Filmová prax návratu po vyvlastnení 

Filmový debut príslušníčky komunity kanadských obyvateľov, ktorí sa identifikujú ako Métisovia (potomkovia zmiešaných partnerstiev medzi pôvodnými obyvateľmi a európskymi prisťahovalcami), predstavuje súbor impresií, útržkov konverzácií a meditačných pasáží, všetko na 16 mm filme so šumom a kazmi, ktoré dodávajú obrazu snovú patinu. Autorka filmu Ste. Anne (2021), Rhayne Vermette, pracuje s médiom filmu voľne a ohmatáva  hranicu filmového diela a videoartu. Dielo s rozobranou formou, ktorá nehľadí na vzorce (ani artovej) kinematografie, napriek problematickej zaraditeľnosti uviedli a ocenili na dôležitých fórach, napríklad na Filmovom festivale v Toronte. Bez oboznámenia sa s kontextom filmu však môže hroziť jeho odsunutie do kategórie okrajovej tvorby aj na prehliadkach arthousových filmov. Na pozadí stojí otázka, ako ponímať tvorbu viazanú na umelecké formy špecifickej komunity v širších súvislostiach kultúrnej prevádzky, ako ju kurátorovať a ako získať kľúče k jej porozumeniu. 

Príslušníci a príslušníčky pôvodného obyvateľstva kontinentu Severnej Ameriky dlho nemali zastúpenie v inštitúciách a médiách, ktoré by dokázali priznane a cielene šíriť ich príbehy. V súčasnosti sú už v umení, literatúre, aj humanitných vedách zastúpení tvorcovia a tvorkyne, vedci a vedkyne používajúci adjektívum „indigenous“ (teda s identitou príslušnosti k pôvodnému obyvateľstvu), ktoré im umožňuje situovať nielen svoj etnický pôvod, ale rámcovať aj typ umenia alebo výskumu, ktorý čerpá z kultúrnych foriem, prípadne spirituality pôvodného obyvateľstva. Na akademických aj iných podujatiach zameraných na emancipačné témy sa stáva rutinou takzvané „Indigenous land acknowledgment“, ktoré oznamuje, na území akého pôvodného obyvateľstva sa podujatie koná, a priblíži jeho predkoloniálnu históriu.

Tieto performatívne podoby inklúzie dejín, perspektív a poznania prvých národov avšak tiež zintenzívňujú akútnosť otázky, ako situovať formy umeleckej a vedeckej práce od príslušníkov a príslušníčok pôvodného obyvateľstva v širšej kultúre. Osobitou kategóriou je médium filmu, ktoré je historicky späté s kultúrnymi trópmi dehumanizujúcimi nebelošské telá a s technologickými a produkčnými štandardmi, ktoré umožňujú zneužívanie a vykorisťovanie, ako ukázalo napríklad aj hnutie #MeToo. Môže teda film predstavovať vhodné médium pre tvorivú autonómiu hlasov a prístupov vychádzajúcich z kultúrnych foriem autochtónnych komunít?

Pôvody a úteky

Obyvatelia a obyvateľky, ktoré sa identifikujú ako Métisovia, majú zložitú identitu vytvorenú zmiešaním pôvodného (Kríovia z plání) a európskeho obyvateľstva. Podľa štúdie (2022) Paula L. Gareau a Jeanine Leblanc sú Métisovia „post–contact“ (po kontakte s európskymi usadlíkmi) komunitou, ktorá je definovaná širokým príbuzenstvom, spirituálnou mobilitou (pútnictvom) a vzťahom k pôde, ktorý nie je definovaný vlastníctvom.

Názov filmu Ste. Anne odkazuje na malé mesto, odkiaľ pochádza otec autorky, ktorý sa vo filme objavuje, a je pre ňu zdrojom informácií o jej métiskom pôvode, mytológii a spôsobe života. Územie Ste. Anne v kanadskej provincii Manitoba v jazyku krí (Cree), ktorý okrem iných pôvodných jazykov používa aj komunita Métisov, sa pred príchodom misionárov v polovici devätnásteho storočia nazývalo mânitow sâkahikanihk („božie jazero“ alebo „jazero duchov“). Lokalita s jazerom bola od začiatku kolonizácie lákadlom, pretože poskytovala bohaté prírodné zdroje a jazero zásobovalo obchodné stanice usadlíkov z Európy rybami.

Pri bežnom prehľadávaní zdrojov o lokalite takmer nie je možné nájsť informácie o predkoloniálnej histórii miesta, okrem zmienok o vysídlení príslušníkov prvých národov v polovici devätnásteho storočia, pričom komunita Métisov na území ostala. Diskontinuita a generačná trauma vyvlastnenia je však u Vermette vpísaná do užšej a nedávnej rodinnej histórie – po smrti starého otca režisérkina rodina prišla o farmu pre byrokratický podvod, ktorý ťažil z negramotnosti ovdovenej matky s malými deťmi.

Ako píše teoretik Robert Nichols (2018), ktorého text Krádež je vlastníctvo je súčasťou tohto čísla Kapitálu, autochtónni vedci a aktivisti používajú termín vyvlastnenie (dispossession) na popis toho, ako boli pôvodní obyvatelia okrem podrobenia imperiálnymi elitami v rámci kolonializačných procesov aj zbavení pôdy a teda „teritoriálneho základu ich spoločností“. Teritoriálny základ je podľa Nicholsa reálnym nárokom, čo ale zároveň neznamená, že v predkoloniálnych spoločnostiach bola pôda majetkom v tom istom zmysle, ako v svete postkoloniálnom. Filozoficky nuansované poňatie pôdy zapája aj Vermette vo filme Ste. Anne, kde je pôda (v zmysle krajiny) vizuálne aj vo forme zvukokrajiny študovaná, ovoniavaná a vyhmatávaná v intenzívnom vzťahu k protagonistke, ale bez elementu kapitalistického vlastníctva. Anotácia filmu doslova hovorí o symbolickom „znovunadobudnutí pôdy“ prostredníctvom filmovej a rozprávačskej praxe autorky.

