Niet sa kam uchýliť: politika bývania počas vojny

„Realitný maklér povedal, že za deň prijali vyše tristo žiadostí, ale podarilo sa im nájsť len päť bytov.“

„Prehľadali sme celú Ľvovskú oblasť. V Ľvove sme nič nenašli, ale podarilo sa nám dostať sa k bytu v Lucku. Presúvame sa teda tam.“

„Zrejme sa budem musieť vrátiť do Charkova.“

Podobné vyjadrenia počúvam v Ľvove každodenne. A predpokladám, že rovnaká situácia je v mnohých častiach západnej Ukrajiny a východného Poľska. Práve v oblastiach, do ktorých smerujú utečenci, znejú podobné vety najčastejšie. V priebehu posledného mesiaca si tisícky ľudí našli ubytovanie v Ľvove, ale nikto už nevie, koľkým sa to nepodarilo.

Keď vidím, aké je pre ľudí, ktorí ušli pred bombardovaním, náročné nájsť si dočasné bývanie, chce sa mi kričať: „Hovorili sme vám o sociálnom bývaní a problémoch na trhu s bývaním, ale nič ste s tým neurobili!“ Ak však chceme pomôcť aspoň niektorým spomedzi tých, ktorí sú v núdzi, hnev nám nijako nepomôže. Ľvov preto použijem na ilustráciu toho, aká je aktuálna situácia s bývaním.

Len podľa oficiálnych údajov Ľvov prichýlil už 200-tisíc ľudí. V skutočnosti je však toto číslo dvoj- až trojnásobne vyššie. Na miestnom realitnom trhu sa prejavilo, aký je neregulovaný. Jednoizbové byty sa prenajímajú za takmer tisíc dolárov. V dôsledku rapídneho nárastu dopytu po bývaní ľudia na úteku nemôžu ostať bývať v meste a prenajímatelia buď protizákonne dvíhajú ceny tým, že tlačia na vysťahovanie aktuálnych nájomcov a nájomkýň, alebo ich rovno bez okolkov vysťahujú, čím porušujú ich práva.

Ako na krízu zareagovali orgány zodpovedné za politiku bývania?

Vedenie mesta sa nezmohlo na viac než na morálne zastrašenie prenajímateľov. Potreba prijať v Ľvove vnútorne vysídlené osoby bola témou ešte pred inváziou, ale až 3. marca primátor Andrij Sadovyj upozornil na akútny problém a vyhlásil: „Náklady na bývanie v Ľvove by mali ostať rovnaké ako pred vojnou. Prenajímateľ či majiteľ ubytovacieho zariadenia, ktorý cenu navyšuje, je zdierač! Takéto prípady hláste na mestskej telefónnej linke 1580. Budeme reagovať tak, ako si to vojnová situácia žiada. Podnety preveríme a mená zdieračov nielen zverejníme, ale aj posunieme Ukrajinskej bezpečnostnej službe.“

Hoci sú aj takéto symbolické gestá lepšie než úplná ignorancia problémov, na realitný trh majú len minimálny vplyv. Napokon, ak ste vnútorne vysídlenou osobou, ktorá hľadá prístrešie, najprv sa obzeráte po bývaní za prijateľnú sumu, nie za astronomické ceny. Ak vás neskôr vysťahujú z dôvodu zvýšenia ceny nájmu, nijaké verejné zoznamy hanby ani strach z Ukrajinskej bezpečnostnej služby neprevážia právo slobodne nakladať so súkromným majetkom. Prenajímateľ si na vysťahovanie svojich nájomníkov a nájomníčok môže dokonca vyžiadať asistenciu polície.

Ľudia, ktorí uzavreli nájomnú zmluvu, sú v lepšej situácii. Aj v takom prípade je však jednoduchšie uplatniť si nárok na slobodné nakladanie so svojím súkromným majetkom, než na súde dokázať, že vysťahovanie pred vypršaním zmluvy je možné len za určitých podmienok. Právna ochrana nájomníkov bola ťažko vymáhateľná už pred vojnou. Občiansky zákonník garantuje ochranu práv nájomníkov, ak si ju však chce človek vymôcť, nevyhne sa súdom a právnikom. Právna ochrana súkromného majetku prenajímateľa je pritom veľmi jednoduchá: stačí zavolať políciu a preukázať sa listom vlastníctva. Ochrana práv nájomníka je preto ťažšie vymáhateľná než ochrana práv prenajímateľa.

