Knihy, telo, suť

V roku 2014 izraelské stíhačky zbombardovali administratívnu budovu univerzity v Gaze. Spisovateľ Mosab Abu Toha našiel v sutinách katedry angličtiny Nortonovu antológiu americkej literatúry. Opatrne ju vyhrabal a počas nasledujúcich rokov takto vyslobodil vyše šesťsto ďalších kníh, ktoré hromadil vo svojom dome. Ani tam však neboli celkom v bezpečí – počas ďalšieho bombardovania bol zničený susedný dom a úlomky z výbuchu vyrazili diery aj do stien domu zberateľa a poškodili jeho zbierku.

V roku 2017 založil Mosab Verejnú knižnicu Edwarda Saida v Beit Lahia City, malom meste v pásme Gazy známom aj vďaka svojim jahodovým poliam. Knihy do tejto zbierky objednával zo zahraničia od roku 2016. Mnohé zásielky boli v čase zákazu odosielania pošty do Gazy pozastavené a doručené až s niekoľkomesačným oneskorením, a poškodené. Do zbierky niekoľkými titulmi prispel aj lingvista Noam Chomsky a financie poskytol napríklad aj autor románu Sympatizant Viet Thanh Nguyen.

V čase písania prvých viet tohto textu, v noci 23. januára 2025, zverejnil Mosab Abu Toha na svojom instagrame, že Verejná knižnica Edwarda Saida v Beit Lahia bola zničená. Ukázalo sa to po návrate Gazanov*iek do severnej Gazy po dohode o prímerí. Mosab je odhodlaný inštitúciu vybudovať odznova. Má však obavy, či sa mu podarí dostať do Gazy nové knihy, a obnoviť nielen pocit bezpečia, ale aj dôležitosti knižnice. 

Tento text je úvahou o knihách, suti a vyhladenom území. 

Knižnica ako rebelský počin

Ako je vidieť na Mosabovom príbehu, knihy nájdené v sutinách vojnovej deštrukcie dokážu vyvolať kreatívny impulz v časoch rozsiahlej straty a zániku. Novinárka Delphine Minoui, ktorá v roku 2013 mapovala pre The Guardian komunitný lov kníh v zrúcaninách obliehaného sýrskeho mesta Darayya, dokonca popisuje viscerálnu reakciu, ktorú mal mladý Ahmad Muaddamani, keď v ruinách zbombardovaného domu zo zeme zodvihol knihu. „Vnútornosti sa mu roztopili. […] Prechádzal stránkami, akoby utekal do neznáma. […] Celé telo sa mu chvelo.“ 

V knihe Rubble: The Afterlife of Destruction Gastón Gordillo píše, že suť pretvára významy majetku, a súkromné alebo štátne objekty mení na verejné. Suť „patrí všetkým, a zároveň nikomu a vyžaruje okolo seba priestor kolektivity“. Muaddamani a jeho skupina „rebelských knihovníkov“ vďaka takejto premene zrealizovala rozsiahly zber kníh z ruín bombardovaných domov, ktorý vyústil do založenia tajnej podzemnej knižnice. Na vstupe do podzemia bola vylepená A4-ka so zoznamom jednoduchých, ale prísnych pravidiel, medzi inými: „Každý čitateľ, ktorý vráti knihu po termíne výpožičky, nebude mať možnosť požičiavať si ďalšie.“

V roku 2016 po evakuácii mesta vojaci Assadovho režimu knižnicu objavili, rozobrali ju a knihy rozpredali na blšom trhu v Damašku. Cyklus ruinovania tak prešiel od sute, z ktorej vzišli knihy, k metaforickej suti knižničného poriadku, katalogizácie a komunitného zázemia. 

Podomácky vybudované a partizánske knižnice Mosaba Abu Toha a sýrskych rebelov kvôli neustálemu ničeniu, evakuácii a vyvlastneniu nemali dlhú životnosť. Počas svojej existencie však prispeli k prežitiu kultúry a dôstojnosti v čase tyranie a okupácie. Podobný efekt má aj posilňovňa, ktorú v poškodenej budove toto leto znovuotvoril Adly Al-Assar. Gazania*ky, ktorí*é sú v súčasnosti nútení*é používať suť na tvorbu nových provizórnych príbytkov, do posilňovne vstupujú po rebríku a improvizovanom schodisku z tehál zničených domov. Pokútnosť a neoficialita sutín je nielen zneužiteľná pre vyvlastnenie a obsadenie územia, ale môže byť aj poslednou inštanciou prichýlenia a sebazáchovy, a v prípade nálezu kníh iniciačným momentom pre akty intelektuálnej revolty. 

