Bačovia, pastieri a zbojníci

Máloktorá zložka kultúry na Slovensku sa stala takým terčom stereotypizácie, ako tradičná kultúra spojená s pastierstvom, predovšetkým s chovom oviec na Slovensku. Gýčovo zariadené reštaurácie, dekorované drevenými vidlami a kolesami zavesenými na stene, ktoré nazývame kolibami, prvky tradičnej kultúry odosobnené od kontextu

– hudba, tanec, tradičný odev, stereotypný obraz baču ako špinavého alkoholika na okraji spoločnosti, ktorý si chvíle kráti sexuálnym stykom s ovcami, je tak vzdialený realite, ako tvrdenie, že kultúra slovenského ľudu má byť slovenská, slovenská a žiadna iná.

Chov oviec v podobe, v akej ho na Slovensku vnímame dnes, je výrazne determinovaný vlnami valaskej kolonizácie v 15. až 17. storočí. Dovtedy sa sústredil predovšetkým na nížinné oblasti Slovenska, pričom primárnym produktom bola ovčia vlna a mäso. Valaská kolonizácia priniesla nové spôsoby chovu oviec, spojené s využívaním horských pasienkov, ktoré boli dovtedy používané len minimálne a vďaka kolonistom prichádzajúcim z východných a juhovýchodných častí Karpát sa produkcia zamerala na mliečne výrobky. Tieto novinky výrazne formovali podobu tradičnej materiálnej i nemateriálnej kultúry, ako aj vzhľad krajiny a spôsoby jej využívania a starostlivosti o ňu.

Podmienky a svojský spôsob života pastierov, ktorí boli v ustavičnom kontakte s prírodou, v mnohých ohľadoch dovtedy nezvyčajný charakter valaského hospodárenia a ich postavenia v ňom, špecifické povahové črty pastierov (predovštkým inklinácia k slobodnejšiemu životu, sklony k zbojníctvu a rebelovaniu voči feudálnemu systému), ostro kontrastoval so spôsobom života roľníkov. To všetko na seba upútalo pozornosť literatúry, kinematografie a scénického folklorizmu, ktorý pastiersky spôsob života a sociálny status pastierov zovšeobecnil na všetko obyvateľstvo horských oblastí Slovenska.

Najímanie pastierov a formy pastierskeho hospodárenia

Výber osôb na pasenie a spôsob ich najímania závisel od charakteru organizácie letného pasenia oviec v obci, respektíve regióne. V oblastiach s rozšíreným individuálnym chovom oviec, kde sa pásli v samostatných stádach podľa jednotlivých hospodárstiev, sa paseniu zväčša venovali členovia rodiny. Ak v rodine neboli vhodné osoby, zvykli sa najímať pastieri – najčastejšie školopovinní chlapci, pričom náplňou ich práce bolo predovšetkým pasenie. Dojenie a spracovanie mlieka zvyčajne vykonával gazda. Gazdovia si chlapcov najímali väčšinou len na obdobie letnej pastevnej sezóny, pričom v niektorých prípadoch si rodičia detí dávali podmienku, aby gazda chlapca živil aj počas zimy. Najčastejšou formou odmeny bola strava, bývanie, odev a naturálie, podľa dohody gazdu s rodičmi. V období hospodárskej krízy v 30. rokoch 20. storočia nebolo nezvyčajné, že pastieri pracovali len za stravu a ošatenie.

V nížinných oblastiach Slovenska, kde sa nepraktizoval salašnícky spôsob chovu oviec, bolo najímanie pastierov v kompetencii richtára, respektíve predsedu urbariátu. Obecných pastierov najímali na základe každoročnej voľby, ktorá sa mohla konať na konci jesenného pasenia alebo vo vianočnom období. Prácu obecných pastierov vykonávali prevažne muži z chudobných rodín, ale pastierske povolanie sa častokrát aj dedilo. Okrem toho sa na pasenie zvyčajne najímal aj pomocník, najčastejšie pastierov syn. Odmena za prácu pastierov v nížinných oblastiach pozostávala predovšetkým z obilnín, ktoré podľa počtu pasených oviec odovzdávali jednotlivé domácnosti. Od začiatku 20. storočia však postupne naturálne odmeny nahrádzala peňažná mzda.

Najrozšírenejším typom pastierstva na Slovensku však bolo kolektívne salašníctvo, kde sa ovčie stáda tvorili v rámci jednej obce alebo salašného spolku. Proces utvárania salašných spoločenstiev bol regionálne diferencovaný, niekde sa zachovali pôvodné formy salašnej organizácie prenesené na naše územie z východnejších oblastí Karpát, inde sa prenesené formy menili v závislosti od odlišných podmienok a napokon na niektorých miestach vznikli organizačné formy úplne odlišné od salašníckej organizácie v iných regiónoch karpatského areálu.

