Tri krízy: Ukrajina, Sýria, Venezuela

V poslednej dobe mám ako humanitárna reportérka možnosť pozorovať atypický historický paradox. Tri rastúce utečenecké krízy, ktoré sa odlišujú situáciami a tým, ako  sú utečenci prijímaní, sa v týchto dňoch zvláštnym spôsobom zhodujú v číslach.

V júli 2022 bolo v Európe zaregistrovaných 5 650 272 ukrajinských utečencov, pričom celkovo ich z krajiny ušlo približne 8,7 milióna. Na druhej strane, počet Ukrajincov, ktorí sa vrátili naspäť, je odhadovaný na viac než tri milióny, takže určiť presné číslo nie je úplne možné. S veľkou pravdepodobnosťou je však vyššie než 6 miliónov. Podobné čísla má aj Sýria: do dnešného dňa z nej ušlo do iných krajín 6,6 milióna ľudí. Vyše 6 miliónov ľudí utieklo aj z Venezuely, ktorej migračná kríza bola až donedávna považovaná za druhú najväčšiu vo svete, hneď po Sýrii.

Tri najväčšie svetové utečenecké krízy je tak možné v čomsi porovnávať. Hoci sú čísla podobné, každá zo situácií je odlišná. Bohužiaľ, odlišné sú aj spôsoby, akými sú utečenci prijímaní.

Počas tohto roka som mala možnosť urobiť reportáže súvisiace so všetkými troma krajinami. Reportovala som z Venezuely (v máji a júni), z Ukrajiny (v januári, februári, marci a máji), v apríli som zase v Istanbule spovedala utečencov zo Sýrie z pocitov, ktoré majú z diania na Ukrajine. Migračné pohyby, ktoré dlhodobo sledujem, vypovedajú o tom, aké dôvody môžu mať ľudia na úteku a akým rôznym formám biedy a utrpenia v dnešnom svete čelia.

Venezuela

Venezuelu som prvýkrát navštívila v roku 2019. Bola som šokovaná obrovskou kriminalitou, výpadkami elektriny, chudobou, infláciou, nedostatkom jedla v obchodoch a najmä absenciou pitnej vody. Kedysi najbohatšia krajina Latinskej Ameriky sa pod diktatúrou Nicolasa Madura dostala do zúfalého stavu. Miestni už vtedy hovorili o „tichej vojne”, podľa nich s jediným rozdielom – opozícia nemá zbrane. Humanitárne následky boli však už vtedy podobné ako v čase ozbrojeného konfliktu.

V tomto období utieklo z krajiny už 4,5 milióna ľudí. Následne v marci 2020 v krajine vypukol covid. K úmrtnosti spôsobenej nedostatkom tečúcej vody, liekov, zdravotnej starostlivosti a vhodných hygienických podmienok sa pridal aj koronavírus, na ktorý oficiálne zomreli tisíce ľudí – reálne čísla sú však pravdepodobne mnohonásobne vyššie. Režim Nicolasa Madura sa po celý čas snažil pandémiu a počty chorých a mŕtvych ututlávať a kriminalizoval novinárov i lekárov, ktorí sa k téme vyjadrovali verejne, takže skutočné počty obetí, obzvlášť v chudobných slumoch, nemohol zaznamenať nikto. Pandémia však spôsobila v krajine aj inú katastrofu: neutíchajúci hlad. Podľa odhadov organizácie Caritas Venezuela sa v roku 2020 podvýživa u detí niekoľkonásobne zvýšila; rodičia prišli o prácu, peniaze aj jedlo a deti a bábätká začali umierať od hladu. V čase, keď pandémia v krajine prepukla (medzi aprílom a júnom 2020), stúpla podľa organizácie podvýživa malých detí v chudobných regiónoch až o 73 percent.  V krajine sa objavil aj kwashiorkor, jedna z najzávažnejších foriem podvýživy, ktorá spôsobuje opuchy a fľaky na koži. Lekárka, ktorá si želala ostať v anonymite, mi v júni 2022 porozprávala o aktuálnej situácii v nemocniciach a o tom, ako sa smrť detí stala ich každodennou súčasťou. „Niekedy musíme deti hospitalizovať i proti vôli matky, pretože sú v ohrození života. Ak ich matka ešte kojí, stáva sa, že musíme hospitalizovať aj ju, aby neprišla o mlieko.” Iná doktorka mi zase povedala, že kwashiorkor videla naposledy v 80. rokoch v krajinách zmietaných vojnou a nemyslela si, že ho ešte niekedy v živote uvidí. „Je bežné, že pochovávame i malé bábätká, ktoré zomreli od hladu, bez toho, aby sme im stihli čo i len vybaviť rodný list.”

