Karibskí Holanďania majú menej sociálnych práv ako európski Holanďania – a vláda proti tomu nenamieta
Keď sa v roku 2020 po celom svete rozšírili protesty #BlackLivesMatter, zdalo sa, že roky tvrdej práce sa vyplatili a nastal bod zlomu. Avšak aktivistky a političky, ktorých pozornosť si nenásilnou cestou získali, by boli na omyle, ak by si mysleli, že teraz si už môžu založiť ruky a pokojne sedieť. Nerovnosti, proti ktorým boli protesty nasmerované, sa neprejavujú len v holandskom vzdelávacom systéme, tradíciách a každodennej reči, ale tiež v zákonoch a príslušných politikách. Karibskí Holanďania a Holanďanky naďalej žnú otrávenú úrodu na poliach pretrvávajúcich nerovností.
Zo dňa na deň
„Ak by som vás posadil do rakety a vystrelil do vesmíru, postretávali by ste tam kadečo, dushi. Možno nejakých mimozemšťanov, ale nie Boha,“ povzdychne si Wilfred, ktorý mi práve opravil rozbitý skúter. Nasadnem do jeho zaprášeného pikapu, aby sme došli k najbližšiemu bankomatu. Nikdy predtým som na ostrove Bonaire nebola a nenapadlo mi nosiť pri sebe väčšiu hotovosť potrebnú na opravu. Odmietol, aby som mu peniaze poslala na účet alebo mu ich zaniesla do obchodu nasledujúci deň. „Žijem zo dňa na deň, ak by ste to poslali z holandského účtu, peniaze by prišli až po niekoľkých dňoch.“
Tráviac lockdowny v pohodlí maminho domu v rezidenčnej štvrti Amsterdamu, ani som si neuvedomila, že existujú občianky a občania Holandska, ktorí žijú zo dňa na deň. Ľudia, pre ktorých lockdown predstavuje väčšie riziko ako samotný koronavírus a už výpadok príjmu za jediný deň pre nich znamená existenčné ohrozenie. Myslela som si, že sa to môže týkať nanajvýš ľudí, ktorí nemajú v krajine legalizovaný pobyt. Nikdy mi nenapadlo, v akej miere takejto životnej situácii čelia holandskí občania a občianky z Karibiku.
Chudoba nie je jav vyskytujúci sa osamote, v tomto prípade ide o symptóm nedostatkov zakomponovaných v štruktúre našej transatlantickej spoločnosti, vytvorenej a udržiavanej mocenskými vzťahmi prameniacimi z kolektívne zdedenej koloniálnej histórie. Malá poznámka: pojem „koloniálna história“ je trochu zavádzajúci, pretože naznačuje, že kolonialita je vecou minulosti. Nie je tomu tak. Holandské kráľovstvo je postavené na koloniálnej konštrukcii, ktorá nie je v akomsi zmysle „prirodzená“ – koloniálna kostra obalená do sľubov o rovnosti a vzájomnej pomoci.
Krátke zhrnutie ústavného usporiadania
10. októbra 2010 boli niektoré obyvateľky a obyvatelia karibského Holandska už po tretíkrát svedkami zmeny štátneho zriadenia, ktorému podliehali. Holandské Antily v ten deň zanikli a ostrovy Bonaire, Saba a Svätý Eustach (tzv. ostrovy BES alebo karibské Holandsko) sa stali „osobitnými správnymi obvodmi“ Holandska. Curaçao a Svätý Martin sa stali samostatnými štátmi v rámci Holandského kráľovstva, tak ako Aruba. Holandsko má na týchto ostrovoch istú zodpovednosť poskytovať pomoc a asistenciu, keď hrozí, že miestne vlády nebudú schopné plniť si svoje povinnosti.
