2019 07 PornoTematický KapitálAkademické obnažovanie sexuality: (seba)reflexívne úvahy jedného pornológa

Michal Bočák9. júla 2019457

Myslia si, aká je tvoja práca zábavná: prídeš do roboty, zaleješ si kávičku, pustíš si péčko… takto nejako? Zdráhaš sa povedať, že prácou žiješ, iba by sa z teba smiali. Dobrovoľne si si vybral skúmanie tém, ktoré niekedy majú moc spochybňovať aj teba samého a ktoré sa v spoločnosti stávajú objektom nenávisti. Podchvíľou závidíš luxus, aký zažívajú ľudia, ktorí nepodnikajú teoretické a analytické výlety do politicky aj osobne citlivých sfér. Najskôr si chcel lepšie porozumieť pornu, lebo si vnímal rozpoltenosť súvisiacej verejnej debaty, ale aj častú povrchnosť a nepresvedčivosť argumentácie. A dnes je to desať rokov, čo si sa začal venovať porn studies.

 

Dráždivá práca

 

Ak píšeš o porne, prosto musíš priznať, že si niekedy nejaké videl. Že si ho videl veľa. Naozaj veľa. Kto chce, spraví si o tebe záver už v tomto momente. Kto sa však intelektuálne neuspokojí so skratkou „kuká v robote porno“, azda si všimne, že ty ho sleduješ inak: vzrušenie bokom, ty v scéne systematicky pozoruješ a vyhodnocuješ prostredie a čas, v ktorých sa sex odohráva, všímaš si rekvizity, veľkosti a uhly záberov, pohyb kamery aj rýchlosť strihu, verbálnu i neverbálnu komunikáciu aktérov a aktérok. To všetko a oveľa viac skúmaš so zreteľom na významy sexuality, ktoré sa tak systematicky ustanovujú a udržiavajú.

 

Teba vlastne nezaujíma samotná sexuálna interakcia ľudí vo videu či na fotografii – sama osebe býva v pornoživote a koniec-koncov aj v bežnom živote omnoho banálnejšia, než by sme túžili –, ale celý ten „obal“, rámec, do ktorého je konkrétna aktivita vsadená. Nad jednotlivosťami pornografických „prchavých momentov slasti“, ako ich nazýva Peter Lehman, hľadáš systém. Z pozorovania pornografického sexu sa snažíš zrekonštruovať kultúru, v ktorej to celé, čo sa v/pri ňom odohráva, dáva zmysel. Veľa svojho času, spravidla o dosť viac než pornu samotnému, venuješ čítaniu textov, ktorých sa väčšina ľudí zľakne už pri názve, za aktivácie aktuálne populárneho obranného mechanizmu vyjadreného pseudoargumentom „zas tie akademické (genderistické) táraniny“.

 

Stelesnenie úpadku

 

Veľa čítaš, analyzuješ, vystupuješ na konferenciách či v diskusiách, publikuješ. Reakcie na tvoju prácu sú rôzne: od pochvaly, že na tvojej univerzite sa venujete natoľko progresívnym témam (a že je to na Slovensku – a dokonca na východnom!), cez zvedavé otázky o tvojich výskumných technikách, sprevádzané veľavravným chichotom, odvracanie pohľadov ľudí, ktorí ťa kedysi zdravili, anonymný urážlivý mejl o tom, aký si úchylák, až po predreferendovú propagandu, v ktorej miestnemu fundamentalizmu poslúžiš ako príklad údajnej akademickej zvrátenosti.

 

Zapochybuješ, hoci vieš, že presne to bolo zámerom negatívnych reakcií: skutočne chceš byť „ten chlapec s pornom“? No o ľuďoch vieš dosť na to, aby ti bolo zrejmé, že sa nad tým zamýšľaš neskoro. U niektorých si divným už navždy. Je jedno, čomu všetkému si sa ešte vedecky venoval, venuješ a čomu sa budeš venovať v budúcnosti. Z času na čas sa dopočuješ, že s tebou niekto nechce vedecky spolupracovať pre tvoje hodnoty; akiste sú pochybné. O mnohých veciach sa, samozrejme, nedozvieš, a keby si sa náhodou nudil a stálo ti to za to, môžeš odhadovať, ktoré dvere si si ešte zavrel.

