Hlboké počúvanie je aj o hľadaní mimoľudskej skúsenosti

„Hoci som Bratislavčan, stále som turistom vo vlastnom meste. Počas pandémie som navštevoval prírodné periférie a celkom som si tým prehĺbil vzťah k Bratislave. Stačí pätnásť minút cestovať a ocitneš sa uprostred pralesa európskeho významu,” hovorí Juraj Hoppan. Organizátor a zakladateľ site-specific koncertov Less Is Sound, sústredených práve do prírodných lokácií okolo Bratislavy. Juraj už pätnásť rokov pôsobí ako dramaturg a promotér, aktuálne v rámci festivalu Sensorium, platformy Proto Sites, klubovej noci FAQ v klube SUBDECK a klubovej sekcie festivalov NEXT a Fest Anča. Do Bratislavy priniesol medzinárodne uznávaných umelcov a umelkyne, ako sú Doon Kanda, Tirzah, Blackhaine, Chuquimamani-Condori, Lea Bertucci či DJ Lycox. Rozprávali sme sa aj o tom, aký by bol svet, keby sme mu viac načúvali.

Z akých perspektív  premýšľaš nad koncertnou intervenciou do prírodných biómov? V súčasnom kontexte sa dá na Less Is Sound nahliadať ako na oslobodenie alebo únik z klubov a komerčných prevádzok, ktoré atakuje a šikanuje vládna moc prostredníctvom policajných razií. 

Všetko tak trochu iniciovala pandémia Covid-19 a nutnosť organizovať koncerty v bezpečí exteriérov. Až neskôr som pochopil, že je to vlastne výborná platforma pre netradičnú prezentáciu umenia, a stieranie hraníc medzi publikom, umelcom a prostredím. Koncept Less is Sound je pomerne elastický a dá sa s ním veľmi pekne pracovať. Základnou premisou je nutnosť prekonať antropocentrické perspektívy cez princípy takzvaného deep listeningu – teda hĺbkového počúvania, ako ho definovala americká skladateľka Pauline Oliveros. Východiskami sú aj minimalizmus ako tvorivý princíp a dôraz na zvuk ako médium v našej hypervizuálnej dobe. Aj preto tá slovná hračka – menej je zvuk, menej je viac, les je zvuk. Je to projekt, ktorý mi momentálne prináša najväčšiu satisfakciu, okrem iného aj vďaka úžasnému tímu ľudí, ktorí sa na evente podieľajú.

Event je zasadený do špeciálneho prostredia a voľne nadväzujete aj na výskum soundscape ekológie. Ako ovplyvňujú dramaturgiu a umelecké intervencie poznatky o akustickej ekológii? 

Jedným z motívov podujatia je snaha decentralizovať človeka vo vzťahu k prírode, prípadne k viac-než-ľudskému svetu, čo je inkluzívne zameraný termín prebratý z hlbinnej ekológie. Tieto perspektívy praktizujú mnohé pôvodné kultúry, v západnom kontexte na ne odkazuje napríklad posthumanizmus alebo ekofeminizmus.

Chceme cez zvuk ilustrovať, že tu nie sme sami. Napríklad tento rok sme uviedli uprostred skrytej lúky koncert Jonáša Grusku, ktorý pripravil kompozíciu inšpirovanú ultrazvukom a tým, ako počujú svet netopiere. Český*á v New Yorku pôsobiaci*a umelec*kyňa Luc Vitk uviedol*la performance, ktorej súčasťou bola aj cymatika – teda rozpohybovanie hmoty, v tomto prípade piesku, pomocou basových frekvencií. Tomáš Prištiak spracoval tému terraformingu Dunaja a putovania pieskových sedimentov. DJ GÄP zas vytvoril participatívnu kompozíciu pre tridsiatich piatich interpretov a interpretky a vtáctvo Micherovej zátoky.

Ako sa dá prostredníctvom zvuku skúmať biodiverzita?