Pracuj dvakrát toľko
Bez ohľadu na to, že Bonaire je správnym obvodom Holandska, sociálne zabezpečenie poskytované vládou je tu oveľa nižšie než životné minimum, a takisto minimálna mzda je omnoho nižšia ako v európskom Holandsku. V roku 2018 holandský inštitút pre výskum politík Regioplan vypočítal hodnotu životného minima v karibskom Holandsku. Samostatne žijúca osoba na ostrove Bonaire potrebovala aspoň 1 010 dolárov mesačne na pokrytie základných potrieb, a to za predpokladu, že sa neustále snažila ušetriť čo najviac peňazí. To znamená, že 1 010 dolárov je skromný odhad. V roku 2021 to bolo podľa samotnej holandskej vlády 1 363 dolárov. Zároveň je minimálna mzda na úrovni 5,48 dolára na hodinu a sociálne dávky 350 dolárov na mesiac. Takže zatiaľ čo v európskom Holandsku je hodnota sociálnej dávky len o niečo nižšia ako životné minimum, v karibskom Holandsku je to inak.
Inými slovami, je obrovská priepasť medzi životným minimom a čiastkou, na ktorú má nezamestnaný obyvateľ alebo obyvateľka karibského Holandska nárok, či už sú to sociálne dávky, alebo minimálna mzda. V praxi táto priepasť vyzerá takto: občanovi alebo občianke z ostrova Bonaire poberajúcim sociálne dávky bude na konci každého mesiaca chýbať tisíc dolárov. Pri práci za minimálnu mzdu približne 5,48 dolára na hodinu by osoba, ktorá nežije s deťmi alebo v partnerstve, musela mesačne odpracovať 248 hodín, aby si zarobila na živobytie. Pre porovnanie, občania z európskeho Holandska pracujúci za minimálnu mzdu (okolo 9,82 eura na hodinu) musia pracovať 126 hodín mesačne, aby si zarobili na životné minimum 1 289 eur.
Obyvateľov Bonaire netreba dlho presviedčať, aby sa rozhovorili; stačí spomenúť, že píšem o nerovnostiach v rámci nášho kráľovstva. Niektorí sa cynicky zasmejú, iní skrivia tvár. Airsa, ktorá na ostrove prevádzkuje salón krásy, sa pustí do zastrihávania mojich vlasov a krúti pritom hlavou. „Nebudem klamať, nie je to ľahké.“ Na Bonaire sa vrátila po jedenástich rokoch v zahraničí – najprv bola v Holandsku a následne na Malorke, kde so svojím partnerom prevádzkovali prosperujúci salón. Po príchode pandémie bola šesťčlenná rodina nútená vrátiť sa na Bonaire, nasťahovať sa k Airsinej mame a začať od nuly. Nič závideniahodné, ak vezmeme do úvahy rozdiel medzi platmi a cenami na Bonaire a v Európe. Hoci len v máloktorom kaderníctve na ostrove vedia zapletať vlasy tak šikovne, ako to dokáže Airsa, zákazníci by k nej prestali chodiť, ak by zvýšila ceny. „Každý týždeň som nervózna z toho, ako zaplatím za potraviny,“ povzdychne si.
Začať s novým životom v karibskom Holandsku bez európskych platov si vyžaduje kolektívne úsilie celej rodiny. Od rána do večera Airsa, jej partner a najstaršia dcéra pracujú v salóne. Kto sa práve nevenuje zákazníčke alebo zákazníkovi, stará sa o najmladšieho člena rodiny, ktorý sa práve učí chodiť. Airsin partner popri tom ešte pracuje na stavbe ich nového domu (už sa im podarilo zbaviť sa netopierov). Po asi jedenástich hodinách, odkedy som prvýkrát vstúpila do ich salónu, sa scéna vôbec nezmenila – Airsin partner v topánkach ofŕkaných bielou farbou upravuje zákazníkovi dredy, dcéra sa venuje ďalšej zákazníčke a Airsa sa stará o batoľa.
Cielená politika
Zdá sa, že holandská vláda si vie nájsť ospravedlnenie, prečo karibskí Holanďania musia pracovať oveľa tvrdšie ako európski Holanďania, aby si zarobili na živobytie. Tu je dôležité spomenúť, že táto nerovnosť nie je neočakávaným dôsledkom zle sformulovanej politiky. Naopak, politika bola zámerne vytvorená tak, aby bolo pre občianky a občanov z karibského Holandska poberajúcich sociálne dávky nemožné z nich vyžiť.
