Rozčarovanie zo splneného sna. Prečo sa sporíme o Adélu

Adéla, New York (Brooklyn Steel), 19. septembra 2026. Foto: Saturnmondays, CC BY 4.0, Wikimedia Commons

Jedinečný prienik slovenskej speváčky Adély Jergovej do popredia amerických a britských rebríčkov vyvolal plamenné debaty aj u nás. Je outsiderkou, východoeurópskym dievčaťom, ktoré sa vďaka talentu a tvrdej práci dostalo na vrchol, alebo dieťaťom, ktoré sa narodilo so striebornou lyžičkou v ústach, a teda dôkazom toho, že peniaze vám môžu kúpiť všetko – baletné lekcie v Moskve od troch rokov, účasť v amerických reality shows, a napokon aj miesto na vrcholoch Billboard hitparád?

Spory o Adélu vznikajú z určitého neporozumenia, nakoľko Adéla nikdy netvrdila, že vychádza z chudobného prostredia. Jej hit Ain’t in L.A., s videoklipom natáčaným na petržalskom sídlisku, ten dojem môže vyvolávať, no v skutočnosti je poctou jej mame s jej nenaplnenými snami o kariére v pop music; snami, ktoré Adéla realizuje o generáciu neskôr. Ak ste počuli len túto skladbu, ľahko prehliadnete prechod od prvej osoby, v ktorej Adéla spieva na celom albume, k tretej osobe v záverečnej Ain’t in L.A.. Berme to teda ako podnet, aby sme sa jej dvom nahrávkam – EP The Provocateur (2025) a albumu PRIMA (2026) – venovali hlbšie. Prekvapivo sa to celkom oplatí.

Origin story

Začnime biografickou poznámkou. Adéliným otcom je bývalý investičný manažér Penty a konateľ IVF kliniky, Ján Jerga. To zvádza k ľahkým záverom: je to dievča z bohatej rodiny, ktorej kariéra je len ďalšou okázalou investíciou lúpeživého kapitalizmu, vysávajúceho spoločné prostriedky. Adéline skladby však idylu neindikujú, naopak, naznačujú značnú rodinnú disharmóniu. V Red Bottoms spieva o „dad issues“ a v Therapy o tom, ako je naštvaná na otca a ako chce presťahovať mamu preč zo Slovenska. Homewrecked poukazuje na neveru v rodine: „Účty za hotel a špinavé plachty / Vravela, že má tušenie / No ja som hovorila ‚isto nie, mama, prosím ťa‘ / Mladá a naivná / Štve ma, ako som to mohla nevidieť.“ A zdá sa, že otcovi odkazuje: „Bol si varovaný / Dávaj si pozor, dostanem ťa, aj s tou špinavou kurvou.“ Detaily nevieme, no nebol by prvým manažérom, ktorý starostlivosť o rodinu zredukoval na platenie výživného.

Sama svoj origin story rozpráva v prvej skladbe na albume PRIMA, KGB: prezentuje sa ako cieľavedomý, drzý, cudzorodý element, ktorý naštudoval americký popkultúrny priemysel a podarilo sa jej infiltrovať sa do neho. „Som ako špión / Študovala som ten shit / Volajte ma K-G-Bitch.“ Hedonistické beaty sa prelínajú s Adélinými drzými nemuzikálnymi hlasovými moduláciami. Párty nálada je vyrušená vo videoklipe len záverečným oznamom, že je to len vtip, že Adéla rozumie, že KGB bola zlá, a že stojí za Ukrajinou (k jej politickým postojom možno na okraj uviesť aj to, že sa jasne vymedzila proti Trumpovi a v midterms podporila Demokratov). KGB v istom zmysle nadväzuje na DeathByDevotion z The Provocateur. V nej sa hutné syntetizátory miešajú s extatickými výkrikmi a refrén je akoby zaklínadlom: „Tvrdo / Pevne / Daj mi to / Bože, chcem to.“ Väčšinovo downtempová skladba v posledných desiatkach sekúnd nadšene exploduje v odviazaných, pulzujúcich tanečných beatoch. Videoklip zobrazuje Adélu pri vyčerpávajúcom baletnom tréningu. Bolesť sa mieša s eufóriou, dril je paralelne sebadeštruktívny a orgazmický, jedno sa transformuje do druhého a späť.

The Provocateur je celkovo zaujímavejšia, zábavnejšia a (samozrejme) provokatívnejšia nahrávka, než PRIMA. „Nedostaneš odo mňa, čo chceš“ sú tvrdohlavé záverečné slová z poslednej skladby FinallyApologizing z tohto EP. Naproti tomu je PRIMA predsa len kalkulovanejší, prívetivejší album. Subverzia je v ňom prítomná ako gesto, ale obsahovo je až na jednu výnimku, ku ktorej sa dostaneme nižšie, úplne utlmená. V zasnenej pomalej Nicole Kidman sú len náznaky sarkazmu: „Každú noc sa modlím / Aby mi prsia stáli správne.“ Adéla tu odkazuje aj na herečkinu úlohu vo filmovom muzikáli Moulin Rouge (2001), pričom Luhrmannov film má určite potenciál otvárať témy triednych rozdielov a komodifikácie umenia, vo vzťahu k Adélinej skladbe však pôsobia len vonkajškovo.