 

Pritom im je zjavne jedno, aký vlastne si. Vyzývajú na akýsi návrat k hodnotám, ale sami či samy sa kĺžu len po tvojom povrchu; nezaujímajú sa o teba a tvoje vnímanie sveta, ale len o to, čo si pre nich stelesnil, lebo morálny úpadok musí mať objekty, ktoré ho budú reprezentovať.

 

Nevyhnutnosť legitimizácie

 

Svoju oblasť dlhodobo pozorne sleduješ ako vo vedeckých, tak aj v laických kontextoch. Ako trénovaný analytik diskurzu si rýchlo uvedomuješ, že sú veci, ktoré sa o porne patrí vyslovovať, a sú ľudia, ktorí ich vysloviť môžu. Si veľmi vnímavý, a tak vieš, ako málo niekedy stačí, aby vyjadrovanie o porne bolo považované za legitímne.

 

Najbezpečnejšiu stratégiu vidíš ihneď: zaujať odmietavý postoj. To si však zamietol hneď na začiatku, znemožnilo by ti to akýkoľvek zmysluplný výskum. Na svoje bádanie by si teda mohol vztiahnuť nejaký z akceptabilných rámcov. Predovšetkým nevolaj pornografiu porno, ako to robia bežní ľudia, znie to nevedecky, familiárne, akoby si mal k nemu vzťah. Skúmaj konzumáciu pornografie a jej (neblahý) vplyv na psychické zdravie, morálku, ľúbostné vzťahy, dobre, tak prípadne aj sexuálne styky. Najlepšie z perspektív prírodných či medicínskych vied, respektíve exaktne pôsobiacich, a preto málokedy spochybňovaných sociálnych vied, povedzme psychológie. Zameraj sa radšej na ľudí, nie na porno samotné. Nezaškodí, ak svoje pracovisko pomenuješ slovom laboratórium a ak si pri rozprávaní o porne oblečieš biely pláštik. Tvojej práci to určite zdvihne vážnosť – avšak len dovtedy, kým sa od porna budeš dištancovať alebo kým si nenájdu niečo iné, čo im na tebe prekáža (napríklad že si žena, lebo tej tu nepomôže ani plášť).

 

Vieš teda presne, čím by si si svoju prácu uľahčil. A že ak by si bol ochotný pristúpiť na hru diskurzu, mohli by ťa akceptovať. Lenže ty nie si povrchný. Stratégie legitimizácie sú dlhodobo objektom tvojich mediálnych analýz, ale to neznamená, že ich máš reprodukovať. Jednoducho si poctivý – vedel by si byť o pár krokov pred ostatnými, no lingvistické zbrane, ktoré dôverne poznáš, nezneužívaš.

 

O privilégiách – alebo aj nie

 

O identite už vieš dosť, napríklad aj to, že každá zložka tvojej identity ťa v spoločnosti špecificky mocensky situuje. Ako muž dominantnej etnicity si v mnohých sférach automaticky privilegovaný a dávaš si pozor, aby si tým neubližoval. Pri tejto téme sa však to, že si mužom, paradoxne obráti proti tebe, pretože mužská identita je vnímaná ako sexuálna, a tak si z teba budú uťahovať, že miesto práce masturbuješ. Hoci o sexe veľa čítaš a píšeš, ty si sexualitu druhých nepredstavuješ, pre teba je totiž zaujímavá teoreticky, no na úrovni konkrétneho človeka ju považuješ za dôsledne súkromnú vec; ak si druhí predstavujú tvoju sexualitu, je to ich problém.

 

Tak či onak, v omnoho horšej pozícii sú stále ženy, čo si sprostredkovane zažil, keď tvojim študentkám cudzí ľudia nadávali do kuriev, pretože sa podujali (kvalitne a inovatívne) skúmať problematiku sexuality. Nechápeš, prečo je problémom poctivý prístup k štúdiu, a nie práve vulgárna mizogýnia. Napadá ti, že porno robí presne to isté: zredukuje ženy na jednorozmerné sexuálne bytosti, aby na ne mohlo moralizátorsky ukazovať prstom. Pre teba sú tvoje študentky a tvoji študenti hrdinky a hrdinovia, pretože sa rozhodli preskúmavať oblasti neznáme, kde nie je dostatok odbornej literatúry, kde treba nové prístupy neľahko hľadať. Mechanicky napísať prácu v nejakej „bezpečnej“, teda politicky neutrálnej téme je určite jednoduchšie a pre mnohých očividne ešte stále prijateľnejšie.