Covid zmenil i migráciu, ktorá bola dovtedy masová. Ľudia, ktorí chceli ujsť, vo väčšine prípadov uviazli v krajine a bez peňazí. Mnohí po strate práce ostali bez domova, pretože nemohli platiť nájomné. V Caracase som robila rozhovory s dvomi ženami, ktoré prišli o svoj domov a dnes žobrú o jedlo na ulici spoločne s vlastnými deťmi. „Celé dni dúfame, že vyzbierame dva doláre a kúpime si tašku s jedlom pre chudobných,” povedala mi Yajaira, matka troch detí. „Celá táto ulica je plná ľudí, ktorí začali žobrať po tom, ako počas covidu prišli o prácu či bývanie.”

Ak by aj niekto z týchto chudobných Venezuelčanov chcel oficiálne migrovať do zahraničia, je to takmer nemožné. Vybavenie pasu stojí približne 200 dolárov, kým priemerný plat je 28 dolárov mesačne. Ledva však prežívajú aj ľudia, ktorým sa podarilo odísť, nakoľko okolité krajiny sú rovnako zmietané vlastnými krízami.

Sýria

Ľudia na úteku zo Sýrie tvorili dlhú dobu najpočetnejšiu skupinu migrantov na svete – až kým ich v roku 2022 nepredbehli migranti z Ukrajiny. Podľa OSN však do dnešných dní ostáva utečenecká kríza v Sýrii tou najväčšou, pretože kým 6,8 milióna ľudí ušlo do zahraničia, ďalších 6,9 milióna ľudí sa presídlilo v rámci krajiny. Z tých, čo ušli, dnes najväčšia časť žije v susedných krajinách, najmä v Turecku – až 3,6 milióna. A práve v Turecku mi v apríli 2022 porozprávalo o svojich osudoch niekoľko sýrskych rodín.

Safa, tridsaťdvaročná utečenka a matka šiestich detí, mi popísala hrôzu, akú zažívala počas obliehania Aleppa. Ako prvý sa snažil z krajiny utiecť jej manžel. Chcel vybudovať pre rodinu nový domov v Turecku. „Žila som sama so šiestimi deťmi v dome bez okien. Ako žena som nemohla vychádzať na ulicu. Báli sme sa všetkého, nevedeli sme, či prežijeme.” Safe sa neskôr s deťmi podarilo ujsť do Turecka za manželom. Pre nepriaznivú politickú situáciu a rastúce násilie voči utečenom hovorí, že hoci sa už nebojí vojny v Sýrii, čelí strachu z toho, že ju a jej rodinu ktosi zabije z nenávisti.

