„Duchov, ktorých som volal…?“

J. W. Goethe má vo svojej známej básni Čarodejníkov učeň verše: „Duchov, ktorých som volal / sa už nezbavím.“ Práve nimi ilustruje Josette Baer osud komunistického právnika, novinára a politika Vladimíra Clementisa, ktorý dosiahol kariérny vrchol ako československý minister zahraničných vecí (1948 – 1950), aby bol následne popravený v zinscenovanom procese „s protištátnym spikleneckým centrom Rudolfa Slánskeho“. V úryvku z Clementisovej politickej biografie jej autorka skúma dve základné otázky: prečo sa rozhodol vrátiť do KSČ aj po tom, ako ho z nej vylúčili, a aký bol jeho postoj k štátoprávnemu usporiadaniu povojnového Československa.

Clementis celý svoj život zasvätil cieľom komunistického hnutia; z jeho perspektívy záležalo jedine na pracujúcich a ich budúcnosti. Marxizmus-leninizmus ho priťahoval hneď trojako. Po prvé, marxizmus-leninizmus bol založený na ateizme, podvracal moc cirkví a najmä silného slovenského katolíckeho kléru, ktorý o spoločenskú zmenu a reformu prílišný záujem nemal – duchovní miesto toho utešovali chudobných a slabých falošnými prísľubmi budúceho života v raji, ak budú viesť cnostný život na tomto svete. Po druhé, marxizmus-leninizmus bol rovnostársky, teda napádal hierarchiu spoločenských tried a sprievodné privilégiá strednej triedy a aristokracie. Po tretie, bol internacionalistický, univerzalistický a globalistický, teda moderný a orientovaný na budúcnosť. Ignoroval národné identity a zameriaval sa výhradne na ľudské aspekty trpiaceho proletariátu. Ak by sa pracujúcim celého sveta podarilo spojiť, nastala by nová éra globálneho mieru. Tých, ktorí v marxizmus-leninizmus neverili, Clementis jednoducho považoval za triednych nepriateľov: boli zatratení, pretože nedokázali pochopiť „vedeckú“ pravdivosť robotníckeho hnutia.

Pre ľudí v Európe, ktorí prežili druhú svetovú vojnu, predstavovali tieto tri princípy marxizmu-leninizmu prísľub lepšej budúcnosti – a pre tých, ktorí boli svedkami predchádzajúcej svetovej vojny, bol socializmus skutočne humanistickým hnutím, s ktorým malo prísť nové obdobie spravodlivosti, slobody a rovnosti.

Písať Clementisovu politickú biografiu a skúmať jeho myslenie a konanie je jedna vec, no hodnotiť jeho myslenie a konanie je čosi celkom odlišné. Ako a kedy vôbec môžeme vynášať súdy? Brilantná nemecká teoretička politiky Hannah Arendt v slávnej knihe Eichmann v Jeruzaleme napísala: „Argument, že nemôžeme súdiť to, čo sme sami nezažili, čoho sme sa sami nezúčastnili, pôsobí presvedčivo, hoci je zrejmé, že ak by to mala byť pravda, nikdy by nebolo možné ani dosiahnuť spravodlivosť, ani písať dejiny.“

Jej teória hodnotenia pozostáva z dvoch modelov: modelu konateľa, ktorý hodnotí, aby mohol konať, a modelu pozorovateľa, „ktorý hodnotí, aby z minulosti vyťažil význam“. Je zrejmé, že na účely tohto textu môžeme Clementisa hodnotiť jedine z perspektívy pozorovateľa. Dovoľte mi teraz pristúpiť k mojim výskumným otázkam z dvoch základných okruhov.

Demokracia

Prečo sa Clementis po druhej svetovej vojne nepridal k inej strane, ak bol z KSČ v roku 1939 vylúčený? Prečo sa tam vrátil po piatich rokoch spolupráce s exilovou vládou v Londýne? Bolo preňho členstvo v strane odrazovou plochou k politickej moci alebo bol vo veci diktatúry strany naivný? Povedané inak: rozhodol sa tak pre svoje ambície, naivitu alebo jedno i druhé?