 

Ani ty však nie si v úplnom bezpečí; byť mužom nestačí. Si feminínny, čím si už dosť divný. Ako geja ťa diskurz situuje do problematickej pozície: tvoje analýzy heterosexuálneho porna niektorí vnímajú ako neautentické, skrátka nemôžeš vedieť, o čom hovoríš. Iné predsa nemôže hovoriť o väčšine, oprávnenie je len jednosmerné. Ako ateistu ťa zas neviažu náboženské vnímania sexuality, čo ti otvára cestu k tomu, aby si videl viac, no v niektorých kruhoch to znova len uberá legitimitu čomukoľvek, čo napíšeš.

 

Pornografické je osobné

 

Keď začneš skúmať porno, veľmi skoro narazíš na to, že ostatní automaticky predpokladajú tvoje osobné zainteresovanie. Keď sa šmykneš, padneš na zadok, ale vo fyzike ti preto nik nebude vnucovať akúsi vášeň pre padanie; tu akoby si subjekt skúmania od svojho objektu odstup udržiavať nemohol. „Páči sa ti to?“ pýtajú sa ťa, malá časť z nich aj nahlas. Áno, niekedy áno; nie, veľakrát nie. Presne ako keď idete po ulici, asi sa neobzriete za každým, vysvetľuješ. „Vzrušuje ťa to?“ vychutnávaš si rozpaky, s akými notoricky krúžia okolo svojej obľúbenej otázky. A vy začnete hockde masturbovať zakaždým, keď vám príde na myseľ erotická predstava, keď stretnete príťažlivú osobu, keď uvidíte sexuálne explicitnú fotku či video? – udivene sa pýtaš v duchu. Lebo ani ty.

 

Aj ty si do istej miery aj sexuálnou bytosťou – zdá sa, že tak sa ti to už v živote prihodilo, tak si ťa, napokon, táto spoločnosť vychovala, odkedy sa ťa už ako škôlkara pýtala na prvé frajerky (a, mimochodom, nie na frajerov). Ibaže ľudská sexualita je výrazne (aj) sociálne a kultúrne formovaná, nie (iba) pudovo priamočiara, za akú ju označujú tí, čo ju chcú okresať na nástroj množenia, ba dokonca aj tí, čo sú tak schopní primitívne obhajovať sexuálne násilie.

 

Aj ty si formovaný kultúrou, v ktorej žiješ, aj tvoja sexualita podlieha súradniciam, do ktorých si bol vtelený. Nemôžeš z nich vyviaznuť úplne, ak sa, pravda, vôbec možno o čosi také pokúšať. Učíš sa však scitlivovať seba samého a učíš iných, aby boli citlivejšími. Reflexiou cudzích i vlastných schematických vnímaní sveta rozvíjaš vnímavejší prístup k inakostiam u seba aj u druhých – a nepochybuješ, že práve v tom niekto pociťuje ohrozenie. Ukazovať, že život mimo dogiem je možný, totiž v dôsledku odkrýva neudržateľnosť akéhokoľvek dogmatizmu.

 

Registruješ, že podnet na výskumnú profiláciu je v humanitných a sociálnych vedách často (aj) osobný: identita, útlak, marginalizácia… Nie je to síce nevyhnutný predpoklad, senzibilita k inakostiam či sociologická imaginácia sa dajú pestovať, no tvoja inakosť ťa predsa len naučila pohybovať sa na hrane, obranné stratégie voči symbolickému aj fyzickému násiliu si si odmalička sám vytváral a cibril, skôr než si to uvedomovali. Pomáha ti to vidieť problémy iných. Je ti jasné, akou krehkou vecou identita je, fascinujú ťa jej premenlivosť aj úzkostlivé pokusy o stabilizáciu. Nechceš, aby sa ťa stránili, i keď je to vlastne aj trochu žiaduce, pretože ťa tak stavajú mimo stredu – a odtiaľ aj tak lepšie vidíš, ako ideológia funguje.

