Ako podporujeme vývoz mladej drámy do zahraničia

Miro Zwiefelhofer8. júna 2018805
@GORSADKYIV

Divadelný festival Nová dráma/New Drama každoročne otvára medzi divadelníkmi tému tvorby a uvádzania hier súčasných autorov. Primárnu pozornosť venuje najmä tým domácim. Počas štrnástich ročníkov sa situácia výrazne zlepšila. Svoju úlohu v tom zohral rozvoj nezávislej scény (hlavne vznik nových priestorov) a podstatnou časťou prispel aj samotný festival. Faktom však zostáva, že rozvoj súčasnej slovenskej drámy sa zatiaľ vzťahuje len na jej početnosť. Kvalita textov a ich inscenovania za zahraničím výrazne zaostáva.

Porovnávanie s divadelnými kultúrami, ktoré vychádzajú z podstatne bohatšej tradície, než je tá naša, ponechajme úplne bokom. Rovnako nemožno čakať, že európskemu divadlu budeme schopní dodávať podobný počet dramatikov a režisérov ako štyridsaťmiliónové Poľsko. Pokiaľ však napríklad estónske Theatre NO99 je dlhoročnou stabilnou súčasťou top festivalov ako Wiener Festwochen; keď je Lotyš Alvis Hermanis integrálnou súčasťou tak pobaltsko-ruského, ako aj nemecky hovoriaceho priestoru; keď je slovinská (najmä nezávislá scéna) pevne napojená na taliansky a rakúsky kontext; keď Maďarsko dokáže každoročne popri „jednom Mundruczóovi“ vyprodukovať minimálne jednu ďalšiu inscenáciu iného tvorcu, ktorá predstavuje zásadný príspevok do európskeho kultúrneho diskurzu, ponúka sa oprávnená otázka, prečo Slovensko nemá režiséra, dramatika či divadlo, ktoré by bolo kontinuálne schopné vstupovať do dialógu s európskou divadelnou tvorobu.

Pokiaľ ide o dramatikov, ktorí nie sú viazaní len na konkrétny divadelný súbor, sú schopní písať na objednávku, reflektovať širokospektrálnu škálu tém, formálne narábať s viacerými prístupmi, a teda napísať text tak pre veľké divadelné domy, ako aj pre menšie súbory, vychádza nám len jedno meno. Viliam Klimáček. Ten je síce súčasným dramatikom, ale od mladej generácie má už poriadne ďaleko. Nik iný sa žiaľ ani nepribližuje tomu, aby aspoň pripomínal profesionálneho dramatika v celej komplexnosti – to konštatujem so všetkou úctou k tvorcom, ktorí popri písaní drámy musia zvládať nadmerné množstvo iných povinností: zamestnanie, ktoré často nemá nič spoločné s divadlom alebo kultúrou, resp. administratívnu činnosť súvisiacu viac s prácou dramaturga či produkčného.  

Priestor na kontakty tu je

Kľúčovým bodom je v tomto ohľade podpora zo strany inštitúcií. Za posledných desať rokov som mal možnosť ako hosť či spolupracovník zúčasniť sa na drvivej väčšine medzinárodných podujatí, ktoré predstavovali platformu pre vývoz domácej drámy a divadla do zahraničia. Prakticky v každom roku každá z kľúčových divadelných inštitúcií (Divadelný ústav, SAV, festival Divadelná Nitra, nechajme teraz bokom priestor Stanica Žilina-Záriečie, ktorá sa špecializuje na špecifický segment divadla a dráma nepatrí medzi jej primárny objekt záujmu) usporiadala minimálne jedno podujatie smerujúce k podpore súčasnej slovenskej drámy a jej exportu do zahraničia. Prednášky, konferencie, medzinárodné projekty, vydávanie našich dramatických textov v cudzom jazyku… Najmä Divadelný ústav (čiže aj festival Nová dráma/New Drama) a Divadelná Nitra boli vždy platformou, ktorá prilákala široké spektrum zahraničných odborníkov. Zástupcovia zahraničných festivalov, teoretici, kultúrni manažéri, ale aj mnohí dramatici pravidelne navštevujú Slovensko a vidia produkciu našich divadiel. Ivan Vyrypajev, Roland Schimmelpfennig, Hans-Thies Lehmann, Patrice Pavis, Kornél Mundruczó, Kristina Matvienko, Gianina Cărbunariu… To je len nepatrný zlomok tvorcov z rôznych krajín a rôzneho zamerania, ktorí na Slovensko za posledných desať rokov zavítali. A viacerí nie iba raz.