Clementis do strany vstúpil v období, keď československé úrady komunistov veľmi pozorne sledovali. Strana bola jeho intelektuálnym domovom, a hoci bol skôr samotárom, mal dvoch blízkych priateľov: básnika Laca Novomeského a Gustáva Husáka, ktorý v Clementisovej právnickej kancelárii v tridsiatych rokoch pracoval ako koncipient. Clementisovi sa pozícia najdôležitejšieho Slováka v exilovej vláde páčila; nedokázal si však ani len predstaviť prechod na opačný breh, pripojenie sa k stredopravicovej a v jeho ponímaní buržoáznej strane. Takýto obrat by sám považoval za zradu najzávažnejšieho druhu. Komunistickú stranu nemohol opustiť ani nie tak preto, že zvlášť po druhej svetovej vojne bola naozaj odrazovou plochou k politickej moci, ale predovšetkým preto, že bola takmer bytostným vyjadrením jeho vnútra, jeho intelektuálym domovom. Zrada marxizmu-leninizmu by sa rovnala zrade jeho manželky Lídy či sestry Božy.

Celý Clementisov život a jeho myslenie boli sústredené okolo princípov marxizmu-leninizmu. Ako inteligentnému a vzdelanému človeku, ktorý si vedel užívať krásy života – umenie, jedlo či módu –, mu však chýbali dva zásadné psychické atribúty: inštinkt politickej sebazáchovy a intrigánstvo, vlastné Gottwaldovi a Širokému, ktorí pochádzali z pracujúcej triedy. Clementis bol pravdivý voči sebe i strane a ani by mu nenapadlo pomôcť si lžou či zradou k osobnému prospechu či prežitiu. Vlado veril vo férovosť. Nedokázal si predstaviť, že by boli súdruh Klemo, strana, jeho intelektuálny domov či jeho rodina natoľko iracionálnymi, že by zlikvidovali svoje špičky, keďže všetci z obvinených boli vernými komunistami.

Keď počas druhej svetovej vojny pôsobil Clementis v Londýne, trpel depresiami zapríčinenými rozpormi v jeho živote: rozluka so stranou v ňom musela vyvolať nesmiernu osamelosť a zúfalstvo. Charakteristickou črtou totalitárneho myslenia je, že všetko musí byť rovnorodé, úplné a dovedené do logickej a racionálnej dokonalosti. Clementis nedokázal zniesť najmenšie pochybnosti, hlodavý hlas kdesi v úzadí mysle – a ak sa neistota predsa len dostavila, potlačil ju. Keď mu po vojne Gottwald obnovil členstvo v KSČ – a s ním aj Clementisovu osobnú rovnováhu, Clementis svoj život opätovne zjednotil so stranou. Ak by bol sebeckým kariéristom, ambicióznym sólistom či realistom, už v roku 1939 by po vylúčení z KSČ prešiel na opačný breh. V rámci exilovej vlády sa mu núkalo veľa možností pridať sa k niektorej z iných politických strán.

Čo sa týka diktatúry strany, nemožno Clementisovu činnosť hodnotiť inak ako naivnú a súčasne ignorantskú. Ani len slovom verejne neodsúdil či nekritizoval masový teror, ktorý v mene strany režírovali Slánský a Gottwald – a zrejme sa už nikdy nedozvieme, či sa aspoň v súkromí vymedzil voči čistkám, ktoré sa rozbehli po „víťaznom“ 25. februári 1948. Keď ho na jeseň 1949 v New Yorku vystríhali, že sa proti nemu čosi chystá, Clementis sa na týchto chýroch zabával, čo poukazuje na jeho charakterové vlastnosti lojality, dôverčivosti a vyhraneného sebavedomia, ktoré vychádzali z jeho celoživotnej tvrdej práce ako intelektuála a politika. Popravde, každý, kto by dosiahol to, čo on, mohol by na seba byť právom hrdý; ako právnik a politik si Clementis vybudoval hviezdnu kariéru. Z tisoveckého chlapca sa stal československý minister zahraničných vecí.

