K dejinám a zmyslu ľavice

17. 1. 2025

Tomáš Andraškovič: *Štúdia k plagátu VOSR*

Iste som mohol dať hneď do názvu spresnenie ľavice v Slovensku. Neurobil som tak, aj keď v centre môjho filozoficko-historického rozboru bude slovenský pohyb: ten je však natoľko prerastený politikou aj ideológiou v stredoeurópskom priestore, že vždy musíme mať túto situáciu na pamäti. A to nie ako „kontext“, ale ako určujúce prostredie.

Teoretický rámec

Hoci je vznik a pôsobenie sociálnodemokratického hnutia na jednej strane ukotvené sociálne v náraste robotníctva (a jeho význame v akumulácii kapitálu), na druhej strane je rovnako významnou silou pri utváraní národov a štátnej formy moci. Tento pohyb medzi triedou a národom bude vlastne tvoriť hlavnú os či siločiaru dejín 20. storočia.

V ideovej rovine bude sociálna demokracia zasa veľmi špecifická: v jej pôvodnom určení je víziou i hnutím za novú spoločnosť – socializmus. Chce reformu spoločnosti, ale pôvodne s cieľom vytvoriť inú, socialistickú spoločnosť. (V tomto momente nie je dôležitý rozpor medzi tým prúdom, ktorý sa chce k socializmu dostať postupnou a demokratickou reformou, a tým, ktorý sa chce revolučným aktom chopiť moci… Tento rozdiel sa stane podstatným až oveľa neskôr.). Spoločnosť, ktorá by bola zároveň odstránením vykorisťovania pracovnej sily, triednych rozdielov a formou emancipácie všetkých zo zotročujúcej sily kapitálu.

Už viac ako storočie existuje spor o to, či podstatu ľavice tvorí boj za rovnosť alebo slobodu. Mne sa ukazuje, že podstatu vízie novej spoločnosti bude tvoriť trojčlenka: sloboda, pokrok a rovnosť. V rôznych obdobiach i rôznych krajinách mala dominanciu raz jedna hodnota, a potom iná. Ale v celku politického zápasu, aj pri formovaní obrazu novej spoločnosti boli základnými spomenuté hodnoty: sloboda ako oslobodzovanie sa z vykorisťovania, rovnosť ako odstraňovanie privilégií a pokrok – nielen ako zvyšovanie životnej úrovne, ale predovšetkým ako stále racionálnejší spôsob života aj výroby, ako odstraňovanie nedôstojných prác a lopoty.

Schválne zdôrazňujem túto pôvodnú väzbu ľavice na robotníctvo a víziu socializmu. To totiž okamžite stavia celé sociálnodemokratické hnutie do inej perspektívy: na jednej strane sa viaže na záujmy určitej sociálnej skupiny (dobovo proletariátu) a na druhej strane na celostnú víziu novej spoločnosti, socializmu. Nie je vôbec náhoda, že práve pre spojenie týchto dvoch koncov si centrálne miesto v hnutí získa koncept Karola Marxa. Precízne spojí záujmy robotníctva (navyše teoreticky sformulované) a ideu novej spoločnosti, socializmu.

V praktickom priemete to bude viesť i k neobyčajnému javu: že vodcami hnutia budú často intelektuálne zdatné, teoreticky podkuté osobnosti; a samo hnutie bude hľadať svoju legitimitu nielen v reprezentácii robotníctva, ale aj vo vedeckom podložení svojich projektov. To je vlastne hlavné dedičstvo, ktorým sa v sociálnodemokratickom hnutú stelesnila Marxova teoretická iniciatíva.

Bude zaujímavé sledovať, ako sa tieto dve formy legitimizácie – záujmami proletariátu a ideou socializmu – budú štiepiť či zlaďovať v priebehu dejín posledného storočia.

No a potom príde kardinálna otázka, ktorá leží v jadre vývoja ľavicového hnutia od 60. rokov minulého storočia: je cieľom stále socializmus a je hybnou silou proletariát? A ako sa vysporiadať s kapitalizmom, vykorisťovaním, imperializmom?

Šesťdesiate roky vyzdvihnú aj potrebu univerzálnejšej emancipácie: od koloniálnych foriem moci, od patriarchálnych noriem; rozšíria ideu rovnosti na to, čo postupne získalo štatút „menšiny“ a na odstraňovanie akýchkoľvek diskriminácií…

