O undergrounde a Fonde na podporu podzemia
„The music business is a cruel and shallow money trench, a long plastic hallway where thieves and pimps run free, and good men die like dogs. There’s also a negative side.“
Hunter S. Thompson
Hudobné koncerty boli vždy mojou obľúbenou kultúrnou aktivitou. Či už šlo o noisové koncerty v špinavých pivniciach pre hŕstku ľudí, koncerty klasickej či avantgardnej hudby v koncertných sálach a filharmónii, kde som sa s potešením ukazoval v neadekvátnom oblečení a tým pohoršoval koncertných snobov, alebo o site specific akcie odohrávajúce sa v netradičných priestoroch opustených budov, lomov a lesov. Moja túžba participovať a pomáhať budovať scénu sa prejavila aj v tom, že som koncerty začal organizovať. Niekedy sám, ale častejšie s pomocou istej skupiny ľudí, ktorá mala na ich dramaturgiu podobný pohľad ako ja.
To, že by som na týchto akciách mohol zarobiť aj nejaké peniaze, mi spočiatku ani nenapadlo. Jednoducho som chcel byť súčasťou väčšieho celku, akejsi infraštruktúry, a pomáhať hudobníkom v tom, aby sa ich hudba dostala v živej podobe aj k ľuďom v stredoeurópskom regióne. Veľakrát nás k organizácii koncertu hnala aj túžba vidieť svojich obľúbených interpretov naživo a necestovať kvôli nim do iných miest. Neraz sme na organizáciu koncertov museli doplácať peniaze z vlastného vrecka. Niekedy sa jednalo aj o sumy, ktoré spôsobili, že som zvyšok mesiaca musel využívať najpokútnejšie spôsoby stravovania, porovnateľné s internátnym životom. Nikdy nás však nenapadlo, že budeme robiť hudobné akcie preto, aby sme na nich primárne zarobili. Aj to mňa a mojich kolegov snáď radí do undergroundovej hudobnej scény.
Underground včera a dnes
V zahraničí, prevažne v krajinách západnej Európy, má táto scéna dlhoročnú tradíciu. Aj náš región sa do nej snaží zaradiť, ale, bohužiaľ, aj po viac ako 30 rokoch stále cítime rozdelenie vybudované na základoch železnej opony. Navyše aj pri porovnaní so susedným Českom u nás undergroundová hudobná scéna nikdy neprekvitala. Kapely existovali, ale bolo ich výrazne menej.
Na tomto mieste treba spomenúť fakt, že význam pojmu underground sa po roku 1989 radikálne zmenil. Počas totality sa ním označovala umelecká scéna, ktorá bola proti vtedajšiemu režimu. Dnes do undergroundu môžeme plošnejšie zaradiť interpretov/interpretky a kapely, ktoré buď žánrovo alebo ideologicky vybočujú zo štandardov súčasného hudobného priemyslu. Uvedená charakteristika je však príliš všeobecná a rozhodne nepokrýva všetky súčasné podoby a odtiene undergroundu. Politický náboj undergroundu je v drvivej väčšine prípadov orientovaný protisystémovo a antikapitalisticky, skrz všetky politické spektrá. Má vlastnú komunitu a infraštruktúru, ktorá nie je závislá od komerčných distribútorov a promotérov. Kladie veľký dôraz na vzájomnú pomoc a solidaritu, a tieto princípy mu pomáhajú vytvoriť sieť, ktorá funguje paralelne a nezávisle od komerčnej scény. V našom regióne si takúto sebestačnosť v rámci undergroundu po roku 1989 dokázali vybudovať primárne punková a metalová scéna. Tie sa však väčšinou zameriavali takmer výhradne na spomenuté hudobné žánre a väčšinou odmietali experimentálnejšie hudobné polohy alebo interpretov a interpretky, ktorí a ktoré sa nezmestili do tejto špecifickej žánrovej škatuľky.
Mňa a mojich kolegov však vždy bavila nadžánrovosť alebo chuť experimentovať. Verili sme tomu, že keď budeme trpezliví, časom budeme v Bratislave schopní do tejto malej komunity prilákať viac ľudí. Mali sme nasledujúce možnosti: platiť všetko z vlastného vrecka (akcie takéhoto typu končili v drvivej väčšine prípadov v mínuse), nájsť si súkromného komerčného sponzora (to absolútne neprichádzalo do úvahy) alebo požiadať o pomoc štát. Po vzniku Fondu na podporu umenia nám bolo jasné, že tretia možnosť bude pre nás najlepšia: umožní nám prezentovať hudbu, ktorá stojí za to, bez toho, aby nás to finančne zruinovalo.
Ako promotér som si akciu na vlastné náklady, bez akejkoľvek podpory, vždy vedel užiť len spätne. A robil som ich aj po tom, čo sme začali dostávať granty. Pôžitok prichádzal dodatočne aj preto, lebo počas príprav a samotného konania akcie som bol väčšinou vždy v strese. Hlavným stresovým faktorom bolo, či príde dosť ľudí a či to prinajhoršom dokážem zaplatiť zo svojho vrecka. Vo veľa prípadoch som po zlom finančnom výsledku dal po vzájomnej dohode účinkujúcim menej, ako bolo pôvodne dohodnuté. Vždy som im však dal aspoň niečo: bolo mi trápne nezaplatiť im vôbec. Keď robíte série koncertov zameraných na okrajovú hudbu, táto situácia nastáva častejšie, ako by ste si želali. Len malý počet ľudí robí tieto akcie napriek finančným nezdarom dlhodobo. Bohužiaľ, oveľa viac promotérov to po čase vzdá a bojuje s vyhorením. Z pôvodného nadšenia a chuti participovať sa stáva takmer až martýrska povinnosť s veľmi pomalým viditeľným progresom. Časom sa tiež začne vynárať otázka, či to vôbec má zmysel.