Keď sa ostrovy BES stali v roku 2010 osobitnými správnymi obvodmi Holandska, argumentovalo sa, že minimálna mzda a sociálne dávky v nich nemôžu byť na úrovni európskeho Holandska, pretože medzi karibským Holandskom a zvyškom karibskej oblasti by tak vznikli veľké sociálno-ekonomické rozdiely. Panovali obavy, že európske cenové úrovne povedú k rozsiahlej imigrácii z okolitých krajín. Ukázalo sa, že aj minimálna mzda 5,48 dolára robí z Bonaire obľúbenú destináciu pre ľudí z Latinskej Ameriky migrujúcich za prácou. Keď sa na Bonaire prešlo z antilského guldenu na americký dolár, ostrov získal pre pracovných migrantov a migrantky na atraktívnosti, keďže vo svojich krajinách podliehajú nevyspytateľnému kolísaniu menových kurzov. Imigranti z Latinskej Ameriky však prichádzajú zvyčajne z toho dôvodu, že priemerná mzda na Bonaire je oveľa vyššia ako v susedných krajinách, pretože väčšina zamestnávateľov už teraz ponúka vyššiu než minimálnu mzdu, aby prilákala kvalifikovaných zamestnancov a zamestnankyne. Podľa správy z roku 2020 väčšina firiem na ostrove zvládne zvýšenie minimálnej mzdy, hoci stále budú existovať firmy, ktoré budú zvýšenie zákonom stanovenej minimálnej mzdy znášať ťažšie.
Ďalším často používaným argumentom – pochádzajúcim z prominentnej správy hodnotiaceho výboru z roku 2015, ktorý viedla Dr. Spies – je predpoklad, že ak by sa minimálna mzda a sociálne dávky neudržiavali tak nízko, karibskí Holanďania a Holanďanky by stratili „motiváciu pracovať“. Aby sa ich „motivácia pracovať“ zachovala, sociálne dávky sa „oddelili“ od holandského zákona stanovujúceho ich výšku. Vláda tak umožnila tým, ktorí na ne majú nárok, pracovať a zarábať peniaze, pokiaľ ich celkový príjem neprevýši stanovenú minimálnu mzdu. Podľa výboru mala táto politika zaručiť, že obyvateľky a obyvatelia ostrovov BES zostanú zamestnaní („či už v šedej ekonomike, alebo inde“) aj počas poberania sociálnych dávok.
Takto žije aj Wilfred. Sedíme v čínskej reštaurácii, kde mierne zahanbene pozorujem, ako z vrecka vyťahuje päťdesiatdolárovú bankovku, ktorú som len pred chvíľou vytiahla z bankomatu, a objednáva: dva jarné závitky pre mňa a pivo pre seba. Poberá sociálne dávky a každý mesiac dostáva 350 dolárov, čo mu vystačí akurát na zaplatenie nájmu na kraji Kralendijku, hlavného mesta Bonaire. Pracuje v šedej ekonomike – opravuje skútre –, aby si zarobil na zvyšok živobytia.
Isteže by sociálne dávky nemali prevyšovať minimálnu mzdu, pretože v takom prípade by nemalo zmysel pracovať. Berúc do úvahy miestnu ekonomiku, je tiež pochopiteľné, že minimálna mzda a sociálne dávky nemohli byť v roku 2010 odrazu stanovené rovnako ako v európskom Holandsku. Ťažko však ospravedlniť, že holandská vláda čakala osem rokov, kým začala zisťovať, koľko peňazí obyvatelia a obyvateľky ostrovov v skutočnosti potrebujú na to, aby vyžili. Až na jeseň roku 2021 sa začala zaoberať tým, ako zrušiť „schému bočného príjmu“ pre občianky a občanov karibského Holandska poberajúcich sociálne dávky.