Najčastejšie sa vyskytujúcimi formami kolektívneho salašníctva boli tzv. pasenia za syr a pasenie na výdavok. Pri systéme „pasenia za syr“ salašný spolok najímal baču – ktorý si ďalej zjednával valachov a honelníkov za dohodnutú mzdu vyplácanú v mliečnych produktoch. Pri systéme „pasenia na výdavok“ si  bača najímal dojné ovce od jednotlivých gazdov, ktorým dal za každú dojnú ovcu vopred dohodnuté množstvo syra. Zvyšok zostal bačovi na uhradenie salašných výdavkov, na výplatu valachov a honeľníkov a svoj vlastný zárobok.

Pri oboch systémoch salašného hospodárenia mal salašný spolok prvoradý záujem na produkcii kvalitného hrudkového syra a zodpovednosť za túto výrobu niesol bača. Preto si chovatelia oviec dávali na výbere vhodného baču mimoriadne záležať, pričom na jeho osobu boli kladené pomerne vysoké nároky. Pri najímaní pastierov systémom „na výdavok“ musel bača častokrát zložiť finančnú kauciu, ktorá mala zabezpečiť salašný spolok v prípade jeho zlého hospodárenia. Ak by sa pastierska sezóna nevydarila, napríklad kvôli nepriaznivému počasiu, mohlo sa stať, že bača sa zadlžil a nasledujúci rok už nebol schopný požadovanú kauciu zložiť.

V oblastiach s intenzívnym chovom oviec sa znalosti s tým spojené často dedili v rámci rodiny a niektoré obce boli svojimi ovčiarmi vyhlásené a najímali sa aj do pomerne vzdialených oblastí. Odchádzanie pastierov z jedného strediska, aj do pomerne vzdialených lokalít, postupne ovplyvňovalo tamojšie spôsoby chovu oviec do takej miery, že môžeme hovoriť o oblastiach salašníctva napríklad spišského vplyvu, zázrivského vplyvu, pohronského vplyvu a podobne. V medzivojnovom období dokonca pracovali slovenskí ovčiari aj na ovčích hospodárstvach vo Francúzsku, Kanade alebo v Argentíne. Aj v tých najvyhlásenejších centrách pastierstva, akými boli napríklad obce Terchová, Zázrivá, Východná, Važec, Lendak, Oľšavica a iné, však počet pastierov nepresahoval desať percent z celkového počtu práceschopných mužov. Nemožno teda hovoriť o tom, že by pastierstvo predstavovalo dominantnú formu obživy, a to aj v oblastiach s najintenzívnejším chovom oviec

S nástupom socialistickej poľnohospodárskej výroby sa dostali do platnosti všeobecné normy pre každú kategóriu pracovníkov, no napriek tomu sa niektoré z kritérií tradičných spôsobov najímania pastierov udržali ešte v 50. a 60. rokoch 20. storočia. V niektorých oblastiach si tak bača prenajímal ovce a pasienky od poľnohospodárskeho družstva, ktorému dával dohodnuté množstvo syra alebo mlieka od každej dojnej ovce.

Diferenciácia v rámci pastierskeho spoločenstva

Vnútorná diferenciácia medzi pastiermi závisela od charakteru a rozsahu vykonávaných činností.  Zatiaľ čo na menších salašoch, s počtom oviec do stopäťdesiat kusov, si bača zvyčajne vystačil s jedným pomocníkom, pri väčšom množstve oviec počet pomocníkov úmerne narastal. Hierarchia medzi pastiermi bola prísne daná a presne vymedzovala pracovné povinnosti a sociálne postavenie jednotlivých pastierov medzi sebou, ako aj v dedinskom spoločenstve.

Hlavnou osobou v systéme kolektívneho salašníctva bol bača, ktorý zodpovedal za mliečnu produkciu, zdravie a stav oviec a zaobstarávanie stravy pre ostatných pastierov. Veľký dôraz sa kládol aj na udržiavanie hygieny pri spracovaní mlieka, pričom čistotnosť baču bola jedným z dôležitých kritérií, podľa ktorého ho lokálne spoločenstvo posudzovalo.  Súčasne sa od baču požadovali aj niektoré charakterové vlastnosti, ako čestnosť a vzorný rodinný život.