Clementis by nikdy neuveril, že Gottwald by mohol poza jeho chrbát chystať spiknutie. Ako intelektuál a politik mal podobné varovania brať vážne – na druhej strane je však potrebné pripomenúť, že sovietske a československé úrady robili všetko preto, aby ho uistili o jeho bezpečí. Gottwald súhlasil s cestou Lídy do New Yorku, aby sa tak rozptýlili chýry, ktoré publikoval The New York Times. Vyšinskij poslal Clementisovi do New Yorku telegram, v ktorom mu gratuloval k výročiu vzniku Československa, čím signalizoval vďaku Sovietskeho zväzu za jeho prácu.

Clementisovou slabosťou bola azda márnivosť. Zaiste bol ambiciózny aj naivný, ale nie hlúpy; jeho naivita korenila v lojálnosti voči strane, Gottwaldovi a Stalinovi. Bol úprimným a miernym človekom; stal sa obeťou ľudí, ktorí mali lož, zradu a intrigy v krvi – a práve tí čistky v päťdesiatych rokoch prežili.

Ústavný štatút Slovenska v Československu

O aké ústavné postavenie pre Slovensko sa Clementis usiloval? Bola jeho cieľom autonómia, federácia či centralizmus, teda vládnutie z Prahy bez akýchkoľvek slovenských samosprávnych orgánov?

Clementis bol slovenským vlastencom, a hoci pôsobil v londýnskom exile a bol tam v kontakte s českými stredopravými politikmi, po druhej svetovej vojne obhajoval nové ústavné usporiadanie Československa. Napokon, SNP bolo zreteľným dôkazom toho, že Slováci sa chceli vrátiť do Československa, avšak v novom ústavnom usporiadaní, ktoré by im umožnilo samosprávu z Bratislavy a ukončilo tým pražský centralizmus. Ten im za prvej republiky životy príliš nezlepšil – prinajmenšom v ekonomickej oblasti.

Ak by Clementis nebol v roku 1952 popravený, považujem za veľmi pravdepodobné, že by podporoval Dubčekove reformy – prípadne by ich ako zvolený premiér spolu s Dubčekom ako ministrom vnútra sám inicioval. Podobne ako Husák, Novomeský a ďalší slovenskí vlastenci v strane, s najväčšou pravdepodobnosťou by federalizáciu republiky podporoval.

Po troch rokoch štúdia archívnych materiálov, Clementisových textov a rozhlasových prejavov, som dospela k záveru, že Clementis bol vinný v ideologickom zmysle, nie trestnoprávnom. Nebol to Clementis, kto po „víťaznom februári 1948“ vydal zatýkacie príkazy na stredopravých politikov, a tiež to nebol on, kto posielal občanov s nesprávnym kádrovým profilom a predstaviteľov cirkví do uránových baní v Jáchymove. Z pozície ministra zahraničných vecí však podporoval Gottwaldovu vládu a urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby Československo patrilo do Stalinovho sovietskeho bloku. V rozhodujúcich rokoch 1945 – 1948 reprezentoval skryté záujmy strany na Parížskej mierovej konferencii a v Organizácii spojených národov.

Clementis do KSČ vstúpil v roku 1925. Pevne veril v marxizmus-leninizmus a Sovietsky zväz kritizoval jediný raz, za to, že sa Stalin rozhodol uzavrieť nemecko-sovietsky pakt o neútočení a za napadnutie Fínska, pretože tieto kroky neboli práve v súlade s marxizmom-leninizmom. Socialistický štát nemá čo uzatvárať pakty so svojím ideologickým nepriateľom, ani útočiť na slabší a menší štát. Clementisovi chýbalo nadanie pre strategické uvažovanie, pretože bol dobre vychovaným človekom – mravnosť a slušnosť totiž strategické možnosti jednotlivca značne obmedzujú. Stalina podobné morálne nuansy nikdy neobťažovali, vďaka čomu sa stal stelesnením machiavelizmu v dvadsiatom storočí.