Aj pred vyše rokom, keď som nasadla na palubu záchranného plavidla Sea-Eye 4 v Stredozemnom mori, sme na moje veľké prekvapenie zachránili z topiacich sa drevených lodiek vyše sto ľudí zo Sýrie, vrátane detí a bábätiek. Títo utečenci prešli Sýriou, neskôr vojnou zmietanou Líbyou, a napokon sa vydali na takmer nemožnú cestu cez Stredozemné more, pri ktorej riskovali svoje životy a životy svojich detí. Mnohým sa nikdy nedostalo prijatia a pochopenia, s akým sa neskôr stretli tisíce Ukrajincov, a to aj napriek tomu, že sa ocitli v moslimských krajinách alebo dostali dokumenty, ktoré im povoľovali pobyt na území novej krajiny. V Istanbule mi viacerí prezradili aj to, že keď sledujú vojnu na Ukrajine, pripomína im to to, čo zažili vo vlastnej krajine. Utečenci z miest ako Aleppo a Palmyra hovorili veľa o tom, že keď v televízii videli napríklad obliehanie Mariupoľa, cítili sa veľmi podobne, ako keď zažili obliehanie v Sýrii. Jeden z utečencov sa mi dokonca zdôveril, že chce ísť bojovať na Ukrajinu proti Rusku, aby sa pomstil za svoju krajinu. Na rozdiel od ľudí z Ukrajiny sa Sýrčanom v Turecku nedostalo pochopenia a empatie, ktoré by im aspoň trošku zmiernili neutíchajúcu bolesť.

Ukrajina

Po udalostiach z 24. februára 2022 sa Európa zmenila na nepoznanie. Nachádzala som sa práve na Donbase, kde som pracovala na inej reportáži a sama som bola nútená ujsť spolu s tisíckami utečencov autom naspäť na Slovensko. Po prekročení slovenskej hranice som videla dobro a hospitalitu, s akými som sa u nás už dávno nestretla. Cudzí ľudia ponúkli mne a dvom ďalším utečencom (s ktorými som strávila štyri dni v aute na hraniciach v Užhorode) vlastný dom, jedlo a posteľ. Bolo to hneď v prvej dedinke za hranicami blízko Michaloviec, mohli sme si tak oddýchnuť a nabrať silu na cestu do Bratislavy. Dobrovoľníci nám na hraniciach dávali jedlo a vodu a ponúkali pomoc na každom kroku. A hoci ľudia z Ukrajiny majú aj zlé skúsenosti, ich globálne prijatie v Európe ukazuje, že ako Európania môžeme byť v tomto smere na seba výnimočne hrdí.

Na Slovensku máme podľa OSN viac ako 81-tisíc utečencov z Ukrajiny, väčšina z nich sa však vracia naspäť domov. Vo všeobecnosti, žiaľ, platí, že k nim máme viac súcitu ako k ostatným utečencom vo svete. Zatiaľ čo utrpenie na Ukrajine si uvedomuje takmer každý v Európe, málokto premýšľa nad tým, ako hladujú ľudia v Sýrii, koľkí sa topia a bez stopy miznú v Stredozemnom mori a koľkí sa vo Venezuele zúfalo pokúšajú ilegálne dostať z krajiny, pretože neznesú pohľad na svoje hladujúce deti. Koľkí túžia odísť, nedokážu sa však dostať preč a bez vody a jedla ani nemajú silu na útek. A koľkí už žijú v nových krajinách, ale nedostáva sa im pochopenia ani podpory, aby mohli spracovať traumu a žiť normálny život.

Moment, počas ktorého sa tri najväčšie utečenecké krízy sveta približne zhodujú v číslach, by mal byť aj momentom uvedomenia, že všetci ľudia majú rovnaké ľudské právo na život a bezpečnosť. Momentom, v ktorom sa môžeme ako ľudstvo zlepšiť; v ktorom si médiá uvedomia, že všetky utečenecké krízy si zaslúžia rovnakú pozornosť. A najmä by mal byť momentom, kedy si naplno uvedomíme, že okolo nás žijú milióny ľudí, ktorí si zaslúžia pomoc.

Vznik tejto reportáže spolufinancovali Európska únia a mediálna iniciatíva Svet medzi riadkami. Názory v reportáži sa nemusia zhodovať s názormi donorov.

Autorka je reportérka