„Vstup marginalizovaného hlasu do verejného priestoru sprevádza protirečenie, vzbudzuje odpor. Je totiž volaním po novej paradigme: ‚vyžaduje, aby sme sa naučili hovoriť a počúvať novým spôsobom.‘ Táto publikácia pomenúva formy zneviditeľňovania žien v naratívoch novembra 1989, prináša do dominantného diskurzu príbehy rôznych žien, usiluje sa zviditeľniť (nielen) ich marginalizované hlasy a odvráva tak zjednodušujúcim tendenciám prezentovať November ako jednorazovú historickú udalosť, ktorú vo veľkých mestách realizovala hŕstka mužov. Keďže touto prácou odvrávam prevládajúcej podobe kolektívnej pamäti, podľa upozornenia bell hooks počítam s odporom. Súčasne však verím, že môže prispieť k volaniu po nových, rozrôznených spôsoboch počúvania a rozprávania príbehov o Nežnej revolúcii.“
Týmito slovami uzatváram knihu Ako odvrávať novembru 1989, ktorá je trochu netradičným príspevkom k tridsiatemu výročiu Novembra. Je feministickým pohľadom na spojenie medzi individuálnou a kolektívnou pamäťou, skúma, čo nám rod ako kategória analýzy môže povedať o možnostiach a praxi spomínania na jednu z kľúčových udalostí našej modernej histórie. Uvádza do súvislosti príbehy, ktoré mi vyrozprávalo šestnásť účastníčok novembra 1989 vo výskumných rozhovoroch, s príbehmi, ktoré odzneli v médiách pri príležitosti dvadsiateho výročia Novembra. Do diskusie teda vstupujú naratívy žien, ktoré zväčša nemali možnosť zasiahnuť do verejného diskurzu o Novembri, s mediálnymi naratívmi určujúcimi pre charakter kolektívnej pamäti o revolúcii.
Úryvok
Rodina je priestorom, v ktorom sa utváral charakter lídra revolúcie, a to predovšetkým v súvislosti s otcom ako mužským vzorom, ktorý bol síce fyzicky neprítomný, ale zanechal na synovi silnú stopu. Pocit rebélie, rozoznávania krivdy a nespravodlivosti sa v príbehu formuluje už v ranom detstve, je súčasťou identity predstavovaného revolucionára. Jeho úloha v revolúcii teda nie je ani náhodná, ani nie je dôsledkom okolností, je naplnením vnútorných predpokladov človeka/muža. Predstavu o hrozbe neslobodného detstva prenáša na ďalšie generácie, predovšetkým vlastné deti, ktoré sa pre neho stali motiváciou konania. Na otázku moderátora, kde bral vnútornú silu (v boji s režimom), uvádza, že je pre neho dôležité, aby deti mohli žiť v slobodnej krajine a nezažili to, čo ich rodičia. Dôraz sa teda kladie na konanie nasmerované do budúcnosti.
Konkrétny súkromný priestor, v ktorom sa vedúce osobnosti hnutia v danom období pohybovali, však bol v médiách prezentovaný ako podružný priestoru verejnému, revolučnému. V súvislosti s konkretizovaným revolučným konaním alebo politickou zodpovednosťou sa rodina takmer nespomína. K výnimkám patrí príbeh aktéra, ktorého „zrazu“ kooptovali do federálneho parlamentu. Prostredníctvom rýchleho časového spádu jeho rozprávania sa prejavuje hierarchizácia verejnej a súkromnej sféry: „Prišiel som vtedy domov a povedal manželke, že som poslanec a musím hneď do Prahy. Opýtala sa, či som normálny. Ale potom ma celá rodina podporovala. Hneď večer som sadol na vlak.“ V takto konštruovanom príbehu je rodina skôr kulisou než významným priestorom s aktívnymi subjektmi. Podpora rodiny je síce vyjadrená, ale aktér sa nevracia domov s otázkou, ani sa neprichádza poradiť, prichádza rozhodnutý, pretože je poslanec a „musí“ odísť.
Podobnú situáciu s inou rodovou dynamikou opisuje účastníčka výskumu F.: „Niekedy večer, okolo jedenástej zvoní u mňa telefón a volá X., či nastúpim nejak o tri dni do Federálneho zhromaždenia. (…) Tak som si vypýtala nejaký deň na rozmyslenie, pretože som tam mala syna malého, tak bolo treba ho zabezpečiť, ale áno, to som si povedala, že to sa nedá odmietnuť.“ Súkromný a verejný priestor sú tu v rovnovážnejšom postavení. Na jednej strane bolo poslanecké miesto pozíciou, ktorá sa neodmieta, na druhej strane bolo možné vstúpiť do verejného priestoru až po „zabezpečení“ toho súkromného. Kým v prípade príbehu aktéra nie je dôležité, aby sa postaral o rodinné záležitosti a svoj odchod len oznamuje, v prípade aktérky je odchod podmienený zodpovednosťou voči synovi.