V naratívnej rovine film Ste. Anne na spomínanom návrší historických línií a ruptúr stavia čiastočne autobiografický snový príbeh, ktorý sleduje intímny konflikt návratu k rodine po štvorročnom odlúčení, držiac sa zároveň širšej témy vzťahov ku krajine a biologickému pôvodu. V snímke sa protagonistka, stvárnená samotnou filmárkou, vracia do domoviny okrem iného aj za svojou dcérou, ktorú štyri roky vychovával jej brat s manželkou. Neobvyklosť týchto vzťahov a systému opatery je opradená nebezpečenstvom (pretože návrat protagonistky je v rodine prijatý s ostražitosťou a úzkostnými pocitmi), ale zároveň ponúka magicky pôsobiacu alternatívu k modelu nukleárnej rodiny – v jednej scéne dokonca dcéra hovorí, že má „šťastie“, pretože má až dve matky.

Dcéra je pútaná k biologickej matke, ktorú roky nevidela, nadprirodzeným putom, vníma jej pohyby a reč, aj keď je vzdialená. Hybridita dvojitého materstva môže odkazovať k identitnému métiskému mixu a politickej dvojakosti zmiešaného pôvodu. Pri motíve opustenia dieťaťa matkou si môžeme spomenúť na nedávnu úspešnú filmovú adaptáciu novely Eleny Ferrante The Lost Daugther (Maggie Gyllenhaal, 2021). Film prostredníctvom vzťahu dvoch žien na dovolenke otvára zahanbujúce spomienky akademičky, ktorá na niekoľko rokov po pracovno–materskom vyhorení opustila svoje dve malé dcéry. Ste. Anne nemá takúto psychologizujúcu linku – netvaruje odchod matky v rámci odhalenej logiky príčiny a následku, ale skôr ako alegóriu. Namiesto odkrytia dôvodov netradičnej opatery sa rozprávanie sústredí na aktuálnu podobu vzťahov – tie nie sú rozbité, ale viacročnou absenciou protagonistky nadobudli z perspektívy dcéry mytológiu dvoch matiek, ktoré predstavujú dva biologické a identitárne zdroje sebaobrazu členky komunity Métisov.

Blúdenie filmom ako antikoloniálna prax 

Vermette nazýva svoju prácu „intuitívnou filmotvorbou“, ktorá sa „deje“ a nie je podriadená tomu, ako by mal dobrý film vyzerať a normám o tom, kto sa môže objaviť vo filme. Svoje filmárske rozhodnutia počas blúdenia podrobuje prírodným lokáciam, ktoré objavila a pôsobeniu svetla. Vermette v rozhovore pre Mubi tiež spomína, ako pri konštruovaní deja vychádzala z folklóru Métisov, v ktorom významnú formu zastupujú „rýchle, vtipné a k pointe smerujúce“ ľudové rozprávky, ktoré naznačili východisko pre temporalitu filmu. Autorka hovorí, že trojdielna rozprávačská schéma predstavuje koloniálny konštrukt – hoci ide azda o príliš skresľujúce tvrdenie, môže byť pravdivé v tom zmysle, že tvorcovia a tvorkyne z marginálnych prostredí musia ohýbať svoje umelecké formy do štandardizovaných útvarov, ak chcú uspieť a nevystavovať širšie publikum výzvam. Rhayne Vermette podľa vlastných slov nemá záujem o tradičnú filmovú naráciu a sústreďuje sa na rozkrývanie vlastného rytmu deja, cirkulárneho rozprávania a prelínania tém.

Autorka spomína aj limitovaný rozpočet, chaotické, kutilské natáčanie s nehercami, a zapájanie rodinných príslušníkov ako produkčných v priebehu dvoch rokov, počas ktorých vznikal film. Vermette nielen na úrovni námetu, ale aj na úrovni produkcie využíva komunitné príbuzenstvo Métisov ako zdroj tvorby filmu. Otec je pre autorku človek, ktorý celoživotne naviguje jej spoznávanie kozmológie Métisov, histórie a sebadefinície komunity, a vo filme s ňou zároveň blúdi po krajine v nákladnom aute – práve transport tovaru nákladiakmi je v provincii Manitoba tradičným zamestnaním ľudí z komunity Métisov. Otec, ktorý sprevádza Vermette poznávaním autochtónnych systémov života, ju zároveň sprevádza ako filmárku a natáča s ňou hypnotické krajinné zábery. Ste. Anne na všetkých rovinách tvorby filmu používa postupy vychádzajúce z intimity jej koreňov v pôvodnom obyvateľstve.

Je dôležité, aby tieto roviny snímky neostali v pozadí samotného formálneho výsledku, ktorý môže byť viac či menej dostatočne pôsobivý v samotnej vizuálne a zvukovo hypnotickej vrstve. V období krízy americkej kinematografie kvôli vysokým produkčným nákladom a úzkoprsosti investorov, môže byť filmová tvorba z komunít pôvodných obyvateľstiev nielen okrajovou kategóriou, ale dôležitou cestou smerom do budúcnosti menej environmentálne zaťažujúcej a produkčne slobodnejšej kinematografie.

Historický dlh vyvlastnenia však musí byť splatený nielen na symbolicko–performatívnej úrovni, ale aj materiálne: posilnením autonómie  komunít pôvodných obyvateľstiev, ich organizačných štruktúr, vzťahov k neľudskému okoliu a nároku na územie v ich vlastnej, predkoloniálnej definícii.

Autorka je spisovateľka