 

Dilema subjektivity

 

Občas začínaš od seba – veď koľko objavov vzniklo sebapozorovaním? –, ale ak chceš niečo preskúmať, musíš byť schopný svoje hodnoty vyzátvorkovať. Nie preto, že by si bol bezhodnotový, že by si si o porne a sexe nič nemyslel, ty však z princípu odmietaš povyšovať svoju identitu na univerzálny vzor morálky. Vo vzťahu k poznaniu si pokorný, netvrdíš, že vieš všetko, tobôž ako majú žiť druhí.

 

Osobné teda vytesňuješ, hoci naokolo vydáva názory za vedu kdekto a kdekto iný mu to aj akceptuje. Ak by si sa v štúdiách vyjadroval subjektívne, bol by si osočený z nevedeckosti. Ak však zas instantné závery neformuluješ, nenadchneš mnohých, pretože nie každému vyhovuje premýšľať a vytvárať si vlastné informované úsudky.

 

Pritom vnútri neustále bojuješ, pretože sa dlhodobo venuješ identitám a nerovnostiam. Od feminizmu vieš, že osobné má byť politické a že sociálne a humanitné vedy vyviazané z patriarchálnej chiméry objektivity môžu, ba skôr majú byť angažované v prospech pozitívnej sociálnej zmeny, spočívajúcej v odhaľovaní a odstraňovaní bariér, ktoré rozdeľujú spoločnosť na akceptovaných a zatracovaných.

 

Súboj perspektív

 

V posledných rokoch intenzívnejšie pozoruješ, ako sa s diverzifikáciou výskumu a vzdelávania artikuluje aj nárok na vyjadrovanie postojov. Silnejúce laické oponovanie skúmaniu rodu a sexuality nachádza svoju odozvu aj na akademickej pôde. Aj vo výskume sexuality sa dnes rozvíja a legitimizuje interpretácia nárokujúca si úzku, výlučne reprodukčnú redefiníciu sexuality. Vedecký diskurz sa opäť výraznejšie stáva objektom ideologického boja, lebo, ako to vykladá Michel Foucault, kontrola vedenia produkuje a stabilizuje moc – a naopak.

 

Badáš, ako sa formujú paralelné štruktúry humanitnovedného a sociálnovedného výskumu – pracovne ich nazvime liberálna a konzervatívna línia – ako dva koexistujúce svety, ktoré už ani nie sú nútené interagovať. Paradigmy sa pozývajú, citujú, recenzujú len vnútri štruktúr, nie navzájom.

 

Vyše desaťročia študuješ nejaký problém, aby potom prišiel niekto, často zvonka akademickej sféry, komu sa tvoje výskumné zistenia, či rovno celý prístup nepáčia, pretože neladia s jeho svetonázorom. Odrazu čítaš, že nerobíš vedu, ale ideológiu. To, že ideológie rozdeľujú ľudí na mocných a bezmocných, pričom ty sa snažíš formy útlaku zviditeľniť a aspoň tak prispievať k ich odstraňovaniu, ponechaj bokom. Buď rád, že si: len o pár desiatok kilometrov ďalej by už tvoju prácu rovno zrušili a ani u nás nie je málo tých, ktorým takáto eventualita imponuje v mene fundamentalistickej morálky, oportunisticky prezlečenej do libertariánsky trhového argumentu praktickej neuplatniteľnosti rodových štúdií.

 

Pre teba je zas nepochopiteľné, ako môžu o porne hovoriť a písať ľudia, ktorí odmietajú, že by niekedy vôbec nejaké videli, zatiaľ čo teba nútia zdôvodňovať, prečo robíš to, čo robíš. Oni dôvod majú: zachraňujú predsa kultúru/spoločnosť/národ/rodinu… a ty? Komu ty pomáhaš? Čo ty robíš pre kolektívne blaho?

 

Súboje sú vyčerpávajúce, odpútavajú ťa od zmyslu tvojej práce a ty chceš mať okrem nej aj súkromný život, v ktorom na ňu na chvíľu zabudneš, ak sa to teda pri intelektuálnom povolaní dá. Myslíš si svoje, o ich odbornosti, skutočnej morálke aj o naratíve útlaku, ktorý na seba vzťahujú, no nechávaš ich prehovoriť bez komentára. Zato oni sa čoraz sebavedomejšie vyjadrujú o tvojej identite či životných potrebách, aby ťa poslali späť do ústrania, pretože tvoja verejná existencia sa dotýka ich cítenia. Počúvaš, že takí ako ty sú teraz zvýhodňovaní. Zrejme v situáciách, keď ti na ulici nadávajú do buzerantov alebo keď ťa za to chcú rovno zmlátiť, povieš si.