Vláda môže a musí nielen zakázať nútené vysťahovania, ale zároveň zmraziť ceny nájmov. Niet však ani náznaku, že by ukrajinský parlament pracoval na zákone na ochranu nájomníkov. Apely zo strany ľudí, ktorí sa zaoberajú výskumom politík bývania, sú jednoducho ignorované.

Nejde však len o reguláciu trhu s bývaním. Ďalším nevyhnutným krokom je vytvorenie nových príležitostí pre vnútorne vysídlené osoby. Výstavba neziskového bývania by mohla poskytnúť ľuďom na úteku prístrešie, ktoré hľadajú. Sociálne bývanie na Ukrajine však nikdy nepredstavovalo cieľavedomú politiku. Dnes v tomto smere niektoré vládne inštitúcie vyvíjajú izolované úsilia: napríklad v Ľvovskej oblasti niektoré školské internáty hostia presídlencov a ministerstvo kultúry a informácií pobáda miestne samosprávy k tomu, aby samy organizovali presídľovanie utečencov. Vládny kabinet sa chopil vlny občianskej sebaorganizácie a prišiel s platformou Prychystok (Prístrešie), ktorá prepája ľudí ponúkajúcich dočasné bývanie s tými, ktorí ho potrebujú. Ide však len o príležitostné reakcie ad hoc. Zdanlivo reprodukujú logiku sociálneho bývania, ale nepredstavujú cieľavedomý a efektívny program.

Poháňanie mŕtveho koňa

Politika sociálneho bývania by fungovala lepšie, ak by sa rozvíjala ešte pred vojnou. Ba čo viac, prečo sa problémami s bývaním zaoberajú oblastné vojenské správy a ministerstvo kultúry, a nie ministerstvo regionálneho rozvoja, výstavby, bývania a komunálnych služieb či úradníci, ktorí sú za politiku bývania priamo zodpovední?

Zamestnáva ich totižto čosi úplne iné. Podobne ako predtým, hlavné úsilie úradov sa nezameriava na zvyšovanie dostupnosti bývania pre širokú verejnosť, ale na podporu výstavby. Ministerstvo regionálneho rozvoja, Ukrajinská konfederácia stavebníkov, Štátny inšpektorát pre architektúru a mestské plánovanie a ďalší aktéri zodpovední za rozvoj a implementáciu stratégií na podporu bývania len predstierajú, že napĺňajú potreby vnútorne vysídlených osôb a ľudí, ktorých domovy boli zničené.

Ich vízia riešenia problémov s bývaním sa obmedzuje na tri oblasti: vytvorenie systému financovania výstavby, ktorý bude založený na riskantných finančných mechanizmoch, napr. sekuritizácii (vytvorení trhu s hypotekárnym dlhom); nákup bytových kapacít od developerov za verejné zdroje; dotovanie nákupu bytových kapacít pre vnútorne vysídlené osoby.

Iba zámožní spomedzi tých, ktorí akútne potrebujú bývanie, sa k nemu za pomoci takejto politiky aj dostanú. Profitovať z nej budú developeri, pretože všetky finančné toky smerujú k nim. Dostupnosť bývania a zisk z jeho výstavby sa vzájomne vylučujú, pričom aktuálne víťazí to druhé. Ani miestne, ani ústredné orgány nedokážu či nevedia reagovať na túto základnú potrebu státisícov ľudí na úteku pred vojnou. Problém teda riešia predovšetkým samoorganizované iniciatívy vychádzajúce zdola. Príklad Ľvova ukazuje, ako mnohí jeho obyvatelia a obyvateľky prichýlili svoje príbuzenstvo aj cudzích ľudí, ako verejné organizácie a iniciatívy prerábajú rôzne priestory na ubytovanie a ako mnohí prenajímatelia zachovali „staré“, už netrhové nájomné.