Akustická ekológia je relatívne mladá vedná disciplína, ktorá sa zaoberá výskumom biotopov na základe analýzy frekvenčných spektier. Vedci časozberne nahrávajú biotopy a porovnávajú ich frekvenčné spektrá. Čím je krivka farebnejšia, plnšia, tým je biotop zdravší. Pozitívne aj prevažujúce negatívne zmeny v biotopoch oveľa skôr počujeme, ako ich vidíme. Pekne to vypovedá o sile zvuku.

Less Is Sound kladie dôraz na zvukové perspektívy v kontraste s vizualitou. Žijeme v dominantne vizuálnej dobe. Otázkou teda je, aký by bol svet, keby sme mu viac načúvali. Snažíme sa umelectvo aj publikum povzbudzovať k sústredenému počúvaniu daného miesta a vnímať ho ako rovnocenného umeleckého partnera. Zámerom je byť čo najmenej invazívny, čomu zodpovedajú praktické roviny aj samotná dramaturgia.

V akej kondícii sú biómy v okolí hlavného mesta?

To je asi skôr otázka na nejakú vedkyňu alebo vedca. Môj prístup je v tomto ohľade čisto laický, vychádzam len z počúvania krajiny a miest, kde predpokladám najbohatšie zvukové krajiny. Vzácnym prostredím je v tomto ohľade, a to aj podľa vedeckých štúdií, napríklad bratislavské Lido, v blízkosti ktorého sme organizovali poslednú edíciu. Je tam naplánovaná — veľkou časťou odbornej komunity, verejnosťou, aktivistami a aktivistkami kritizovaná — rozsiahla výstavba zastrešená developerom J&T Real Estate. Plánovaný megaprojekt totiž nahradí úžasne bohatý biotop úzkym pásom prakticky mŕtveho lesa. Je veľkou škodou, že o tieto časti mesta prichádzame.

Ako počúvaš a vyberáš miesta, ktoré sa stávajú súčasťou umeleckých diel v rámci podujatia? 

Samozrejme, prioritou je, aby mali les alebo lúka pekný, bohatý zvuk. Zároveň by tam nemalo byť veľa hluku, hoci kontrast s antropofóniou (hlukom mesta) je do istej miery vítaný. Napríklad príležitostný hluk lode alebo vrtuľníka je súčasťou zvukovej palety prostredia, či sa nám to páči, alebo nie. Upozorňuje to na širšiu realitu týchto miest a fakt, že v Bratislave ubúda lokalít, ktoré sú aspoň čiastočne oázou, kde až tak nepreniká mestský hlukový smog. Samozrejme, celkom iný je prístup k tvorbe skladieb v rámci kompilácií Less is Sound. Pôvodne sme k tomu pristupovali ako k archívu, no aj vzhľadom na antropofóniu začal projekt organicky smerovať k mnohovrstevnatejším prístupom k tvorbe.

Soundscape ekológ a umelec Bernie Krause sa venuje terénnemu nahrávaniu neľudských prostredí už od 60. rokov minulého storočia. Nadväzujete na jeho myšlienku, že počúvanie má hodnotu tisíc fotografií. Krause tiež býva označovaný za priameho svedka úbytku biodiverzity. Ako tento úbytok reflektuje?

Krause sa niekoľko rokov venoval nahrávaniu lesov v okolí Kalifornie, aby ilustroval, ako klimatická kríza dramaticky vplýva na ekosystémy. Je o tom krátky dokument na YouTube. Bohatosť frekvenčných spektier nahrávok sa počas rokov markantne líši. Rok 2015 potom nazval tichou jarou, lebo takmer úplne absentoval spev vtáctva.

Ako vyzerajú techniky hlbokého počúvania v praxi počas Less Is Sound?