Dlhodobá kontinuita organizácie takýchto akcií a bolestivo pomalé budovanie komunity však patria k tým málo efektívnym spôsobom, ako veci posunúť dopredu. Preto bol vznik Fondu na podporu umenia na Slovensku krokom, ktorý promotérom a promotérkam pomohol sústrediť sa na iné aspekty organizácie a nežiť v strese z toho, že ich promotérstvo finančne zruinuje. Zrazu sme nemuseli prepočítavať, koľko budeme za akciu doplácať. Objavila sa možnosť byť na nule a v zriedkavých prípadoch byť dokonca v miernom zisku. Dokonca sme mohli zvažovať booking umelcov, ktorí boli pre nás dovtedy nedosiahnuteľní.
Zacyklená nočná mora
Počúvať dookola opakovaný argument, že koncertná akcia by si na seba mala zarobiť sama a byť finančne sebestačná, je po tých rokoch niekedy naozaj ubíjajúce. Nie všetka hudba sa totiž snaží poslucháčstvu ulahodiť – naopak, niekedy môže byť náročná, vyzývajúca alebo konfrontačná. Môže byť tak extrémna a pokroková natoľko, že ešte nemá vytvorené stabilné publikum. Robiť hudbu poplatnú väčšinovému vkusu a požiadavkám trhu je jednoducho zacyklená nočná mora, v ktorej nakoniec kreativitu nahradia čísla. Práve preto bol hudobný underground svojím postojom miestom, kde vznikli kapely a hudobné žánre, ktoré voči týmto neduhom bojovali. A nespočetnekrát sa stalo, že z niektorých interpretov sa napokon stali zástupcovia hudobného mainstreamu.
Mať ambíciu živiť sa hudbou v našom regióne znamená robiť veľké množstvo kompromisov. S podporou Fondu na podporu na umenia sme boli schopní zastrešiť a motivovať veľké množstvo začínajúcich interpretov a interpretky, aspoň symbolicky ohodnotiť grafikov/grafičky, zvukárov/zvukárky alebo fotografov/fotografky. Áno, všetci musíme platiť nájom. Je fascinujúce, že kedysi bola undergroundová scéna viac-menej dobrovoľnícka, kapely hrali často zadarmo alebo za cesťáky – išlo vtedy najmä o komunitu, o šírenie akéhosi odkazu možnosti alternatívy voči prehnitému hudobnému priemyslu. To však nie je dôvod, aby ľudia, od bookerov po osvetľovačov, pracovali zadarmo: rovnako ako akýkoľvek iní pracujúci majú byť férovo ohodnotení, obzvlášť ak sa nejedná o občasnú voľnočasovú aktivitu, ale o pravidelnú, profesionálnu a časovo náročnú prácu. S peniazmi z grantov sme mohli prispieť k tomu, aby sa aj táto scéna profesionalizovala, a vytvárala tak celoslovenskú infraštruktúru s medzinárodným presahom.
S pokračujúcou podporou Fondu na podporu umenia sa veci na Slovensku začali pomaly hýbať k lepšiemu. Zaplatené boli v prvom rade kapely, potom ľudia, čo akciu organizovali – hoci ich odmena bola aj naďalej skôr symbolická ako reálna. Umožnilo to však prezentovať a popularizovať umelecky hodnotnú hudbu, hoci stav nebol ideálny: ľudia boli stále zle platení za svoju prácu, no scéna sa od vzniku fondu očividne posunula vpred.
Doterajšiu prax však aktuálne ohrozuje súčasná politická situácia. Ohrozené sú krehké základy, ktoré tu istá skupina ľudí pomaly a s nadšením vytvárala. Prípadná likvidácia Fondu na podporu umenia sa negatívne dotkne veľkej skupinu promotérov a promotériek, ktorým nikdy nešlo primárne o zisk, ale hlavne o to, aby lokálnemu publiku ukázali niečo nové a originálne. Underground by túto prípadnú katastrofu určite nejakým spôsobom prežil, tak ako vždy doteraz. Veľa ľudí z tejto scény by určite robilo akcie ďalej: aj s podporou fondu ich robia v prvom rade kvôli nadšeniu a láske k hudbe. Koniec Fondu na podporu umenia, tak ako ho poznáme, by však viedol ku koncu veľkej časti infraštruktúry, ktorá tu ledva prežíva, k medzinárodnej izolácii a oveľa komplikovanejšiemu zaradeniu slovenských miest a hudobníkov či hudobníčok na medzinárodnú mapu. Bol by to obrovský krok späť, z ktorého by sme sa spamätávali ešte veľa rokov. Bez podpory Fondu na podporu umenia v tomto sektore to jednoducho na Slovensku bude ťažké.
Autor je vyhorený promotér a nevyhorený hudobník