O budúcnosti práce a úlohe odborov v čase klimatickej krízy sme sa rozprávali s viceprezidentkou Konfederácie odborových zväzov Monikou Uhlerovou.
Aký vzťah máte k slovu prekariát, používate ho aj pracovne v rámci odborov? Popisuje správne slovenskú realitu?
K samotnému obsahu slova mám samozrejme negatívny vzťah, keďže vo mne asociuje negatívne sociálne javy a riziká. Myslím si, že je to jav, ktorý je prítomný práve v súčasnej postindustriálnej spoločnosti. Obávam sa ho však aj v súvislosti s nastupujúcou a urýchľujúcou sa dobou automatizácie, robotizácie a digitalizácie. Budú vznikať nové formy práce, nové profesie, ktoré v tejto chvíli ešte nedokážeme pomenovať ani definovať. Môžu vzniknúť úplne nové formy pracovných úväzkov a zamestnávania, ktoré uvrhnú pracovníkov alebo zamestnancov do značnej neistoty. Odbory s týmto termínom operujú práve v súvislosti s uvedenými problémami.
Nové formy práce ponúka aj kapitalizmus platforiem, v ktorom rolu sprostredkovateľa práce prevzali aplikácie alebo zákazková ekonomika. Tá, najmä v USA, prostredníctvom internetu prepája dopyt veľkých korporácií po lacnej pracovnej sile a ľudí z oblastí postihnutých štrukturálnou nezamestnanosťou. Na Slovensku to zatiaľ nie je nič bežné, globálne trendy však môžu naznačovať budúci vývoj aj u nás. Ako sa na ne môžeme pripraviť?
Takúto formu práce zatiaľ nevieme ani terminologicky pochopiť, pretože pri zamestnaní predpokladáme zamestnanecko-zamestnávateľský vzťah, ktorý však v prípade nových foriem práce absentuje. To do istej miery zasahuje aj kolektívne vyjednávanie, jeden zo základných nástrojov odborov, ktorý využívajú na obranu a ochranu pracujúcich. Akým spôsobom môžeme pracujúcim ľuďom pomôcť, ak nevieme identifikovať zamestnávateľa? Je to ťažká filozofická otázka, pretože táto nová forma práce popiera zamestnanecko-zamestnávateľský vzťah, a tým pádom prichádzame o podstatu a základ kolektívneho vyjednávania. Zo štúdií vieme, že pracujúci majú záujem o organizovanie sa. To je ale náročné, ak o sebe navzájom neviete. V Nemecku sa, napríklad, začínajú organizovať youtuberi, ktorí si už založili aj odborový zväz. Dôvod na založenie odborov je prozaický: ide o obhajobu spoločných záujmov. Ak chcú odbory združovať aj budúci nový typ pracujúcich, tak sa budú musieť vysporiadať so svojou vlastnou štruktúrou a zmeniť svoje doteraz zaužívané formy organizovania a oslovovania ľudí.
V Slovinsku vznikli Odbory prekariátu. Mohlo by ísť o dočasné riešenie situácie?
V prvom rade by muselo byť jasne zadefinované, čo všetko sú prekérne zamestnania. Či môže byť ukazovateľom môj vlastný pocit neistoty v zamestnaní, alebo fakt, že môj príjem mi nedokáže garantovať dôstojný život. Alebo to, že moja situácia ma prinúti zobrať si ďalšiu prácu, aby som si dokázala zabezpečiť živobytie. Možno by bol problém s definíciou, na základe ktorej by sa tí zamestnanci organizovali. No nevylučujem možnosť vzniku takéhoto odborového zväzu. Na Slovensku sú zamestnanci v odborových zväzoch organizovaní podľa jednotlivých odvetví, pričom nezáleží na ich postavení a príjme. Postupne nás napríklad oslovujú zamestnanci pracujúci v IT sektore. Napriek nadpriemerným zárobkom sú títo zamestnanci nespokojní so svojimi pracovnými podmienkami. Tie sa teraz stávajú prioritnou oblasťou, na ktorú sa zamestnanci zameriavajú. Pracovné podmienky, atmosféra na pracovisku, vzťahy so zamestnávateľom alebo vôbec vzťahy s kolegami a dodržiavanie legislatívy začínajú byť dôležitejšie než samotný plat. Ak tieto veci nefungujú, ľudí to motivuje, aby sa zamýšľali nad potrebou organizovať sa a zakladať odborové organizácie.
Akú rolu hrajú odbory v čase klimatickej krízy?