V exile Clementis pre svoje vylúčenie zo strany trpel, nikdy však nezapochyboval. Sir Isaiah Berlin popísal totalitárnu myseľ s nenapodobiteľnou prenikavosťou: „Ak viem, že mám pravdu, ak viem, že mi ide o skutočné dobro, potom sa musia ľudia, ktorí so mnou nesúhlasia, mýliť v tom, o čo ide im samým. Nepochybne sú tiež presvedčení o tom, že im ide o dobro, vsádzajú zaň vlastnú slobodu, ale svoje úsilie vyvíjajú nesprávnym smerom. Preto je mojím právom obmedziť ich. Odkiaľ toto právo pramení? … Ak by vedeli, o čo im skutočne ide, smerovali by tam, kam smerujem sám. Samotný fakt, že sa vybrali iným smerom, znamená, že to v skutočnosti nevedia.“

Clementis o správnosti svojho presvedčenia nikdy nezapochyboval, hoci vyrastal v krajine, ktorá garantovala slušnú úroveň občianskych práv: v tridsiatych rokoch kategoricky odmietol zaoberať sa správami o umelo vyvolanom hladomore na Ukrajine. Bol presvedčený, že jedine sovietsky socializmus môže napraviť krivdy kapitalistického systému, netoleroval žiadne názorové odchýlky či pochybnosti. V prvom rade si však treba položiť otázku, prečo sa tento mimoriadne inteligentný a univerzitne vzdelaný muž rozhodol vstúpiť do komunistickej strany? Odpoveď by sme mohli nájsť v jeho psychologickom profile. Podľa psychiatra Joosta A. M. Merlooa, špecialistu na násilnú indoktrináciu, sa „čoraz viac pozornosti venuje rozličným psychologickým motiváciám vedúcim k politickému extrémizmu a totalitárnej mentalite u mužov a žien, ktorí a ktoré vyrástli v demokratickej atmosfére, avšak dobrovoľne sa priklonili k istej totalitárnej ideológii. Psychológovia, ktorí prišli do kontaktu s totalitárnymi postojmi a študovali ľudí, ktorí sa nimi ľahko nechajú ovplyvniť, väčšinovo súhlasia, že v slobodných, demokratických krajinách je voľba totalitarizmu takmer vždy podmienená vnútorným osobnostným faktorom – môžeme to nazvať frustráciou. Totalitárom sa človek zvyčajne nestáva ani pre chudobu, ani pre sociálny idealizmus, ale väčšinou pre vnútorné faktory, napríklad extrémna submisívnosť a masochizmus na jednej strane či túžba po moci na strane druhej. Svoju úlohu môže tiež zohrať nevyriešená súrodenecká rivalita.“

Keďže v literatúre o Clementisovi nie sú nijaké náznaky masochizmu či submisívnosti, je namieste predpokladať, že ho poháňala túžba po moci a tiež vyhranená potreba pridať sa k intelektuálnej elite, žiadza byť členom avantgardy. Aké mohli byť pramene tejto psychologickej potreby? Aké boli Clementisove pohnútky?

Po precíznom štúdiu jeho textov a prejavov si myslím, že Clementisa poháňala jeho ambícia byť významným, presadiť sa. S ohľadom na Merloove zistenia by sme mohli formulovať tieto otázky: Žiarlil Clementis na svojho staršieho brata Dušana, hoci vyrastali v milujúcej rodine? Ako silno ho zasiahlo odmietnutie zo strany starého otca Vrányho? Do akej miery sa chcel zavďačiť českému kamarátovi, ktorý ho na skalickom gymnáziu v roku 1918 oboznámil s marxisticko-leninskou teóriou? Chcel svojmu otcovi, ktorý sa svojho času pridal k hlasistom, dokázať, že aj on dokáže byť súčasťou hnutia, ktoré raz zvíťazí a ustanoví nový politický systém?