Na samostatnú kapitolu by vydala téma, koľko našich dramaturgov, režisérov či riaditeľov divadiel využilo možnosť a zúčasnilo sa aspoň prednášok či diskusií s menovanými tvorcami. O neformálnych rozhovoroch ani nehovoriac. Podstatnejšie je to, koľko našich divadiel prizvalo na spoluprácu zahraničného tvorcu, ktorého tvorba presahuje rámec jeho domácej kultúry. Áno, bola tu ambícia zo strany Divadla Andreja Bagara. V posledných rokoch sa zahraničným režisérom otvorila Činohra SND. Raz za desať rokov sa „rozhýbe“ Štátne divadlo Košice. Väčšinou však ide o jednorazový pokus. Pri akomkoľvek aspoň trochu ambicióznom inscenačnom pokuse pritom divadlá automaticky očakávajú oslavné ódy, lebo veď pozvali zahraničného režiséra. Lenže rozvíjanie medzinárodných vzťahov nemôže stáť na jednom pokuse, ktorý ak nevyjde podľa predstáv, inscenácia je z repertoáru nezriedka stiahnutá ani nie rok od jej uvedenia. Takto nikdy nevzniknú prepojenia medzi našou kultúrou (jej kontextmi a dramatikmi) a európskym divadlom.

Kultúrna politika podľa ministerstva zahraničných vecí

Pokiaľ však už spomínam podporu zo strany inštitúcií, má Slovensko voči mladým dramatikom jeden obrovský dlh: kultúrne inštitúty v zahraničí. V prvom rade, Slovensko ich má osem. V susedných krajinách okrem Ukrajiny, v Rusku, Taliansku, Nemecku a Francúzsku. Tie sa správajú k prezentácii slovenskej drámy podobne ako naše divadlá k zahraničným režisérom. Nemožno im uprieť viaceré pokusy, no základná komunikačná stratégia spočíva v tradičnom prezentovaní Slovenska ako krajiny fujár, Jánošíka a bryndzových halušiek. Čo asi tak hovoríme Rakúsku tým, že na post riaditeľky tejto inštitúcie dosadíme Alenu Heribanovú? Verím, že pani Heribanová je skúsenou hlásateľkou, ovláda cudzie jazyky a dobre nás reprezentovala pri hlásení bodov za Slovensko pri Eurovision Song Contest. Koľkokrát však asi bola v priestoroch viedenskej scény brut, ktorá je práve jedným z miest, ktoré umožňujú menším divadelným kultúram, aby sa prezentovali? Čo vie o rakúskej nezávislej scéne? Pritom vôbec nemusí ísť len o tú divadelnú. Podobne Peter Dvorský na rovnakej pozícii v Ríme. Vôbec nechcem spochybňovať jeho umeleckú kariéru. Bol by vynikajúcou tvárou na prezentáciu našej kultúry v Taliansku. Ak však spomeniem len pár mien „od boku“ – hoci mám od odborníka na operu poriadne ďaleko – koľko videl opier od Martina Burlasa či Marka Piačeka? Viem, že ani Herbanová, ani Dvorský nie sú dramaturgami inštitútov, no ide tu o základné ukotvenie týchto ľudí.

Ako je to teda s našou mladou drámou v zahraničí? Neexistuje žiadna. Ani len tá „stará“. Vina je pritom na viacerých stranách.

Miro Zwiefelhofer

Autor je divadelný kritik

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: