Bolkovo instantné leto

V neutíchajúcom poslucháčskom opojení Smutnými stropmi (2023) som úplne zabudol, a to napriek opakovaným reminderom z okolia, zaregistrovať, že projekt Bolka vydal ešte minulý rok v lete novú nahrávku – EP Žiadzasamy (2024). Ako sa však vraví: (a Bolka by bol s týmto konštatovaním isto spokojný) lepšie neskoro, ako nikdy. A jeho (ešte stále) nový, ultimátne letný projekt, plný nielen nečakaných zvratov a miestami až halucinogénnej inštrumentácie, ale najmä vzájomnej príťažlivosti, miestami až horúčkovitej tenzie a hormonálneho opojenia som naplno prebádal uprostred toho najhoršieho zo zimných mesiacov. A smutek utek. Možno ešte o to intenzívnejšie.

Bolkov sonický cirkus, rozbehnutý už na Smutných stropoch, naberá na Žiadzasamy priam fyziologické rozmery. V priamom prenose počúvame (letné) pomätenie zmyslov, roztúženosť a stavy tranzu, aké dokáže priniesť iba autentická ľudská túžba a… žáner letného hitu či klasický lovesong. Bolka je majster repetitívnych motívov, dráždivých disonancií a plôch, ktoré uzdravujú a v rovnakom čase dráždia osobné rany poslucháča. Najsilnejšie tento efekt zažívame v kompozične najrozvinutejšej skladbe a smutek utek.

Ku konečnej podobe albumu prispeli hosťujúci hudobníci: speváčky/vokalistky Alica Cvečková a Maruša Michalová, gitarista Edgars Rubenis, saxofonista Miro Tóth. Eklektická zmes hosťujúcich mien dotvára na Žiadzasamy charakter trochu divotvorného až magicko-realistického ansámblu, ktorý jeden večer robí párty roka vo vašom meste a druhý deň je nenávratne preč, takmer bez stopy. Kúzlo je intenzívne, ale pominuteľné.

Bolka ako hlava celého projektu dokáže prepájať moderné (ochota dekonštruovať a zároveň neopustiť popový feeling) s archaickým alebo skôr klasickým (intenzívny feeling romantizmu, masívna prevaha afektívnosti a odovzdanie sa vlastnému, alternatívnemu modu operandi, realite napriek). Vďaka tomu dokáže na novom albume zachytávať úplne nadčasový pocit pominuteľnosti a až bolestivej temporality momentov, v ktorých by sme najradšej ostali navždy. Bezčasie neexistuje, ale dá sa navodiť. Škoda, že vždy s následkami, ktoré zabolia. Popri tom nám stále znie hlasná pripomienka, že experimentálna hudba je najmä zábava a netreba strácať nadhľad. Aj keď uprostred diania strácame seba samých. Trochu Žijeme len raz a trochu Werckmeisterove harmónie.

Štyri tracky (z toho jeden remix, to je frajer) a niečo cez desať minút úplne stačí, aby ste nahrali jeden z albumov roka.

Bolka: Žiadzasamy. Weltschmerzen label, 2024.

Michael Papcun