 

K zmyslu univerzít

 

Nájdeš si teda zaujímavú vedeckú oblasť, cítiš potrebu spoločnosti rozumieť tomu, čoho sa často tak bojí. Snažíš sa držať krok s odbornými publikáciami, v tejto oblasti mimoriadne roztrúsenými. Nekopíruješ cudzie myšlienky, realizuješ vlastný, originálny, poctivý výskum. Robíš teda presne to, čo od teba chcú, alebo o čom aspoň tak vzletne hovoria, lenže oni to potom nechcú. Takže čo.

 

Nikto sa k tebe radšej nepridá a ty sa im ani nedivíš; odstrašujú ich od teba. Vedeckú kariéru si na téme sotva vybuduješ. Temer nik ďalší o nej nepíše, nik ťa necituje; alebo keď aj píše, necituje teba, pretože dôležitejšie je zrazu to, čo o porne hovoria morálne autority, nech už za ne považujú kohokoľvek. Niekedy pritom ani netušia, že by si s nimi aj vo všeličom súhlasil, keby boli ochotní diskutovať s tebou a počúvať ťa pozornejšie.

 

Písal si dosť o histórii mediálnych štúdií, vieš, že sa o nich vtipkuje ako o jednom z Mickey Mouse degrees a že porn studies na tom nie sú inak. Je ti smutno, že kastovanie odborov sa reprodukuje už počas štúdia, medzi mladými, na „mäkkých“ odboroch sa zabávajú napríklad už študentsky profilované médiá. Ide však len o súčasť prúdu verejného vymývania údajného bahna humanitných a spoločenskovedných odborov, ktorý umožňuje kolektívne sa pohoršiť nad domnelou beznádejnosťou našich škôl. Nuž ďakujeme, všetky tie články o tom, ako už odtiaľto všetci normálni odišli, nás v práci mimoriadne motivujú. Spolu s článkami o tom, ako zaplatiť mozgom ich návrat domov, kým mnohé a mnohí z nás si netrúfnu ani len vziať si hypotéku. Bez ohľadu na to, úprimne dávame to najlepšie študentom a študentkám, ktorí sú mnohokrát radi, že si vôbec môžu dovoliť študovať vo svojom regióne, denne cestujúc aj desiatky kilometrov a bývajúc u rodičov, aby boli nakoniec ešte označovaní za neschopných preto, že ostali doma.

 

Uvažuješ teda: nemalo by ľudí skôr tešiť, že naše univerzity, napriek neporovnateľne horšej kondícii, nerezignujú na ponuku kvalitného, univerzálneho a moderného vzdelávania? Nezriedka počúvaš rázne výzvy, aby si bol inovatívny. Nie je nič horšie, tvrdí súčasný verejný diskurz, než nepraktický učiteľ sediaci „za naše peniaze“ na teplom miestečku (asi pôjde o nejakú inú pracovnú pozíciu než tú, kde sa pracovný kontrakt každých pár rokov musí obnovovať konkurzom, čo mnohých v slobodnom a konzistentnom bádaní iba zneisťuje). Od škôl sa žiada aktuálne vzdelávanie v témach, ktoré sú významné pre spoločenskú prax, ideálne podložené vlastným výskumom.

 

Že sa dnes o sexualite, pornografiu nevynímajúc, rozpráva na hodinách, že sa o nej píšu práce, že sa vedecky skúma? Veď je javom, ktorý sa na dennodennej báze prežíva a rozoberá v súkromných životoch aj vo verejnom priestore; už samotné snahy o jej vytesňovanie predpokladajú jej významnosť. Jej akademické zviditeľňovanie môže prispieť ku kvalitnejšiemu, reflexívnemu chápaniu identity iných aj svojej vlastnej a vôbec kultúry, v ktorej žijeme. Rozvíjať a šíriť poznanie, vďaka ktorému je človek schopný lepšie porozumieť svojej súčasnosti? Znie to ako nasledovaniahodný ideál.

 

 

Autor učí mediálne štúdiá na Prešovskej univerzite, skúma kulinárske časopisy, mediálne reprezentácie identít, pornografiu a televízne spravodajstvo

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *