Necessizmus: Znovuobjavovanie myšlienok z temných čias
„Bude sa aj v temných časoch spievať?
Áno, bude sa spievať.
O temných časoch.“
Bertolt Brecht
Environmentálny historik Aaron Sachs v knihe Up From the Depths: Herman Melville, Lewis Mumford, and Rediscovery in Dark Times aktualizuje texty dvoch rôznych významných osobností pre súčasnú environmentálnu filozofiu. Prostredníctvom životného príbehu a myslenia teoretika literatúry a historika techniky a urbanizmu Levisa Mumforda, ktorý pre teóriu literatúry 20. storočia znovuobjavil zabudnutého autora Bielej veľryby Hermana Melvilla, historizuje objavovanie myšlienok z temných čias. Túto „podivuhodnú kontinuitu“ nevníma len ako akési poučenie sa z minulosti, ale predovšetkým ako hľadanie útechy v tom, že naše trápenia nie sú až také bezprecedentné, ako ich niekedy vnímame.
Mumfordova biografia z 20. rokov 20. storočia poukázala na environmentálny rozmer Melvillovho diela. Jeho kritika bezohľadného kapitalizmu, rasizmu a exploatívneho správania sa k prírode je hlboko prítomná aj v Mumfordovom diele. Vzdelanca z New Yorku preslávila štvordielna séria Renewal of Life, ktorú písal od vypuknutia hospodárskej krízy cez druhú svetovú vojnu až po nástup studenej vojny sprevádzanej hrozbou atómovej kataklizmy. Jednou z ústredných tém Mumfordovej knižnej série je vzťah techniky, človeka a spoločnosti. Kritizoval modernistickú vieru v pokrok a naivné oslavovanie techniky. Vo svojich knihách zároveň otváral otázky, ktoré boli v čase ich vydania málo reflektované, ale dnes sú až neuveriteľne aktuálne. Medzi najvýznamnejšie patrí kritika využívania fosílnych palív a toho, ako ich ťažba ničí životné prostredie, rozširovanie konzumného spôsobu života či spoločenské hrozby vychádzajúce z rastúceho vplyvu komunikačných médií. Mumford však neupadal v časoch bezprecedentných kríz 30. a 40. rokov 20. storočia do „luditského“ odmietnutia strojov, ale naopak, zdôrazňoval dôležitosť ich racionálneho využitia na základe hlbokej funkčnej analýzy.
Skrytí funkcionalisti
Teória funkcií v čase druhej svetovej vojny, akiste aj pod vplyvom lingvistu Jana Mukařovského, zažívala renesanciu aj v Česku. V protektoráte vznikla silná skupina odborníčok a odborníkov z oblasti architektúry, sociológie a filozofie, ktorí počas vojnových hrôz formulovali odpor k zneužívaniu techniky na ničenie životov a životného prostredia. Jedným z najzaujímavejších zoskupení takto zameraných teoretičiek a teoretikov bola skupina tvorená originálnym mysliteľom, psychológom, estetikom a sociológom Bohuslavom Broukom a dvoma renomovanými architektmi medzivojnového funkcionalizmu Karlom Honzíkom a Ladislavom Žákom.
Brouk ako umelecký riaditeľ obchodného domu Bílá labuť patriaceho jeho rodine a obaja spomínaní architekti prežívali vojnu takpovediac v závetrí a mali možnosť formulovať, diskutovať a čiastočne aj publikovať svoje teórie. Tesne po vojne v euforickej atmosfére nových začiatkov dostali ich premýšľania z temných čias podobu obsiahlych monografií. V roku 1946 vydal Honzík Tvorbu životního slohu, o rok neskôr vyšli aj Broukovi Lidé a věci a Žákova Obytná krajina. Práca týchto troch teoretikov z čias druhej svetovej vojny sa dočkala v novom miléniu znovuobjaveniu v českom a slovenskom prostredí. Takmer 80 rokov staré publikácie totiž prekvapujúco jasne formulujú problémy a ich riešenia, ktoré nachádzame aj v súčasnom environmentálnom a degrowthovom hnutí. Podobne ako v prípade Mumforda sa však v čase svojho vzniku nestretli s veľkým porozumením.
Necessizmus a nový životný sloh
„Lidé nezdolné činnosti jsou jedinci, kteří nemají odvahu poznat trapnou pustotu svého já,“ napísal Brouk v eseji Strach z oddechu: Úvaha o negativním smyslu lidské aktivity. Závislosť od práce, ktorú Brouk tematizoval ešte na začiatku vojny so svojimi dvoma priateľmi, odkazovala k širšiemu ponímaniu práce v rámci bludného kruhu produkcie a konzumu nepotrebných vecí. Brouk proti tomu staval dôležitosť funkčnej analýzy ako nástroja na odhaľovanie zbytočnej nadprodukcie. Zároveň poukázal na limity technokratického riadenia, ktoré z expertízy vynecháva estetické a emocionálne funkcie.
Tesne po vojne formuloval Brouk túto potrebu v publikácii s technokratickým názvom Racionalisace spotreby. Základní problémy projektovaní, vydanej edíciou architektonického časopisu Architektura ČSR. Autor kládol dôraz na to, aby architektonická a dizajnérska obec premýšľala nielen nad samotnými problémami navrhovania, ale najprv zhodnotila obsah a účelnosť zadania. „K dokonalému projektování nestačí prostě co nejlépe vyřešit kdejaký předmět, nýbrž i schopnost náležite posoudit, co se má vyrábět,“ akcentoval.
Brouk vytvoril zoznam „krámov“ – „to jest věcí, jež postrádají jakékoliv podstatné funkce, schopné rozumně ospravedlnit jejich existenci, zastávajíce toliko funkce pošetilé a nepodstatné“. Prísne vedeckú kategorizáciu „krámov“, ktorú rozpracoval v knihe Lidé a věci, rozčlenil do rôznych oblastí: od „reprezentačních svršků“ cez pamiatky, kultové či etiketné „krámy“. Hlavným rozlišovacím znakom „krámov“ je fakt, či vec plní „rozumnú alebo pochabú funkciu“. Uvedenú kategorizáciu však neurčoval len technokraticky. Brouk, ktorý sa vo svojom výskume venoval aj psychoanalýze a bol jedným zo zakladajúcich členov Skupiny surrealistů v Československu, kládol veľký dôraz aj na estetické a psychologické kritériá. Do veľkej miery možno toto Broukove podrobné delenie funkcií chápať ako snahu zmeniť celú spoločnosť, no bez ideologického diktátu, a to formovaním vedecky racionálneho „životného slohu“, ktorý by prirodzene nasledovala celá spoločnosť. Zároveň však Brouk neostáva pri naivnej predstave prirodzeného prijatia racionálnej spotreby. Ako píše v závere knihy Lidé a věci: „K rozumnému a šťastnému životu lze tedy vésti lidi bez ostychu i zákony, avšak poznenáhlými a velmi šetrnými, neboť sebevětší životní radosti, jsou-li nám bezohledne diktovány, stávají se jen strázněmi našeho života.“
Racionalizácia spotreby bola ústrednou témou pre všetkých troch členov neformálneho zoskupenia. Karel Honzík dal tejto problematike súhrnné pomenovanie necessizmus. V publikácii, ktorú vydal Klub pre štúdium spotreby, takisto presadzoval víziu zníženia spotreby, pričom ju však výraznejšie zasadil do ideologického a politického kontextu. „Z hlediska necessismu se tedy jeví kapitalismus jako zřízení plýtvavé a ztrátové, které pohlcuje všechen volný lidský čas, všechnu energii širokých vrstev, aniž je schopno dát jim nezbytné životní potřeby a náležite je kultivovat.“ Dôraz kládol na ľud, ktorému bol nezmyslený konzum vnútený, aby „nebyl nešťasten v trudném prostředí, v životě zbaveném všech podstatných potřeb a potěšení, byly mu nabídnuty četné hry, zábavy, obřady a cetky“.
Vzhľadom na špecializáciu v odbore architektúry videl Honzík možnosť zmeny predovšetkým v premene prostredia, architektúry a mesta. „Kdyby se válečné ztráty na lidských životech vyjádřili v penězích, došlo by se k astronomickým číslicím, za než by všichni lidi, až k nejposlednejšímu nádeníkovi, mohli bydlet v zářících sídlištích uprostřed přírody,“ konštatoval s tým, že zároveň by tieto prostriedky umožnili vytvorenie „volného času pro všechny“. Honzík považoval architektúru za jeden z hlavných nástrojov na vytvorenie životného slohu smerujúceho k novej socialistickej spoločnosti.
„Pannaturalistický socializmus“
„Obytná krajina buďiž zdravým a vlídným přírodní příbytkem živočicha člověka i všeho ostatního pozemského ústrojného života.“ Tak začal Ladislav Žák, tretí zo skupiny necessistov, svoj opus magna. Kniha Obytná krajina z roku 1947 je súborom textov, ktoré vznikali už počas druhej svetovej vojny.
Žák hľadel na problematiku kultivovania životného prostredia z najširšej, krajinne-ekologickej perspektívy. Ústrednou témou knihy, ako naznačuje už samotný názov, je obývateľnosť krajiny, teda kvalita, ktorá dáva človeku možnosť slobodne a bezpečne užívať priestor mimo bytu či domu, priestor krajiny. Tento pojem používali Žák i Honzík, no kým pre Žáka reprezentoval predovšetkým krajinu podrobenú človekom, Honzík sa venoval obývateľnosti mesta ako takého. Tak ako pri dekonštruovaní silného, ale nezrejmého vplyvu „krámov“ v živote ľudí, aj tu sa obaja autori zamerali na pomenovanie jednotlivých prvkov, ktoré rušia obytnosť miest a krajiny. Obaja sa pritom zhodli, že mesto a krajinu robí neobytnou predovšetkým nedostatok „prirodzenej prírody“, ale tiež množstvo technickej, dopravnej či priemyselnej infraštruktúry.
Žák sa v analýze problémov obývateľnosti dotkol viacerých tém, ktoré dnes máme tendenciu považovať za najnovšiu teóriu. Predovšetkým je to jeho odmietanie antropocentrického prístupu v starostlivosti o krajinu, snahu o pochopenie biologickej súvzťažnosti živej a neživej prírody. Jej uplatnenie vidí v nastolení „pannaturalistického socialismu“, v ktorom by spolu s človekom mali rovnaké práva živá aj neživá príroda. V duchu necessizmu sa Žák zároveň silne vymedzil voči produkcionizmu a kriticky sa vyjadruje k chápaniu pojmu „rozvoj“, ktorý „znamená téměř vždy jen růst, vzrůst, množství a rozměry, kvantitu… …opravdový pokrok znamená nejen činnost, ale také úmyslnou nečinnost – nejen stavět, osídlovat, budovat, vyrábět a dopravovat – ale také úmyslně někdy nestavět, neosídlovat, nebudovat, zbytečně nevyrábět a nedopravovat“.
Žák svoje predstavy formuloval nielen prostredníctvom textu. Rovnako dôležitú časť jeho Obytnej krajiny tvorí kolekcia fotografií a kresieb, ktoré ilustrujú kvality aj ničenie českej krajiny. V duchu Puginovských Contrasts vytvára maliarske a kreslené diptychy, v ktorých na jednej strane aktualizuje krajinomaľby z 19. storočia o „obvyklý pokrok a rozvoj: nové stavby domků chat a silnic, ploty parcely , pole…“. Druhú časť diptychov tvoria perokresby, v ktorých načrtáva možné budúce „zobytnenie krajiny“, teda masívne zalesnenie, obnovu meandrov riek, odstránenie ciest a priemyselných stavieb či návrat mozaikovitej krajiny lesíkov, medzí, rolí a pastvín namiesto rozsiahlych monokultúrnych polí.
Vytriezvenie v nových temných časoch
„Zdá se, jako by dosavadní náhodné a neovladatelné rakovinné bujení lidských činností a bezplánovité svévolné ničení přírodní podstaty krajů a zemí mělo býti nahrazeno ničením plánovitým, které se může státi ještě zhoubnějším pro životní podstatu krajiny.“ Taká bola reakcia Ladislava Žáka na návrh Regionálneho plánu Prahy Emanuela Hrušku z roku 1947.
Ako píše biografka Žákovho diela Dita Dvořáková, „změnu k lepšímu naivně očekával od nastupujícího socialismu a od jeho plánovitého hospodářství“. Už v roku 1948 na Zjazde Československých architektov však vystúpil s príspevkom, v ktorom priamo kritizoval urbanistu a riaditeľa novovzniknutého centrálneho projektového ústavu Stavoprojekt Jirího Voženílka. Jeho prácu označil za zdroj „chorobné industrializační mánie“. Voženílek, ktorý svoje avantgardné presvedčenie rozvíjal už v medzivojnovom období v ľavicovej skupine PAS a v zlínskom baťovskom ateliéri, presadzoval spriemyselňovanie Československa na základe dezurbanizačných teórií, Miljutinových urbanistických teórií pásových miest. Spolu s Emanuelom Hruškom stáli za presadením technicistnej podoby regionálneho plánovania, ktorá následne dominovala mestskému rozvoju v Československu počas ďalších štyroch desaťročí. Ranné environmentálne prístupy upadli do zabudnutia podobne ako Honzíkov termín.
Brouk emigroval tesne po nástupe komunistického režimu do Veľkej Británie a vrátil sa k psychoanalýze. Honzík si udržal pozíciu ťažiskového teoretika architektúry, aj keď s určitou prestávkou v období stalinského socialistického realizmu. V 60. rokoch 20. storočia ešte priniesol výrazný prospektívny projekt DOMURBIA, ktorý reaktualizoval jednu z variánt kolektívneho bývania z medzivojnových čias. Nekompromisný Žák utŕžil najsilnejšiu kritiku, keď ako profesor na pražskej Akadémii výtvarných umení musel verejne predniesť sebakritiku, a to na základe obvinení publikovaných v dobovej tlači. Nakoniec musel opustiť aj svoje pracovisko. Na konci 50. rokov síce mohol opäť publikovať, no ani on už neprekročil tieň svojho vrcholného diela. Environmentálny výskum sa už od 70. rokov presúval mimo oblasť architektúry na prírodovedecké fakulty, kde otázky o formovaní životného slohu nenachádzali miesto.
Krámy súčasnosti
Ľavicovo orientovaný Brouk zažíval po vojne podobné vytriezvenie, keďže nedochádzalo k revolučnému budovaniu novej spoločnosti, ako si ju necessisti vysnívali. Naopak, vo viacerých prípadoch pokračovali projekty, ktoré sa zrodili už počas protektorátu. Takým bol aj zámer vyťažiť malebný čadičový kopec Chraberecký Chlum v severných Čechách. Hoci už v roku 1943 vznikol odpor voči tomuto zámeru, po vojne sa ho podarilo presadiť. Trinásteho marca 1946 odstrelili takmer celý kopec, a to s využitím 900 kilogramov trhaviny. Brouk na tento čin reagoval aj v médiách: „Pohoršuje-li nás pokus vyhodit do povětří malebný Chraberecký Chlum na Lounsku, vandalství, naivně anoncované a velebené veškerým denním tiskem, nelze v tom spatřovat nějaké oplakávání památek. Ke srovnání kopců se zemí není možno mlčky přihlížet, ježto právě tak jako chce člověk sídlit v příjemném bytě, tak chce i žít v příjemné, náležitě obyvatelné krajině. Brojíce proti pustošení přírody, proti bezohlednému porušování zemského reliéfu, želíme tedy celkem nesmyslného znešvařování krajiny, jímž se její obyvatelnost značně snižuje.“
Pred dvoma rokmi začala posledná etapa výstavby v bratislavskom Podhradí, v dôsledku ktorej odstránili významnú časť hradného brala, symbolického stredu historickej Bratislavy. Developer tak zadarmo získal viac metrov štvorcových plôch na úkor historického reliéfu mesta. Na týchto metroch štvorcových vyrastajú garáže pre novú zástavbu. Nie sú však práve toto „krámy súčasnej architektúry“? Zbytočné budovanie parkovania a bytov, ktorých primárna funkcia nie je bývanie, ale investovanie a obchodovanie na burzách. Takéto byty sú úplne zbytočné, pretože väčšine obyvateľstva mesta neprinesú úžitok. Naopak, uberajú z prirodzenej krajiny a ďalším produkovaním skleníkových plynov a spotrebúvaním energie z prevádzky len zhoršujú pozíciu miest v boji s klimatickou krízou.
V jednom z posledných textov z roku 1971 naznačil Žák odklon záujmu od krajiny vidieka ku krajine mesta: „Je naléhavě nutné, aby obytná krajina, krajina bohatá starou i novou obytnou přírodou, se přiblížila opět k městům – pronikla ještě dále, do celého zastavěného území těchto měst.“ Obytná krajina ako verejne prístupný prírodný priestor bez pošetilých a nepodstatných „krámov“ tak môže byť pre nás jednou z piesní z temných čias, ktoré nám slovami Aroan Sachsa dodávajú „silné emócie, (…) ktoré nám pomáhajú udržať ľudský príbeh“.
Autor je historik architektúry
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.