Priamo podriadení bačovi boli pastieri, najčastejšie nazývaní „valasi“ alebo „juhasi“, ktorých náplňou práce bolo pasenie, dojenie a stráženie oviec. Na jedného valacha zvyčajne pripadalo okolo sto dojných oviec. Na veľkých salašoch sa valasi v pracovných úkonoch striedali. Jedna časť odchádzala s ovcami na pašu, zatiaľ čo druhá pomáhala bačovi s úkonmi okolo koliby a pri spracovaní syra. Ak bača nestačil na svoje povinnosti sám, vybral si najskúsenejšieho spomedzi valachov za svojho zástupcu.

Najnižšie postavení v salašnej hierarchii boli tzv. honelníci alebo bojtari. Vykonávali pomocné práce, ako nosenie vody, stráženie oviec, poháňanie oviec pri dojení, upratovanie koliby a podobne. Prácu honelníkov najčastejšie vykonávali chlapci vo veku od desať do pätnásť rokov, niekedy aj mladší. Častokrát išlo o syna baču alebo mladšieho brata niektorého z valachov. Nebolo nezvyčajné, že túto prácu vykonávali chlapci aj na úkor školskej dochádzky.

Pre kolektívne salašníctvo na Slovensku je charakteristické, že funkcie pastierov oviec vykonávali takmer výlučne muži. Ženy boli z účasti na salašných prácach vylúčené s odôvodnením, že namáhavé dojenie a nepriaznivé životné pomery v izolovaných podmienkach salaša nie sú pre ne vyhovujúce. Okrem toho boli rozšírené aj poverčivé predstavy o tom, že prítomnosť ženy na salaši by mohla spôsobiť škody na jeho hospodárení. Ak sa s prítomnosťou žien v salašnom hospodárstve stretávame, tak je to v oblastiach s rozšíreným individuálnym spôsobom chovu oviec, kde pracovali manželky a dcéry majiteľa stáda. So ženami vo funkcii baču bolo možné sa ojedinele stretnúť až po druhej svetovej vojne, na salašoch jednotných roľníckych družstiev, avšak v pomerne malom rozsahu.

Sociálne postavenie pastierov a vzťah k dedinskému spoločenstvu

Sociálne postavenie pastierov sa diferencovalo chronologicky, regionálne, ale aj podľa vykonávanej práce. Pastieri hovädzieho dobytka alebo pastieri ošípaných sa svojím postavením líšili od pastierov oviec. Aj medzi pastiermi oviec však existovali sociálne rozdiely, a to na základe príslušnosti do jednotlivých kategórií tejto profesnej skupiny. Sociálne postavenie pastierov záviselo predovšetkým od ekonomického významu chovu oviec v poľnohospodárstve, od rozsahu a charakteru vykonávanej práce, od odmien za túto prácu a od tradičných miestnych zvyklostí.

Najnižšie sociálne postavenie mali pastieri oviec so systémom nížinného chovu oviec, najmä ak sa pracovne nezúčastňovali na spracovaní mlieka, gazdovia ich pokladali za najnižšie postavených v rámci spoločenského rebríčka. Pastieri sa v týchto oblastiach pokladali nielen za príslušníkov najnižšej spoločenskej vrstvy, ktorým sa obec musela postarať o obživu a ubytovanie a ktorí si túto starostlivosť museli odslúžiť prácou, ale aj za ľudí menejcenných, neschopných vykonávať inú činnosť, vyžadujúcu vyššie fyzické alebo duševné nároky. Príslušníci majetnejších vrstiev videli obecných pastierov ako sociálnu skupinu s minimálnymi občianskymi právami. Chlapci z pastierskych rodín sa častokrát nemohli stýkať s dievčatami z majetnejších rodín a nadväzovať s nimi vzťahy. Nebolo teda zriedkavé, že prácu obecných pastierov v oblastiach s nížinným chovom oviec, zastávali fyzicky alebo duševne znevýhodnení muži.

Diametrálne odlišná situácia bola v horských oblastiach Slovenska, kde sa uplatňoval salašný spôsob chovu oviec. Aj v týchto oblastiach síce pochádzali pastieri, najmä valasi, z ekonomicky slabších rodín, avšak povolanie pastiera – predovšetkým baču – bolo kvôli vysokým nárokom na jeho vykonávanie cenené lokálnym spoločenstvom pomerne vysoko. Aj keď mladí chlapci neraz išli pracovať na salaš, aby tak riešili nepriaznivú ekonomickú situáciu rodiny, mohli sa postupne s nadobúdajúcou kvalifikáciou vypracovať až na pozíciu baču.