Zodpovednosť: horúci zemiak
Pomaly sa stáva holandskou tradíciou, že zodpovednosť za nespravodlivosť na karibských ostrovoch Holandska sa rýchlo presúva na miestne vlády – a to aj vtedy, ak pramení v Haagu. Keď v roku 2019 Bonaire navštívil premiér Rutte, novinári mu položili otázku, prečo ešte Holandsko nedokázalo z ostrovov BES odstrániť pretrvávajúcu chudobu a sociálne nerovnosti. Premiér odpovedal, že odstránenie chudoby je vždy „spoločnou zodpovednosťou“, ale že chudobným ľuďom viac pomôže mať prácu ako poberať sociálne dávky. „A nájsť im prácu, to je niečo, čo nedokážeme zariadiť z Haagu.“ Čo sa týka potenciálneho navýšenia sociálnych dávok, Rutte sa vyjadril, že vláda zisťuje, čo by si takýto krok vyžadoval.
Premiérove odpovede však minuli cieľ, keďže pri sociálnych dávkach vo výške 350 dolárov na mesiac a minimálnej mzde 5,48 dolára za hodinu je jedno, či máte prácu alebo nie – ani jedno vám nevystačí na zabezpečenie základných životných potrieb. Navyše je, samozrejme, pravdou, že osobitné správne obvody nesú zodpovednosť za politiku odstraňovania chudoby, jej financovanie a realizáciu, ale miestne vlády ostrovov BES neurčujú výšku minimálnej mzdy a sociálnych dávok, na ktoré majú ich obyvatelia a obyvateľky nárok. Posledných jedenásť rokov o tom rozhoduje ministerstvo sociálnych vecí a práce v Haagu.
Pre veľkú skupinu obyvateľstva je vskutku náročné alebo nemožné „finančne vyžiť“, ako sa píše v správe výboru doktorky Spies z roku 2015. Okrem toho sa neustále zvyšuje počet chudobných pracujúcich. Inštitút Regioplan zhodnotil, že nie je nezvyčajné, aby ľudia pracovali na dva či tri čiastočné úväzky u rôznych zamestnávateľov, „prípadne mali dokonca dve práce na plný úväzok, a to úplne legálnym spôsobom“.
Kto za to zaplatí?
Aby som sa dozvedela viac o tých, ktorí ťahajú za kratší koniec, stretla som sa s Nollym Oleanom, predsedom karibského oddelenia ministerstva školstva, kultúry a vedy. (Holandská vláda platí aj svojich zamestnancov rôzne, Nollyho plat je omnoho nižší než plat úradníka, ktorý robí tú istú prácu v európskom Holandsku.) Nolly je zároveň viceguvernérom ostrova Bonaire a jedným zo zakladateľov bonairskej potravinovej banky. Pôvodne pôsobil v školstve, následne počas pätnástich rokov zastával rozličné politické funkcie – poslanec, minister a člen ostrovnej rady – a bonairskú politickú scénu pozná ako vlastnú dlaň. Hoci je nedeľa a skoré ráno, prví ľudia už stoja v rade na tašky s potravinami. Nolly poznamenal, že odkedy Bonaire získal štatút osobitného správneho obvodu, všetko zdraželo.
To, že po rozpade Holandských Antíl sa všetky ceny zvýšili, je viac než len pocit. Hoci minimálna mzda podľa údajov vládnej agentúry Statistics Netherlands (holandský akronym CBS) stúpla v súlade s ročnou infláciou, reálna mzda obyvateľov ostrovov BES sa nijak významne, prípadne vôbec, nezvýšila. Problém s údajmi od CBS je ten, že používajú priemer, zatiaľ čo niektoré ceny, napríklad za nájom, od 10. októbra 2010 stúpli prudko. „Ľudia s nízkymi príjmami, ktorí si nedokážu nájsť sociálne bývanie, tak majú oveľa vyššie životné náklady,“ uzatvára správa ministerstva sociálnych vecí a práce.
Kúpnu silu občanov a občianok z karibského Holandska ovplyvňujú aj ďalšie faktory, napríklad nový daňový systém. Napriek tomu, že na makroekonomickej úrovni tento systém generuje rovnaký daňový výnos ako antilský systém spred 10. októbra 2010, zmena nastala na mikroekonomickej úrovni: daňoví poplatníci, ktorí predtým platili nízke alebo žiadne dane, začali platiť viac, zatiaľ čo tí s vyššími príjmami teraz platia menej.