I’m the Man je láskavou variáciou na tému dominancie vo vzťahoch, „mám rada chlapcov, ktorí sú trocha zženštilí“, neprináša však nič znepokojujúce. V Marijuana je droga metaforou na lásku, a Hitachi nie je ódou na vibrátor, ako by názov naznačoval, ale priamočiarou klavírnou ľúbostnou baladou. Provokácia je tu akoby len zo zotrvačnosti. Viacerí fanúšikovia The Provocateur sa sťažovali, že PRIMA je sell-out, no pravdou je, že vy/roz/predať sa je do veľkej miery pointou pôsobenia v popkultúrnom priemysle.

Daj mi klietku

Najzaujímavejšie na Adéle je to, že túto vykorisťujúcu povahu popkultúrneho priemyslu priamo tematizuje. V MachineGirl reflektuje jej vnímanie ako „protivnej baby“ v netflixovej docuseries Pop Star Academy: Katseye. „Čo keby sme sa spýtali publika?“, gestikuluje Adéla smerom k opresívnemu spotrebiteľskému panoptiku, ktoré sleduje každý jej krok, a ktoré akoby odpovedá: „Prázdne projektované telo / Mozog nájdete až za jej perami / Perfektný popový plagát / Dezinterpretovaná snaha byť slávnou.“ Téma sa opakuje v Superscar a najmä v SexOnTheBeat o sexuálnej objektifikácii. Adéline pornografické vzdychy sú odtelesnené v štýle musique concrète a stávajú sa neľudským, takmer až strojovým hudobným podložím. V refréne sa hrá s aliteráciou „rage / stage / cage“: „Daj mi zúrivosť / Daj mi pódium / Daj mi klietku / Ja dodám sex na povel.“ Prechod k refrénu priamo oslovuje publikum: „Naservírujem sa ti na striebornom podnose, bejby / Budeš si myslieť, že som si to zvolila sama / Len sama, len sama, len sama, len sama / Budem ťa prosiť, aby si ma fetišizoval / Je mi jedno, či ma chceš pojebať, alebo zachrániť / Ohni ma, ako chceš.“

Takáto temnota z EP sa v PRIMA vráti len v predposlednej skladbe Therapy, ktorá je poslednou skladbou, kde Adéla hovorí v prvej osobe – ako som už písal, slnečný, pozitívne naladený hit Ain’t in L.A. je o jej mame. Therapy nie je ani tak pop, je to polorozpadnutá skeletálna antibalada, nič zábavné. „Nedá sa mi veľmi spievať“ sú prvé slová, produkciou okamžite násilne spracované do ostentatívne priznaného autotune. Zvyšok je veľmi polopatistický: „Chcela by som sem presťahovať mamu / Ale nemám na to peniaze / A tak sa bavím s ľuďmi, s ktorými sa musím baviť / Sú to starí bieli muži a sú strašne otravní / Ale majú kľúče k mojej budúcnosti / Takže to musím aj tak robiť, pretože tak to v živote chodí, hm.“

Takáto metakritika popkultúrneho priemyslu z jeho vnútra samozrejme nie je nová ani revolučná, za jej priekopníčku by sme mohli považovať Madonnu (ku ktorej Adéla aj odkazuje v Marijuana). Priemysel prejavuje svoju najväčšiu krutosť tým, že aj takúto kritiku smerom dovnútra dokáže komodifikovať, propagovať, spraviť súčasťou brandu. Nedá sa poraziť na jeho vlastnom hracom poli, jediná cesta je odísť a jeho hru nehrať. Lenže to vyžaduje, keď už ste priamo vo vnútri, poprieť desaťročia hegemonického kultúrneho podmieňovania, prítomného už od mala, a rozpoznanie falošnosti sna. A pri tom musíte zároveň z niečoho žiť.

Tragédia dokonalého úspechu

Z tohto dôvodu sa debaty o tom, či je Adélin úspech príbehom outsiderky, ktorá vďaka svojmu odhodlaniu realizovala svoj sen, alebo príbehom zbohatlíckeho dievčaťa, ktoré demonštrovalo kúpnu silu kapitálu, míňajú podstate. Na otázku, či viac zavážili peniaze, talent alebo tvrdá práca, je prozaická odpoveď: áno. Takáto debata však mylne implikuje, že v popkultúrnom priemysle vôbec môžu byť nejaké success stories. V skutočnosti tam existujú len katastrofy a tragédie. Niektoré sú len čisto deštruktívne, iné – a sem podľa mňa treba zaradiť aj Adélu – niečo zaujímavé o podmienkach svojho vzniku a tým aj politicko-ekonomickom systéme, v ktorom všetci žijeme, v procese vyjavia.