Vyhladenie a modernita

Gastón Gordillo neuvažuje o suti ako o definitívne ustálenom objekte, ale rozširuje jej významy na široké pole materiálu s rôznym pôsobením, pôvodom a ontológiami, vrátane ľudských pozostatkov. Významný nástroj tvorby sute podľa Gordilla v globalizovanom kapitalizme predstavuje buldozér – oceľový masív, ktorý „drví objekty, aby zmenil ich formu a vyhladil priestor“.

Izrael v súčasnosti používa buldozéry na zavŕšenie deštrukcie domov v Gaze, ktoré sa nepodarilo zničiť bombardovaním. Podľa viacerých svedectiev je buldozér tiež zapojený ako zbraň vykonávajúca samotné zabíjanie. Operátori buldozérov vyhladzujú ľudské telá spolu so sutinami budov a – podľa výpovede jedného z nich – buldozéry drvia ľudí, živých či mŕtvych, „po stovkách“. 

Drvenie ľudí zaživa – v rámci „upratovania“ Gazy – je do dokonalosti dovedený proces tvorby ľudskej sute, ktorá je zbavená subjektivity a vrastá do vrstiev stavebných ruín. Práca buldozéra, ktorú Gordillo nazýva „násilím abstraktného priestoru“, pácha násilie aj na vlastných operátoroch, ktorí trpia hrôzou z toho, čo vykonali – zmienený vojak po návrate z Gazy nedokáže jesť mäso a jeho kolega spáchal samovraždu (reportáž CNN, ktorá priniesla tieto svedectvá, utŕžila kritiku za to, že rámcuje utrpenie izraelských vojakov ako primárnu tragédiu konfliktu). 

Novinár Léopold Lamber vo svojej knihe Bulldozer Politics: The Palestinian Ruin as an Israeli Project zmieňuje prípad operátora buldozéra v utečeneckom tábore Jenin na Západnom brehu, ktorý si na rozdiel od vojakov z reportáže CNN nevypestoval posttraumatický syndróm, ale závislosť: „Chcel som všetko zničiť. […] Prosil som dôstojníkov cez vysielačku, aby mi dovolili všetko zbúrať, od vrchu nadol. […] Nemohol som prestať. […] Stále som prosil o ďalšie a ďalšie operácie.“ 

Lamber pripomína, že „chaotická podoba sutín by nás nemala zmiasť, pokiaľ ide o precízny strategický poriadok, ktorý sa uplatňuje pri systematickej deštrukcii“. To sa týka aj vojnovej buldozérskej práce, ktorá síce prináša nekontrolovateľné emocionálne dôsledky pre jej koncových vykonávateľov, avšak práca samotná podporuje racionalizované procesy založené na „upratovacom“ pragmatizme. Buldozérová politika tak pripomína Zygmunta Baumana a jeho analýzu holokaustu ako produktu modernity, osvietenstva a modernej byrokracie. 

Možnosti kontrastu 

Mašinéria ruinovania Gazy slúži nielen na účel ničenia palestínskeho ľudu a jeho väzby k územiu, ale aj na uvoľnenie pozemkov pre koloniálny development. Plány izraelskej realitnej kancelárie a izraelského osadníckeho hnutia postaviť plážové domy v Gaze sú dlho známe a dokonca aj Donald Trump sa nedávno nadchýnal nad „fenomenálnou polohou“ Gazy so slovami: „ako developer [musím povedať], že by to mohlo byť to najkrajšie miesto“. Gazu, ktorú chce „vyčistiť“ (jej obyvateľstvo vysídliť do Jordánska a Egypta), popísal ako „demolačnú lokalitu“. Ruinovanie samotné je tak použité ako argument pre budúcu osadnícku výstavbu. Buldozér pritom umožňuje stotožnenie ľudských tiel so suťou ako oblasťou odpadu, ktorý bude vyčistený a nahradený novým osídlením. 

Neexistuje nič, čo by dokázalo pozitívne transcendovať temnotu buldozérového násilia. Snáď sa ale dá povedať, že kniha a knižnica ako útvary pozostávajúce z detailnej výstavby, zámeru a intimity môžu pre zasiahnutých ľudí zastúpiť protiklady náhodnej a bezprávnej povahy ruín a spáleniska. Možno preto je objav knihy medzi sutinami taký stimulujúci, a preto mala partizánska knižnica v meste Darayya striktné výpožičné pravidlá.

„Gaza, budem naďalej hľadať svoje knihy pod tvojimi sutinami, svoje tiene v tvojich rozstrieľaných uliciach a poliach s kukuricou a jahodami, a ľudskosť v tvojich so zemou zrovnaných cintorínoch.“ Mosab Abu Toha, záver básnickej zbierky Forest of Noise, 2024.

Autorka je je spisovateľka a doktorandka hudobnej vedy