poľsko a pobaltské štáty to znamenalo bezpečnostné garancie a definitívne ukotvenie v západnom politickom priestore po sovietskej skúsenosti. Pre Rusko predstavuje rozšírenie sféry západného vplyvu, ktoré vníma ako hrozbu, a spochybnenie jeho strategických záujmov. Američania si ním zas upevnili svoju ústrednú pozíciu v manažovaní mieru v Európe. Odlišné reprezentácie zahŕňajú aj teritóriá a symboly s nimi spojené. Ako zdôrazňuje Florian Louis vo svojej knihe Qu’est-ce que la géopolitique? (2022; Čo je geopolitika?), niektoré konflikty ostanú nezrozumiteľné, pokiaľ ich vnímame iba z hľadiska materiálnych kritérií. Dobrým príkladom je Kosovo: územie s obmedzeným geografickým a ekonomickým potenciálom má ústredné miesto v politickom imaginárne Srbov, ktorí si ho spájajú predovšetkým s bitkou na Kosovom poli v roku 1389, teda zakladajúcou udalosťou ich národného naratívu.
Tá istá materiálna realita sa tak môže pretvárať podľa toho, ako ju aktéri vnímajú: ideologické, identitárne či náboženské konštrukty zakorenené v kolektívnych predstavách sú mocnými zbraňami, ktoré môžu lídri využiť. Geograf Yves Lacoste často zdôrazňoval, že mnohé konflikty nevznikli kvôli sporom o územia, ale kvôli protikladným predstavám, ktoré si o nich vytvárali zúčastnené strany.
Pojmy. Reprezentácie ovplyvňujú to, ako sa definujú veľké pojmy medzinárodnej politiky. Také kľúčové termíny ako „moc“, „kríza“ či „strategická kredibilita“ môžu nadobúdať odlišné významy v závislosti od politických a strategických tradícií. Moc je na Západe meraná prostredníctvom ukazovateľov ako ekonomická sila, vojenské kapacity, diplomatický vplyv či technologická úroveň. Vo viacerých tradíciách strategického uvažovania v Číne (najmä v tých, ktoré ovplyvnil Sun-c’) moc znamená schopnosť budovať strategické prostredie, konať v dlhodobom časovom horizonte a dosiahnuť výsledky bez priameho konfliktu. Pojem krízy zas odhaľuje existenciu rôznych koncepcií času v politike. V západných spoločnostiach sa o kríze uvažuje ako o ruptúre, na ktorú je potrebné rýchlo reagovať: identifikovať problém, urobiť rozhodnutie a vytvoriť novú rovnováhu. V niektorých čínskych tradíciách je kríza, naopak, považovaná za dlhodobý proces – nie je to mimoriadny okamih, ale sekvencia v dlhšom vývojovom období, počas ktorej treba vedieť vyčkávať, pozorovať mocenské vzťahy a využívať príležitosti. Pri pojme strategická kredibilita zas môžeme vidieť rozdielne prístupy v chápaní moci a vplyvu. Pre západných politológov a ľudí z armády tento pojem odkazuje predovšetkým na schopnosť štátu presvedčiť, že dodrží svoje záväzky a splní svoje hrozby. Spočíva v ekonomických, vojenských a iných kapacitách, v politickom odhodlaní a v jeho reputácii (v úzkej súvislosti s logikou odstrašovania). Olivier Zajec zdôrazňuje, že čínska odborná literatúra pripisuje väčšiu dôležitosť kontinuite plánovania, stabilite zahraničnej politiky a pretrvávajúcej koherencii. Nezanedbáva pritom ani klasické mocenské nástroje ako odstrašovanie a vojenské kapacity. Kredibilita teda závisí tak od schopnosti konať, ako aj od percepcie spoľahlivosti aktéra.