Republikánstvo a civilita

Ľavica vznikla a formovala sa v Slovensku od počiatku ako politické hnutie robotníctva. Tak je v nej od počiatku daný odpor k existujúcemu, obmedzujúcemu, nespravodlivému, nerovnému, panskému, zbedačujúcemu, utlačujúcemu, nedôstojnému. Túžba po zmene, odhodlanie pomôcť jej na svet tak toto hnutie stavia od počiatku proti tradicionalizmu, proti úsiliu zachovať daný stav – nespravodlivé panstvo, panskú povahu monarchie s jej privilégiami. Tak sa Sociálna demokracia prvá postaví proti doktríne historického práva ako konceptu národnej samostatnosti pod dynastickou korunou (Rakúskou, Uhorskou, Ruskou). A presunie sa k rodiacej sa konštrukcii prirodzeného práva národa, ktorá organicky v sebe nesie aj ideu politických práv občana. Je teda od počiatku nekompromisne protimonarchistická; čo ju doma odlišuje od SNS, ktorá je rojalistická; a vo vzťahu k Čechom od staro- aj mladočechov; a Tomáš Garrigue Masaryk nadviaže práve na túto sociálnodemokratickú líniu. Sociálna demokracia je od počiatku republikánska a prijíma právny individualizmus, teda väzbu práv na indivíduum, ktoré sa tak mení na občana. To je dobovo zásadný obrat – aj keď nám to dnes znie ako fráza: lenže týmto aktom dala zbohom poddanstvu, spoločnosti sociálnych privilégií, právam viažucim sa na sociálny štatút a presadzovala univerzálnu občiansku rovnosť. Z oboch princípov sa logicky rodí antiklerikalizmus: ako odpor k dogme o bohom danému poriadku – a to v štátnom aj sociálnom zmysle; a ako prechod od klerikálnej výchovnej doktríny k civilnému školstvu: riadením, aj obsahom. Z tejto civility preniká do sociálnodemokratického myslenia univerzálna akceptácia vedy, vedeckosti ako zdroja pravdy a teda aj pokroku. A táto línia bude trvalou zložkou jej politiky. Navyše, hádam nikdy sa na pôde sociálnej demokracie neobjaví protiintelektuálna rétorika.

Proletariát a národ

Do nerozlučnej jednoty sa tak zleje emancipácia robotníctva aj národa v protimonarchizme: túžba po politických právach robotníctva spolu s túžbou po národnej suverenite sa stelesnia v republikanizme. Myšlienka národnej emancipácie tak nie je v tejto syntéze už len holou ideou sebaurčenia, ale aktom sebaurčenia obsahovo naplneným politickými právami, sociálnymi právami a republikánskou formou štátneho zriadenia. To je súbežne sociáldemokratizácia robotníctva a demokratizácia národného hnutia.

Aby sme ešte plastickejšie pochopili význam tejto myšlienkovej a programovej syntézy, chcem upozorniť, že sa práve v tomto období rodia dva nové a iné prúdy riešenia „sociálnej“ otázky a spôsobu emancipácie robotníctva.

Ale ponajprv by som ešte spomenul jeden historický fakt, bez ktorého by vôbec naliehavosť riešenia „proletárskej“ otázky nebola taká aktuálna. Tu si treba plne uvedomiť rigiditu vtedajšej spoločnosti: jej triedne rozdelenie bolo ostré a sociálne aj kultúrne neprekročiteľné. Sociálna mobilita medzi robotníctvom a inými vrstvami neexistovala. Sociálna demokracia tak zápasom za občianske práva aj pre robotníctvo vytvárala demokratickú formu včlenenia proletariátu do národného telesa. Čo bol program kategoricky odlišný od jeho fašizácie v národno-syndikalistickom hnutí alebo v Corradiniho úsilí o „proletársky národ“. Tie totiž – tak ako aj slovenské klérofašistické organistické teórie a politiky – podriaďujú robotníctvo myšlienke národnej jednoty tvorenej totálnym štátom. A na druhej strane odlišný od pokomunističnenia robotníckeho hnutia, ktoré u nás prebiehalo ako boľševizácia a znamenalo jeho podriadenie komunistickej strane a neskôr stalinskej diktatúre. V tomto modeli prestalo robotníctvo existovať empiricky, ako živé hnutie a vystupovalo len ako abstraktný legitimizačný pojem proletariátu pre potreby komunistických strán.

Reforma a pokrok

K tejto sociáldemokratizácii patrí nerozlučne aj tá najsilnejšia a aktivizujúca proti-konzervatívna hodnota: možnosť reformy, zmeniteľnosti, nápravy spoločnosti. Presun pozornosti zo spásnej, božej, na onom svete dosiahnuteľnej spravodlivosti k zápasu a účasti na pozemskej spravodlivosti. Odtiaľto pramení aj psychologický posun, ktorý našiel odraz v Masarykom konkretizme, hlasistickej činorodosti a v luteránom blízkom reformizme. V tomto prúde republikánskej a politicko-právnej ideológie a neskôr v realite sa bezprávny proletár mení na občana, pôvodne politicky vylúčený proletariát na občianstvo (naplnené nielen liberálnymi, ale aj sociálnymi právami a rozširujúcou sa ekonomickou participáciou). Tak je v tomto procese proletariát pozdvihnutý na plnenie národných a štátnych úloh. Bez politických práv robotníctva, bez zobčianštenia proletariátu by štátoprávna nezávislosť Slovákov (ani Čechov) nebola možná: slabé buržoázne stredné vrstvy a bez-národná veľkoburžoázia sú prislabé na vytvorenie a udržanie štátnej nezávislosti. Nie sú silou! Tak môžeme protiklad progresivizmu a spiatočníctva v slovenskom vývoji formulovať v troch základných líniách: republikánstvo verzus monarchizmus; občianstvo verzus klerikalizmus; demokratizmus verzus fašizmus.

Idea pokroku sa spája aj s industriálnym optimizmom, sociálna demokracia podporuje výrobno-technologický pokrok, ktorý si zároveň vyžadoval premenu robotníka na vysokokvalifikovanú pracovnú silu; a aj premenu roľníka, jeho fyzickej lopoty na poľnohospodárskeho robotníka v mechanizovanej veľkoprodukcii; premenu rozdrobeného vidieka na kooperatívnu veľkovýrobu a s tým spojenú premenu znepriatelenej rodinnej dedinskej štruktúry na spolupracujúcu, solidárnu komunitu.