Iniciatíva, ku ktorej som sa pridala, sa snaží pomáhať utečencom so špeciálnymi potrebami nájsť si dlhodobé ubytovanie. Je to náročné aj navzdory tomu, že osobne poznáme niekoľkých realitných maklérov a údržbárov, poznáme mesto a máme dobré komunikačné zručnosti. Ako si s týmto chaosom potom majú poradiť novoprišelci, rodiny s deťmi a ľudia s obmedzenou mobilitou?

Takéto solidárne aktivity sú príkladom princípu, na ktorom by malo byť sociálne bývanie založené: bývanie je základnou potrebou, nie zdrojom zisku, nie investíciou.

Žiaľ, prípad Ľvova sa príliš nelíši od prípadov iných ukrajinských miest. Ani krajiny Európskej únie nedokážu ukrajinským utečenkám a utečencom poskytnúť dostupné bývanie. Hoci sú sociálne bývanie a regulácia realitného trhu v Európskej únii rozšírenejšie než na Ukrajine, v posledných desaťročiach privatizácia a financializácia bývania znížili jeho dostupnosť aj pre občanov a občianky Európskej únie, nehovoriac o ľuďoch na úteku a migrujúcich. V podmienkach nedostatku dostupného bývania ľahko prepuknú konflikty medzi miestnymi a prišelcami. Otázka teda nestojí len tak, či sú krajiny Európskej únie ochotné prijať ukrajinské ženy, ale aj tak, či im budú schopné poskytnúť dostupné bývanie, slušné zamestnanie a sociálne služby. A s touto otázkou sa hneď ponúka aj ďalšia: ako zaistiť rovnosť práv ľudí s občianstvom a bez občianstva, Ukrajincov a Sýrčanov. Odpovede na tieto otázky majú potenciál zachraňovať životy.

Čas kričať, kým nás nevypočujú

Z istých chýb je lepšie sa neučiť. Jednou z takých je ukrajinská politika bývania zameraná na rozvoj realitného trhu. V jej dôsledku sú ľudia nielen nútení sťahovať sa do iných častí svojich vlastných miest, ale mnohí dnes musia ostať či vrátiť sa tam, kde ich život ohrozujú operácie ruskej armády.

Pred vojnou som týmto procesom hovorila „vysídľovanie“. Dnes už neviem, ako ich pomenovať. Som však presvedčená, že je dôležité o týchto problémoch hovoriť nahlas a obracať sa na tých, ktorí sú zodpovední za bývanie na miestnej, národnej a dokonca aj medzinárodnej úrovni. Je to úloha pre obyvateľov Ukrajiny aj Európskej únie. Máme k dispozícii výskumy, popisy trendov aj odporúčania a teraz je čas na nevyhnutný politický tlak, čas zasadzovať sa za sociálne bývanie a ochranu práv nájomníkov. Je najvyšší čas hovoriť o tom, že je neprípustné, aby malo nad právom na bývanie navrch právo na slobodné nakladanie so súkromným majetkom, a o urgentnej potrebe naplánovať sociálnu a demokratickú politiku bývania pre budúcnosť. Kričte za to všetko so mnou, pretože nejde len o Ľvov a nejde len o Ukrajinu.

Z ukrajinčiny preložila Julija Kuliš, z angličtiny preložil Martin Makara

Text vyšiel 2. apríla 2022 v ukrajinčine pod názvom Без прихистку: житлова політика під час війни a angličtine pod názvom Without shelter: housing policy in wartime na webe Spilne/Commons v rámci série článkov „Stredoeurópske hnutia za bývanie vzdorujúce neoliberálnym mestským transformáciám“ projektu The Eastern European Left Media Outlet (ELMO), ktorého členom je aj Kapitál

Autorka je sociologička a výskumníčka mestskej politickej ekonómie, pracuje vo Výskumnom centre východoeurópskych štúdií Brémskej univerzity a na Kyjevskej národnej univerzite Tarasa Ševčenka

Titulná fotografia: Evakuovaní ľudia odpočívajú v telocvični Ľvovskej polytechnickej národnej univerzity (AFP via Getty Images)