Praktizovať hlboké počúvanie si vyžaduje istú mieru empatie a spomalenie. Každý Less Is Sound začíname sústredeným počúvaním okolia, počas ktorého sa majú ľudia naladiť na soundscape. Zároveň im komunikujeme, aby pristupovali k lokalite, jej zvukovej krajine a jej obyvateľom s rešpektom, potichu. Jednou z techník je napríklad sprítomňovanie sa. Predstavíš si, že si strom, a vžiješ sa doňho, evokuješ si, ako by si vnímala zvuky, keby si ním bola.

Na bratislavskej klubovej a hudobnej scéne pôsobíš ako dramaturg a promotér už pätnásť rokov. Pozoruješ isté špecifiká tohto kultúrneho priestoru? 

Aj keď robím koncerty dlho, stále neviem, čo očakávať od publika. Neviem odhadnúť, koľko ľudí na niektorú akciu príde alebo nepríde. Mám dojem, že v tomto je Bratislava špecifická oproti Prahe, Viedni aj Budapešti, kde možno lepšie fungujú medzinárodne — aspoň v západnom kontexte — známejšie mená. Tu je to niekedy naopak, zaujme skôr radikálnejšie umenie. V rámci vývoja je problémom starnutie scény. Možno to spôsobila pandémia, ale asi aj iný spôsob počúvania a konzumácie hudby, a celkovo socializácie. Generačná obmena v kluboch sa akoby oneskorila a vznikla istá medzera. Ako organizátorstvo by sme sa mali zamýšľať, ako tieto svety prepájať.

Ako premýšľaš nad vytváraním bezpečného priestoru v kluboch pre všetkých? Je to vôbec možné, obzvlášť teraz, keď vládna moc prostredníctvom polície spustila razie?

Kľúčové je zapájať do vytvárania bezpečných priestorov ľudí, ktorých sa to najviac týka, teda tých najzraniteľnejších. Odborných postupov a odporúčaní, ako na to, existuje na internete dosť. Mňa osobne v tomto smere veľmi inšpiruje viedenský queer BiPOC kolektív Spice Mixers, ktorý reálne implementuje všetky kľúčové stratégie od awareness crew a safe-rooms až po vzdelávanie a komunikáciu smerom k publiku. Pre reálnu implementáciu safe-space stratégií treba spraviť ešte veľa práce, a nemôže pritom ísť len o snahu dvoch či troch promotérov alebo promotérok. Bezpečie je aj v záujme každého klubu či kultúrneho priestoru.

Razie sú v tomto smere krokom späť, keďže brutálnym spôsobom narušia intimitu a slobodu, pričom mnohých a mnohé tento nepríjemný zážitok traumatizuje. 

Organizoval som klubovú noc FAQ na SUBDECK-u deň po razii vo Waxe. Nastala absurdná situácia, keď som na Instagrame zdieľal informáciu o house rules, teda o pravidlách pre bezpečný priestor. Vzápätí na to som zdieľal informáciu o tom, aké sú práva ľudí počas razie. Môžeš si vybrať, v akom poradí to zverejníš.

Nie je práve koncept ako Less Is Sound odolný voči politickým zásahom do podpory z grantových schém a voči cenzúre? Predstavujem si, možno trochu naivne, že ho potiahne návštevníctvo a organizátorstvo, asi ako tých málo eventov, ktoré sa organizujú v Maďarsku. 

V súčasnej podobe je projekt do veľkej miery závislý od grantov. Aj keď je návštevnosť vysoká, zďaleka nezaplatí všetky náklady. Zatiaľ neviem, čo s tým, okrem toho, že sa treba spájať a organizovať, čo tu perfektným spôsobom facilituje platforma Otvorená kultúra.

McKanzie Wark, autorka knihy Raving, zavrhuje utópie o tom, že rave je laboratóriom revolučnej spoločnosti budúcnosti, aj to, že na párty vznikajú nové formy koexistencie. Píše z pozície queer človeka, konkrétne trans ženy, a podľa nej je to prax dočasného oslobodenia sa a hľadania cesty k sebe samému/sebe samej. Čo predstavuje rave alebo klubový zážitok pre teba, ako ho prežívaš ty a s akými očakávaniami doň vstupuješ?