Kým pastieri pracovali v letnom období na salašoch, ich manželky a ostatní členovia rodiny sa venovali pestovaniu poľnohospodárskych plodín a chovu hospodárskych zvierat. Pastierstvo sa v tých prípadoch chápalo ako doplnkové zamestnanie popri poľnohospodárstve, a to aj napriek tomu, že z pastierstva zvyčajne plynul väčší príjem. V oblastiach, kde sa hospodárilo systémom „na výdaj“, poskytovalo bačovo hospodárstvo, vrátane jeho nehnuteľností a pôdy, salašnému spolku záruku, že v prípade neúspešnej sezóny bude môcť uhradiť vzniknutú škodu. Bačovia tak veľkosťou svojho majetku museli byť na úrovni gazdov a boli vnímaní ako rovnocenní členovia dedinského spoločenstva.

V lokálnom spoločenstve s rozvinutým chovom oviec bol bača pomerne vysoko cenenou autoritou a bola mu prejavovaná patričná úcta. Všeobecné uznávanie bačovskej autority sa prejavovalo v spoločenskom styku napríklad tým, že bačom, a to i mladšiemu, sa spravidla vykalo. Napriek tomu, že v horských oblastiach bolo pastierstvo pomerne cenenou profesiou, vo vedomí roľníkov sa pokladalo za jednoduchšie zamestnanie, poskytujúce slobodnejší život. Samotní bačovia boli na svoj sociálny status hrdí a neraz ho demonštrovali prostredníctvom svojho oblečenia.

Pokým sa na vidieku nosili tradičné formy ľudového odevu, v horských oblastiach sa bača od roľníka odlišoval niektorými charakteristickými doplnkami – predovšetkým širokým viacprackovým opaskom, pastierskou kapsou, nosením valašky alebo palice a špecifickou výzdobou niektorých ďalších odevných súčastí. V niektorých oblastiach, napríklad na strednom Spiši, nosili bačovia oproti roľníckemu obyvateľstvu diametrálne odlišný odev. Pastierske prostredie bolo zároveň oveľa konzervatívnejšie a dlhšie preferovalo tradíciami a rokmi overené odevné súčasti. Pastieri tak v lokálnom spoločenstve nosili súčasti tradičného odevu aj pomerne dlho po tom, ako roľnícke obyvateľstvo prešlo na mestské formy odievania.

Diferencovanie medzi spôsobom života pastierov a roľníkov sa najmarkantnejšie odráža vo folklóre, kde sa zachovali reminiscencie nielen na slobodný život pastierov, ale aj na ich sklony k zbojníctvu. Takýto spôsob života bol v zásadnom rozpore s mentalitou roľníkov. Vzhľadom na veľkú zodpovednosť, ktorú bačovia počas pastevnej sezóny mali, si ich však lokálne roľnícke spoločenstvo vážilo, keďže bolo čiastočne odkázané na výsledky ich práce. Okrem toho bačovia zvyčajne ovládali praktiky ľudového liečenia dobytka, vďaka čomu sa im pripisovali aj magické schopnosti. Istý rešpekt v roľníckom prostredí si teda získavali aj kvôli strachu obyvateľstva z negatívnych účinkov ich magického pôsobenia.

Zmeny v sociálnom postavení pastierov od polovice dvadsiateho storočia

Tradičné vzťahy medzi ovčiarmi a dedinským spoločenstvom a s tým súvisiace sociálne postavenie bačov a valachov sa v základných črtách zachovalo až do polovice 20. storočia. Socialistická kolektivizácia poľnohospodárstva so sebou priniesla výrazné zmeny ekonomického a sociálneho postavenia pastierov. Mnohé javy tradičného spôsobu života stratili svoje opodstatnenie a zanikli. V priebehu druhej polovice storočia sa stavy hospodárskych zvierat postupne znižovali, čím spolu so zavádzaním moderných technológií v poľnohospodárskej výrobe začal sociálny status pastierov pomaly upadať. Strojové dojenie a spôsob mliečneho hospodárstva, keď sa syr už nevyrábal priamo na salašoch, ale nadojené mlieko sa zvážalo do mliekarní, spôsobilo radikálne zníženie nárokov na schopnosti pastiera. Pastiermi sa tak častokrát stali sociálne vylúčení ľudia, ktorí za možnosť ubytovania, stravy a menšej finančnej odmeny boli ochotní toto zamestnanie vykonávať. V priebehu druhej polovice 20. storočia sa preto, predovšetkým v horských oblastiach Slovenska, obraz pastiera výrazne zmenil z vysoko špecializovanej a lokálnym spoločenstvom rešpektovanej autority na sociálne vylúčeného jedinca žijúceho v maringotke, neraz holdujúceho alkoholu.

Autor je etnológ v Ústave európskej etnológie Masarykovej univerzity v Brne.