Podmienenosť verejného účinkovania rodinným prostredím opisuje aj aktérka Y. v situácii, keď sa mala rozhodnúť, či do Federálneho zhromaždenia pôjde ona alebo jej manžel. Participantka výskumu zhŕňa vlastnosti, pre ktoré by bola dobrou poslankyňou a ďalej zdôrazňuje potrebu „ženského aspektu“ v politike, nie však v zmysle jemnejšej a ohľaduplnejšej politiky, ale v zmysle „racionálnejšieho a konštruktívnejšieho“ prístupu. Tento racionálny element, ktorý je predstavený ako vlastný ženám, je postavený do protikladu k „ješitným chlapom“. Ilustráciou takéhoto pragmatického prístupu je jej rozhodnutie prenechať pozíciu vo federálnom parlamente manželovi: „keď prišiel ten návrh, či ja alebo X., tak som sa s vlastným mužom pochytila dosť vážne. Pochopila som, že keby som tam išla ja, tak nám stroskotá manželstvo. Takže moje rozhodnutie bolo, že sú tu dve malé deti a ješitný chlap.“ Rodina je tu pre aktérku priestorom dôležitých politických rozhodnutí a naznačuje rôzne stratégie, ktoré ženy na rozhraní verejného a súkromného priestoru museli voliť.
Zodpovednosť voči rodine a predovšetkým deťom spomínali viaceré účastníčky výskumu. Aktérka S. opisuje, ako to vplývalo na jej účasť na verejných aktivitách: „Ja som sa jednak do nejakej minimálnej miery musela starať o domácnosť a dieťa a plus tá Praha, takže som sa týchto regionálnych aktivít veľmi nezúčastňovala. To sme si už fakt nemohli dovoliť. Celý týždeň bola celá ťarcha o našu domácnosť na starých rodičoch, tak minimálne tých pár víkendov som už bola rada doma, musela som byť doma.“
Nutnosť prihliadať na potreby domácnosti a rodiny bola za každých okolností rodovo špecifická, ani raz sa nevyskytla u mužského aktéra revolúcie. Orálne naratívy ukazujú, ako súkromná sféra bola pre ženy aj zdrojom obáv, že revolučné aktivity budú mať negatívny vplyv na deti alebo rodičov. Participantky zvažovali svoju účasť v revolúcii najmä vtedy, keď boli aktívni aj ich partneri: „Som mala hrozný strach kvôli svojim deckám. Som si hovorila, dobre, tak nás zavrú obidvoch, zoberú nám byt, lebo to sa všetko takto riešilo, nebudeme mať nič, nebudeme mať kde bývať, kto sa nám postará o decká?“ (Y.)
Zároveň účastníčky rozhovorov prostredníctvom rodinných vzťahov vysvetľovali obavy kolegýň alebo priateliek v prvých dňoch revolúcie, ich váhanie verejne vystúpiť proti štátnej moci alebo to, čo sa navonok mohlo zdať ako nekonanie. Okrem toho, že sa prostredníctvom týchto príbehov potvrdzuje a reprodukuje primárna zodpovednosť žien za rodinu, utvára sa aj iný rámec pre artikuláciu obáv alebo „nekonania“ v revolúcii. Mediálne naratívy predstavovali strach zriedka, ale ak už ho tematizovali, tak podobne ako konanie, ako individuálnu záležitosť (napríklad obavy z násilného zásahu pri účasti na demonštráciách). V takomto rámci výlučne individuálnych obáv sa nezapojenie do revolučných aktivít v prvých dňoch podáva ako prejav zbabelosti alebo nezáujmu a neskoršia aktivita zase ako prejav vypočítavosti. Orálne naratívy účastníčok však nabádajú na premýšľanie o diverzifikovanejších motiváciách konania, ktoré nie sú nevyhnutne podmienené dichotomickým členením na odvahu a zbabelosť, konanie a nekonanie.
Výpovede účastníčok narúšajú hierarchický rámec predstavený v médiách, kde je konanie smerované do budúcnosti (konanie v prospech budúcich generácií) nadradené inému, každodennému typu konania v podobe starostlivosti o deti a zodpovednosti za ne. Ak sa uvedené typy konania hierarchizujú, môže to mať dôsledky v podobe pocitu zlyhania alebo zanedbania tak v prípade osôb, ktoré sa z obáv o rodinu aktívne nezúčastnili revolúcie, ako aj v prípade žien, ktoré sa na udalostiach aktívne podieľali, ale interpretujú to ako zlyhanie v súkromnej sfére: „My raz v Bratislave a neviem kde, a potom ja v Prahe a to bol jeden veľký problém, ten bolo treba riešiť a neviem, či ja by som sa dokázala (…) tak obetovať, ako sa obetovali manželovi rodičia. To je aj v podstate jedna veľká trauma pre mňa dodnes, že nejaké dva roky som totálne zanedbala výchovu svojho syna.“ (S.)
Chápanie aktérstva ako individuálnej okolnosti a aktéra či aktérky ako osoby nezávislej od iných nezohľadňuje skúsenosti mnohých ľudí, primárne žien, vyrovnávajúcich sa so zodpovednosťou voči rodine, ktorú popri vykonávaní alebo namiesto vykonávania verejných revolučných aktivít niesli.
Autorka je spolupracovníčka feministickej publikačnej a vzdelávacej organizácie ASPEKT a výskumná pracovníčka Fakulty sociálnych a ekonomických vied UK v Bratislave