Som presvedčená o tom, že v otázkach klimatickej krízy a jej následkov sú odbory veľmi dôležitým sociálnym aktérom a musia sa zúčastňovať na tvorbe riešení. Najmä preto, že reprezentujú zamestnancov, ktorých sa klimatická kríza dotýka už dnes. Odbory zohrávajú dôležitú úlohu ako celosvetové odborové hnutie, ale aj smerom k vlastným členom na národnej úrovni. Podstatnou úlohou odborov je informovanie členov o tom, čo vlastne klimatická kríza je a aká je urgentná. Mali by vysvetliť, aký vážny zásah do sveta práce predstavuje, a že je dôležité transformovať hospodárstvo a ekonomiky postavené na neobmedzenom raste. Pretože ten sa raz skončí. Môže skoncovať s touto civilizáciou a možno aj s celou planétou. Vtedy už žiadny svet práce nebude a nebude ani strach o pracovné miesta. Treba však zdôrazniť, že riešenia klimatickej krízy nám môžu priniesť aj pozitíva. Napríklad, generovanie pracovných miest v úplne nových odvetviach, v tzv. ekobiznise. Je dôležité, aby sme celkovú tranzíciu zvládli s čo najmenším negatívnym sociálnym dopadom na pracujúcich. Takáto spravodlivá tranzícia sa nezaobíde bez odborov. Samotné kolektívne vyjednávanie je priestorom na hľadanie riešení. Je oveľa rýchlejšie ako legislatívny proces. Príkladom je transformácia regiónu Horná Nitra, kde náš odborový zväz vyrokoval balík sociálnych opatrení a sociálneho zabezpečenia ako kompenzáciu za stratu pracovného miesta pre baníkov, ktorí v dôsledku uzatvárania baní v roku 2023 prídu o svoje zamestnanie. Odbory môžu vyvíjať tlak na vládu a zdôrazňovať, že tento problém treba riešiť. Že musíme transformovať ekonomiku, pripravovať a nastavovať opatrenia na zmiernenie dôsledkov klimatickej krízy alebo ich predchádzanie.
Od prvej správy medzivládneho panelu pre klimatickú zmenu prešlo tridsať rokov. Vlády a korporácie za ten čas neurobili žiadne reálne kroky. Zatiaľ to vyzerá tak, že najväčší vinníci budú naďalej ignorovať odporúčania vedcov. Viete si v takomto prípade predstaviť odvážnejšiu nátlakovú akciu, napríklad generálny štrajk?
Viem si to predstaviť zatiaľ v teoretickej rovine. Ako som už spomínala, odbory môžu vystupovať ako aktéri nátlaku, ale len za predpokladu, že členská základňa odborov si je plne vedomá toho ohrozenia a je plne stotožnená s tým, že bude súčasťou takejto formy nátlaku. Bez toho to nie je možné. Ja som presvedčená o dôležitosti tejto témy a urgentnosti riešenia najvážnejšieho problému, ktorému ľudstvo čelí. Ale to nestačí. Musí byť o tom presvedčená aj celá členská základňa. S týmto sa musia zamestnanci a členovia odborov stotožniť, až potom môžeme ísť do organizovanej kolektívnej akcie, či už protestnej alebo nátlakovej. Môžeme to nazvať štrajk alebo protest, to je úplne jedno. V prvom rade musia samotní ľudia veriť, že ide o veľa.
Je možné v dnešnej individualizovanej spoločnosti zjednotiť ľudí v boji proti takejto hrozbe? Alebo budeme musieť znovuobjaviť pojmy ako komunita, solidarita, starostlivosť o seba a druhých, na ktorých bola organizovaná moc pracujúcich vystavaná, a ktoré sa neoliberálny kapitalizmus dlhodobo snaží potlačiť?
Obávam sa, že za posledných tridsať rokov sa práve tieto hodnoty z našej spoločnosti vytratili. A práve na týchto hodnotách by malo byť postavené aj odborové hnutie. Ideológia neoliberalizmu, ktorá je postavená na silnom inidividualizme, uškodila odborom v postsocialistickom regióne. Po roku 1989 naša spoločnosť prebrala presvedčenie o tom, že práve kapitalizmus a neoliberalizmus sú tie správne ideológie a správny koncept fungovania spoločnosti, ktorý nám garantuje lepší život. Ľudia mali silnú tendenciu tomu uveriť aj za cenu sociálnych opatrení a ekonomických reforiem, ktoré najviac pocítili zamestnanci a pracujúci. Stotožnili sa s nimi, pretože verili, že tieto opatrenia sú nevyhnutné na to, aby sme sa mali lepšie. Aby odborové hnutie mohlo fungovať, musí existovať vedomie spoločného záujmu a príslušnosti k nejakej skupine, nazvime to trieda. Toto povedomie sa úplne rozbilo po roku 1989 a preto sa rozbila aj myšlienka spoločného bojovania za spoločné záujmy. Aj zamestnanci prebrali presvedčenie o tom, že sami si vybojujú viac, ako keby sa mali s niekým združovať a prečo by mali bojovať za niekoho iného, keď dokážu bojovať za seba samých. Myslím si však, že súčasní pracujúci opäť zisťujú, že existuje aj opačný prístup, a že spoločným úsilím dokážu vybojovať viac.
V súčasnosti je pre odbory veľkou témou štvordňový pracovný týždeň. Aký je váš pohľad?