Nolly spomína, že pred pandémiou potravinová banka slúžila asi stovke rodín, ale odkedy pandémia prakticky zmrazila turizmus, toto číslo sa späťnásobilo. Klienti sa delia zhruba do troch skupín: latinskoamerickí imigranti, seniori a zdravotne znevýhodnení ľudia. „Seniori, odkázaní len na starobný dôchodok, uf, tí z neho určite nevyžijú.“ V roku 2015 výbor doktorky Spies upozornil, že centrálna vláda nevenovala dostatok pozornosti ľuďom, „ktorí si na živobytie nedokážu zarobiť prácou a ktorí nepracujú nie preto, že ich k tomu nič nepodnecuje“. Jednoznačné odsúdenie týchto politík však za posledných šesť rokov neviedlo k výraznému zlepšeniu finančnej situácie pre stovky takýchto rodín.
Rozpočtová metóda
Miestne vlády a centrálna vláda v Haagu v posledných rokoch spravili zopár krôčikov správnym smerom. Osem rokov po rozpadnutí Holandských Antíl sa holandské výskumné inštitúcie pozvoľne začali zaoberať štrukturálnymi nerovnosťami medzi európskou a karibskou časťou kráľovstva.
Cena balíka vecí potrebných na dôstojný život v karibskom Holandsku – hoci šlo o skromný odhad vyrátaný inštitútom Regioplan – sa priveľmi šetrnému ministerstvu sociálnych vecí a práce zdala byť privysoká. Namiesto toho, aby sa zameralo primárne na životné minimum, tak ako v európskom Holandsku, používa takzvanú „rozpočtovú metódu“, s cieľom výrazne znížiť minimálnu mzdu a sociálne dávky v karibskom Holandsku. Metóda funguje nasledovne: ministerstvo kompenzuje tieto zníženia budúcou politikou – teda politikou, ktorá sa ešte len implementuje –, na základe ktorej vypočíta „prijateľnú“ čiastku, ktorá sa bude rovnať budúcemu životnému minimu. Inými slovami, ministerstvo má zámer vytvoriť politiku zameranú na zníženie životných nákladov na ostrovoch, napríklad vďaka nižším nájmom či cenám za opatrovanie detí. A keďže ohlásila tento zámer, nepokladá za potrebné zlepšiť sieť sociálneho zabezpečenia tak, aby aspoň vzdialene zodpovedala súčasnému životnému minimu.
V apríli roku 2021 dospeli bonairská vláda, zamestnávatelia, odbory a Holandská obchodná komora k dohode o najmenšom potrebnom navýšení minimálnej mzdy a sociálnych dávok v oblasti starostlivosti o deti, podpory v nezamestnanosti a znižovaní životných nákladov na nasledujúce štyri roky. Vtedajší končiaci minister sociálnych vecí a práce Koolmees však v súvislosti s dohodou neuviedol žiadne záväzky a záležitosť odovzdal svojej nástupníčke. Príliš málo, príliš neskoro, ako obvykle. Aspoň že sa nepresiahol rozpočet.
Klesajúca popularita Holanďanov
Od 10. októbra 2010 sú (európski, pozn. prekl.) Holanďania v niektorých častiach ostrovov BES čoraz neobľúbenejší – ukazuje prieskum, ktorý viedli Gert Oostindie a Wouter Veenendaal. Takmer tri štvrtiny respondentov a respondentiek z Bonaire, najpopulárnejšej dovolenkovej a migračnej destinácie európskych Holanďanov, v roku 2015 súhlasili s tvrdením, že na ostrove žije priveľa Holanďanov.
James Finies z Bonairskej organizácie pre ľudské práva (pôvodne Nos Ke Boneiru Bek, voľne preložené ako „Chceme späť Bonaire“) to nazýva formou osadníckeho kolonializmu. Hoci hovorí, že voči Holanďanom nič nemá, ostro kritizuje postavenie Bonaire ako osobitného správneho obvodu a množstvo európskych Holanďanov každoročne prichádzajúcich na ostrov. Podľa neho tento fenomén ohrozuje miestne zvyky a kultúru. James a jeho spolupracovníčky a spolupracovníci sa už roky usilujú o to, aby OSN zaradila Bonaire medzi nesamosprávne územia. Dekolonizačný proces na ostrove by v takom prípade prebiehal pod dohľadom špeciálneho výboru OSN.