Clementisova tragédia spočívala v tom, že duchovia, ktorých v rámci svojho členstva v strane pomáhal vyvolať, ho vôbec neposlúchali a sám sa ich už nikdy nezbavil – ba práve naopak: z vlastnej vôle sa stal otrokom strany. Naskytlo sa mu množstvo príležitostí na odchod, v roku 1945 mohol ostať vo Veľkej Británii a v roku 1949 mu ponúkali útočisko v Spojených štátoch. Mohol sa vydať na právnickú dráhu v New Yorku alebo sa pridať k Ferdinandovi Peroutkovi v Kalifornii, spojiť sa s ním pri zakladaní magazínu pre Čechov a Slovákov v exile podobne, ako to urobil Pavel Tigrid po roku 1968 v Paríži. Mohol sa stať právnym obhajcom Slovákov v americkom „hrdzavom páse“, mohol posilniť americkú komunistickú stranu a pomáhať jej brániť sa proti antikomunistickej hystérii vybičovanej senátorom Josephom M. McCarthym (1908 – 1957) začiatkom päťdesiatych rokov.

Clementis si však nedokázal predstaviť život mimo milovaného Československa. Jeho poslednou straníckou povinnosťou bolo zohrať rolu v zinscenovanom procese. Stalin a jeho agenti z NKVD zaistili, aby väčšina obvinených prišla o všetko: moc, vplyv, sebaúctu a napokon aj život.

Štátna bezpečnosť však Clementisa nedokázala obrať o vieru v socializmus a o lásku a lojalitu troch ľudí, pre ktorých bol mimoriadne dôležitý a ktorí prehovorili hneď, ako to bolo možné: šlo o jeho manželku Lídu a priateľov Laca Novomeského a Gustáva Husáka. Vo svojom poslednom liste Líde Clementis vyjadril nádej a vieru, že socializmus napokon nielen zvíťazí, ale tiež budúcim generáciám vytvorí lepšiu budúcnosť. Priznať si, že celý život venoval neľudskému a krutému režimu, myšlienkam, ktoré sľubovali oslobodiť ľudí, no zotročili ich do bezprecedentnej miery, by preňho muselo byť neznesiteľné.

Vzhľadom na Clementisovu neochvejnú vieru v marxizmus-leninizmus, jeho kritiku paktu medzi Hitlerom a Stalinom a jeho odhodlanosť vrátiť sa v roku 1945 do radov strany si myslím, že svoje presvedčenie si uchoval do poslednej minúty. Presvedčenie, že chyby, ku ktorým došlo, boli dielom ľudí, a hoci človek nie je dokonalý, marxizmus-leninizmus je. Clementis zrejme predpokladal, že strana si o niekoľko rokov uvedomí svoj obrovský omyl a napraví ho. A mal by pravdu: v roku 1963 bol rehabilitovaný.

Dovoľte mi skončiť citátom od istej priateľky, ktorý ma veľa naučila o živote v režime KSČ. Ozýva sa v ňom typicky čierny stredoeurópsky humor:

JB: „Čiže vravíš, že sa už nikdy nedozvieme, čo sa v tej výsluchovej miestnosti naozaj stalo?“

XY: „Však práve o to šlo!“

Autorka pôsobí na Univerzite v Zürichu a zaoberá sa politickým myslením v moderných dejinách strednej Európy

Esej je úryvkom z knihy Josette Baer „Spirits That I’ve Cited…?“ Vladimír Clementis (1902 – 1952). The Political Biography of a Czechoslovak Communist, ktorá vyšla v roku 2017 v stuttgartskom vydavateľstve Ibidem Press.

Preložil Martin Makara