Veľmi by som sa chcela dožiť toho, že na Slovensku bude štvordňový pracovný týždeň a šesť alebo menej hodinový pracovný čas. Chcela by som sa zúčastniť na navrhovaní, ale aj uskutočnení tejto zmeny na Slovensku. Myslím si, že je nevyhnutná a príde čoskoro, pretože je podstatná práve v kontexte digitalizácie a klimatickej krízy. Samotná práca nám tiež zohrieva planétu, preto je nevyhnutné ju skrátiť. V súvislosti s ukončovaním niektorých odvetví bude nevyhnutné úplne zmeniť alebo odstrániť niektoré výrobné procesy. Roboty a automaty nahrádzajú a budú čoraz viac nahrádzať ľudskú prácu, čo je ďalším predpokladom skracovania pracovného času. Či sa to niekomu páči alebo nie, po sto rokoch by sa už konečne patrilo pracovať menej ako päť dní v týždni a menej ako osem hodín denne.
Aká by mala byť garancia toho, aby kratšia pracovná doba neviedla k znižovaniu platov?
Bude potrebné presadiť nové verejné politiky, či to bude v oblasti daňovej politiky alebo primárne sociálneho zabezpečenia. Bude nevyhnutné zaviesť úplne nové daňové mixy, ktoré sú u nás buď marginálne alebo vôbec nie sú zavedené tak, aby bol zabezpečený príjem do verejných rozpočtov, do schém sociálneho zabezpečenia, a potom z tých schém nastaviť nové prerozdeľovanie príspevkov či dávok sociálneho zabezpečenia, ktoré by kompenzovali možnú stratu príjmu, či už v dôsledku skracovania pracovného času alebo v dôsledku zániku pracovných miest a profesií. Na toto by sa mali naše budúce vlády pripraviť, a už teraz pracovať na opatreniach v oblasti daňovej, sociálnej politiky, v oblasti vzdelávania a zdravotníctva. Každý jeden aspekt politiky bude dotknutý a bude musieť prejsť istou transformáciou, aby sme sa mohli pripraviť a čeliť dôsledkom klimatickej krízy a digitalizácie.
Aké sú podľa vás najväčšie prekážky, či už pre skracovanie pracovnej doby alebo riešenie klimatickej krízy?
Nedokážeme si predstaviť vzdať sa doteraz zaužívaných postupov a zaužívaného spôsobu života. Vznikla nevyhnutnosť premeny ekonomických modelov, ktorá bude vyžadovať aj značné obete zo strany každého jednotlivca. Budeme sa musieť vzdať určitého životného štýlu. Jedna z hlavných prekážok je taktiež pozícia zamestnávateľov a ich modla hospodárskeho rastu a konkurencieschopnosti. Zamestnávatelia nebudú mať záujem prejsť na kratší pracovný čas, pretože to vyžaduje značnú reorganizáciu práce. Väčšina zamestnávateľov zatiaľ ignoruje argument, že ak ľudia pracujú menej, alebo pracujú len štyri dni v týždni, sú oveľa produktívnejší a efektívnejší. V mnohých krajinách bude náročné prelomiť práve tento prístup zamestnávateľov, ktorí majú, okrem iného, silný vplyv na vlády. Ale ja dúfam, že sa toho ešte dožijem. Už teraz sa teším na trojdňový víkend.
Čo sa týka komunikácie určitých opatrení, predstava štvordňového pracovného týždňa by mohla byť celkom populárna.
Preto napríklad odporúčam, aby si to odborári začali presadzovať do kolektívnych zmlúv. Dnes už je v mnohých kolektívnych zmluvách jedným z bodov rokovania práve kratší pracovný čas. Je to jednoduchšie, než snaha o zmenu vo všeobecne platnej legislatíve. V samotnej kolektívnej zmluve sa dá pracovať s pracovným časom, ktorý sa dá prispôsobiť konkrétnym podmienkam danej firmy. Toto je cesta. Vytvárať tlak najskôr cez kolektívne zmluvy a zároveň aj na vlády a zamestnávateľov na vrcholovej úrovni. Smernica o skrátenom pracovnom čase by mohla vzniknúť aj cez európske štruktúry.
Ako jedno z riešení sa ponúka aj základný nepodmienený príjem.
Otázka nepodmieneného príjmu opäť súvisí s verejnými zdrojmi a nástrojmi na ich získavanie, ktoré u nás doteraz nie sú zavedené. Environmentálne dane sú na Slovensku úplne marginálne, spomedzi krajín OECD sú to jedny z najnižších. Takisto to súvisí so spomínanou digitalizáciou a s otázkou, že teda ak nás vo všetkom nahradia roboti, čo budú robiť ľudia a z čoho budú žiť. Ak vychádzame z toho, že ľudstvo bude viesť ten istý spôsob života ako teraz, a že výmena tovarov a služieb sa bude diať za peniaze a tie peniaze sa budú dať získavať len prácou, tak potom áno, automaticky sa vynára otázka, kde k tým peniazom prídeme, ak nebudeme pracovať. Ja si však myslím, že práca ako taká nezanikne. Budú sa meniť len jej formy, budú sa meniť profesie, ale práca nezanikne, pretože to nie je len prostriedok získavania peňazí na svoju obživu, ale práca má aj veľmi dôležitú socializačnú úlohu. Ak budeme naďalej ako ľudstvo pociťovať potrebu socializácie, tak práca nezanikne, len bude mať iné formy.
Rozhovor pripravil Pavol Fábry