Sedíme s Jamesom v jeho malej kancelárii v centre Kralendijku. „Snažíme sa dosiahnuť štrukturálnu zmenu,“ vysvetľuje. Je už otrávený z novinárov, ktorí často píšu len o jedinom probléme, napríklad chudobe. „Keď sem prídu hovoriť o chudobe, nezmienia nič z toho, za čo bojujem. Ja hovorím o príčinách chudoby, nie iba o samotnom dôsledku. Bojovať proti jedinému problému je to isté, ako nerobiť nič. Môže sa vám ho podariť vyriešiť, ale v Holandsku vytvoria ďalších desať. Oni rozhodujú, oni tvoria pravidlá a zákony. Preto sa usilujem o niečo zásadnejšie.“
James verí, že zaradením ostrova Bonaire na zoznam OSN by získali nezávislého arbitra, ktorý by mohol revidovať a posudzovať holandské politiky. „Pozrite sa napríklad na krajiny, ktoré majú nezávislosť už päťdesiat rokov: o reparáciách sa bavia až teraz.“ Podľa Jamesa je na to času viac než dosť. Predtým, ako sa budú rozprávať o reparáciách, by sa mali Holandsko a jeho bývalé kolónie uzmieriť a vyliečiť staré rany. Pretrie si unavené oči. „Náš vzťah nie je v poriadku, pretože sme si neprešli týmto zmierovacím a ozdravným procesom. Tvárime sa, že všetko je normálne, správame sa normálne, ale niektoré veci budú trvať roky a roky.“
#BlackLivesMatter
Postoj Holandska voči ostrovom BES ukazuje, že desaťtisíce ľudí protestujúcich naprieč krajinou na to mali dobré dôvody. Zatiaľ čo sú miestne vlády uväznené v koloniálnej patovej situácii, pre vládnych predstaviteľov a predstaviteľky je hračkou vyhýbať sa starostlivosti, ktorá je ich povinnosťou. Nerovnosť pritom stále narastá, čomu napomáhajú aj politické nástroje ako rozpočtová metóda a nový, efektívnejší holandský daňový systém.
Toto by sa malo skončiť. Už máme dosť sofizmov neustále prichádzajúcich z Haagu, ktorými vysvetľujú, prečo nemôžu poskytovať financie, aj za cenu toho, že bez hanby robia rozdiely medzi holandskými občanmi, ktorí by si mali byť pred zákonom rovní. Bez ohľadu na to, čo hovoria, po jedenástich rokoch neexistuje jediné ospravedlnenie pre takéto nerovnosti. Pretože v súčasnosti to sú občania a občianky z karibského Holandska, a to najmä starí a zdravotne znevýhodnení ľudia, kto musí bez milosti platiť najvyššiu cenu za archetypálnu holandskú koloniálnu skúposť. #BlackLivesMatter aj v karibskom Holandsku.
***
AKTUALIZÁCIA: 15. decembra 2021 nová vláda predstavila koaličnú zmluvu, v ktorej sa zaväzuje štrukturálne investovať 30 miliónov eur na posilnenie trhu práce, ochranu miestnych zvykov a kultúry a na riešenie chudoby, a to znížením životných nákladov na ostrovoch BES a zvýšením sociálnych dávok.
Autorka je spisovateľka, fotografka a študentka magisterského štúdia v odbore medzinárodných vzťahov z Amsterdamu. V minulosti bola nominovaná na štipendium Rijksmuseum Junior Fellowship za svoj debutový dokumentárny film o inštitucionálnom rasizme, zaujíma sa o politickú ekonómiu, dejiny kolonializmu a súčasnú dynamiku koloniálnej moci.
Text vznikol pre The Black Archives holandského združenia New Urban Collective. Autorka kvôli nemu vycestovala do karibského Holandska, ktoré dokumentovala aj fotograficky. Analógové fotografie, ktoré tam vytvorila, sú vystavené v Open Space Contemporary Art Museum (OSCAM) v Amsterdame.
Z angličtiny preložila Martina Jergová