Priamočiarejšie povedané: Adéla znie, že je rozčarovaná zo sna, ktorý sa jej splnil. Jej najlepšie skladby akoby zachytávali dve protichodné túžby: na jednej strane komunikovať niečo zo svojej autentickej ľudskosti cez stenu utláčajúcej produkcie, na druhej túžba extaticky splynúť s marketingovou maskou, ktorá pre ňu bola vytvorená. Zachovať si individualitu, a zároveň spraviť zo seba dokonalý produkt. Selling out je lákavým rozriešením dilemy ľudskej dôstojnosti, no lákavým asi tak, ako je smrť lákavým vyslobodením z bolesti. Dokonalá „oddanosť“ je skutočne typom smrti, obetou počas čiernej omše kapitalistického umenia; „death by devotion“.

Adéla je zaujímavou tragédiou v pop music, pretože cez štrbiny produkcie skutočne preniká ľudskosť. Hovorí nám niečo pomerne triviálne: ani peniaze a úspech ešte automaticky nezabezpečujú šťastie. Taká správa, samozrejme, nie je veľmi vrúcne prijímaná tými, ktorým chýba nielen šťastie, ale aj peniaze a úspech. Uplatniac striktne materiálnu analýzu by mohli voči tomuto všetkému vzniesť výčitku, ktorú Walter Benjamin kedysi vzniesol voči Proustovi, a síce že z „umenia učinil[a] rúško jediného a životne najdôležitejšieho mystéria svojej triedy: mystéria hospodárskeho“. Benjamin však zároveň nikdy neostával len pri tomto, veľmi dobre chápal, že nadstavbe sa vyhnúť nedá, že ak by sa vôbec niekedy malo dať dospieť k prekonaniu kapitalizmu, je potrebné nadstavbu dôsledne skúmať a plytké ekonomizovanie nič nerieši.

Skúsme teda tú správu ešte viac precizovať. Ak popkultúrny priemysel vysáva chudobné talenty, je v tom niečo romanticky tragické: starobylý príbeh dobrého srdca a naivity cynicky zadupanej mocnými. Ak ale vysáva sebavedomé, odhodlané a materiálne zabezpečené dievčatá, je to hrôzostrašne tragické, lebo to oveľa intenzívnejšie vyjavuje neosobnosť a strojovosť priemyslu. Je to koniec koncov len biznis.

Prítomnosť Penty  ako jedného z možných zdrojov jej materiálneho zabezpečenia umožňuje napojiť aj príbeh slovenskej postkomunistickej transformácie, kde v rámci akejsi oneskorenej prvotnej akumulácie kapitálu pár dobre situovaných mužov mohlo vybrakovať spoločné statky. Ak ste boli na správnom mieste a ochotní faustovsky predať dušu, odmenou bol blahobyt. Dokonalý sell-out seba samého, požadovaný v rámci popkultúry, je napokon tiež formou takejto transakcie. No ak na konci sú rozvrátené rodiny a vyhoreté decká realizujúce cudzie sny, táto rovnica sa ešte viac komplikuje. Jej výsledkom je ešte dystopickejšia vízia, v ktorej vlastne nikto nie je šťastný. Odcudzenie napokon preniká všetkými vrstvami spoločnosti.

Skrz Adélu sa táto špecifická postkomunistická skúsenosť prvýkrát dôsledne napája na mechanizmy globálneho kultúrneho kapitalizmu. Prežívame, so všetkými týmito nánosmi, vstup na svetovú scénu, a očakávaná radosť z prostého „Slovakia mentioned!“ sa nečakane spája s dezilúziou. Adéla nás v podstate núti k reflexii, ktorej dôsledkom môže byť problematizácia samotnej pop music, hegemonického kultúrneho molocha pomáhajúceho udržiavať kapitalizmus v chode. Vďaka tomu sa dá povedať, že Adéla je ideálnym slovenským výsadkom na vrchole svetových hitparád, len ťažko by to mohlo byť lepšie.

Ľavicoví kultúrni kritici by sa, samozrejme, nemali vyhýbať skúmaniu diel, ktoré počúvajú masy, ktoré formujú ich vedomie, vytvárajú sny, okupujú pozornosť. Počúvať a zamýšľať sa nad Adélinými nahrávkami, nad tou zvláštnou zmesou eufórie, vyhorenia, zúrivosti a hravosti, je určite jedna z tých užitočnejších vecí, ktoré sa v rámci pop music dajú robiť. A napokon, oplatí sa ju aj ďalej sledovať: ako som písal, jediný spôsob, ako bojovať proti dokonalej komodifikácii, je napokon nehrať jej hru. A zdá sa, že Adéla sa stále nevzdala hľadania možných línií úniku.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.