Téma utópií sa často objavuje v kontexte experimentálnych festivalov a klubových eventov. V istom zmysle môže mať človek pocit, že tieto priestory sú také dočasné utópie, ale záleží na perspektíve. Skúsenosť trans ženy z Južnej Afriky bude asi diametrálne odlišná od pohľadu privilegovaného bieleho hetero muža. My môžeme mať pocit, že vytvárame utópie, ale mali by sme sa zamýšľať nad tým, či sú tieto utópie naozaj pre všetkých. Utópia je v istom zmysle koloniálny konštrukt. Aj Utópia Thomasa Morea, z ktorej pochádza samotné slovo utópia, využívala otrokov a otrokyne alebo služobníctvo. V jeho knihe nejde o pokrokovú, slobodnú spoločnosť, s ktorou je toto slovo často spájané.

Ako dramaturg klubových nocí FAQ aj festivalov Sensorium a Next sa kontinuálne venuješ hudbe menšinových identít, globálneho juhu a diaspór. Prečo práve tento záber a ako sa tieto tendencie, scény a subžánre prelínajú s európskou identitou? Aké vzájomné vzťahy vytvárajú?

Nie je to žiadny politický program, jednoducho ma okrem iného bavia práve tieto hudby. Mnohé z týchto scén sú absolútne novátorské. Niektoré scény sú relatívne mladé, napríklad juhoafrický gqom alebo amapiano majú okolo desať rokov. Iné sú na scéne už oveľa dlhšie, no v našom kontexte sa začali objavovať omnoho neskôr. Takým je napríklad brazílsky funk. Mnohé z nich majú dnes veľký vplyv aj v rámci Európy, pričom mnohé z diasporických scén a žánrov sú viac či menej pevnou súčasťou európskej identity. Vlastne to tak v istom zmysle bolo vždy, techno a house je pôvodom black queer hudba afrických a latino diaspór. Korene jungle a drum´n bass vychádzajú z karibských diaspór Londýna. Nič neexistuje izolovane, tak ako by si priala slovenská ministerka (ne)kultúry.

Čo je pri subžánroch globálneho juhu momentálne najzaujímavejšie? 

Veľmi zaujímavé je napríklad dianie vo favelách Sao Paolo, kde vznikajú nové mutácie funk carioca, čo je vlastne brazílsky funk známy aj ako baile funk. Je to hudba, ktorá sa asi aj vďaka svojej subverzivite a surovej špinavej energii aspoň zatiaľ úspešne vyhýba západnej a komerčnej apropriácii. Popritom sú tu diasporické scény. Napríklad ľudia, ktorí majú korene v Angole alebo na ostrove Sao Tome, tvoria scénu okolo labelu Princípe v Lisabone. Z hľadiska hudby žijeme extrémne zaujímavú dobu, je diverzifikovaná a bohatá ako nikdy v histórii, a to aj vďaka internetovej krospolinácii.

Už druhý raz si do Bratislavy pozval DJ Lag z Južnej Afriky, jedného z pionierov žánru gqom. Čo je pre tento štýl špecifické?  

Keď sa rozprávame o mutáciách, tento subžáner má síce korene v house music, ale dnes s ním má pramálo spoločného. Gqom je produktom špecifickej sound systém kultúry Durbanu. Ide o extrémne nákazlivú, silne basovú hudbu. Tajné párty v Durbane fungujú ako bezpečný prístav pre marginalizované skupiny. Soundsystémy pripevnené na autách umožňujú rýchle rozpustenie párty v prípade príchodu polície. Taxíky, ktoré sú najpopulárnejším spôsobom dopravy a akýmsi sociálnym premostením medzi rôznymi vrstvami obyvateľstva, zároveň slúžia ako promo pre novú hudbu, najmä pre gqom a kwaito. Producenti bežne zásobujú taxikárov novými skladbami, a taxikári sú niekedy aj dížejmi, ktorí kurátorujú vlastné playlisty do auta.

Autorka je publicistka