Čo všetko by sme mali zobrať do úvahy, keď hovoríme o Billovi Cosbym

Štvordielna dokumentárna miniséria We Need to Talk About Cosby, ktorú režíroval a produkoval stand-up komik a moderátor W. Kamau Bell, je pohľadom na Cosbyho kariéru vo svetle desiatok obvinení zo sexualizovaného násilia. V jednej rovine chronologicky prechádza kariérou Cosbyho od jeho začiatkov v stand-upe, televíznom seriáli I, Spy cez edukatívne programy pre deti až po The Cosby Show (Šou Billa Cosbyho), pričom ju pretkáva spomienkami respondentov*iek na Cosbyho, ako na jedného z mála černošských hercov a komikov na obrazovkách a v (pop)kultúre všeobecne. Paralelne (a v súlade s diváckymi očakávaniami) sledujeme chronológiu Cosbyho sexualizovaného násilia, ktoré bolo systematické, vykalkulované a páchané naprieč desaťročiami.

Bell sa na začiatku zameriava na motív viacerých Cosbyho vtipov – drogu zvanú spanish fly (cantharidin), známu ako afrodiziakum. Nastrihaním záznamov, v ktorých si Cosby v rôznych časových obdobiach uťahuje z podania drogy nevedomým ženám, konštruuje akúsi obsesiu – Cosby spomína spanish fly v stand-upe aj vo svojej knihe, ako hosť v talkshow, v albumoch, dokonca aj v Šou Billa Cosbyho, kde Dr. Huxtable manželke pri rodinnej grilovačke prizná, že jeho omáčka je špeciálna tým, že sú po jej konzumácii ľudia „povoľnejší“.

America’s Dad

Bell konštruuje niekoľkovrstvovú naráciu a sugestívne pracuje s napätím, ktoré vytvára prácou s množstvom respondentiek a respondentov v polodetaile alebo polocelku, takzvaných hovoriacich hláv. Veľa z nich počas štyroch hodín dokumentárnej série použije pomenovanie America’s Dad, emblematicky spojené s osobnosťou Billa Cosbyho.

Cosbyho prípad bol a je tragédiou pre černošskú reprezentáciu v kultúre. Dosvedčujú to aj scény, v ktorých si osoby pred kamerou spomínajú na programy, v ktorých Cosby účinkoval alebo ich spoluvytváral. Hovoria, čo pre milióny černošských detí a dospelých v USA znamenalo vidieť na obrazovke černošskú rodinu v The Cosby Show či kreslenú rozprávku Fat Albert.

Spomínané napätie dokumentárna séria vytvára postupným odhaľovaním osobností, ktoré sediac na pohovkách či kreslách odpovedajú na Bellove otázky. Preživšie Cosbyho sexualizovaného násilia nie sú odhalené hneď na začiatku, pri úvodnej otázke „Kto je pre vás Bill Cosby?“ sa pri ich menách v obraze objaví aj povolanie/(predošlé) povolanie a vzťah ku Cosbymu je odkrytý až neskôr. Toto zadržiavanie informácií má za následok nárast zvedavosti a hypotetizovanie publika, či daná osoba poznala Cosbyho osobne alebo je to niekto, koho názor považoval Bell za relevantný a prínosný. Na otázky odpovedá veľmi veľké množstvo osôb – psychologička, filmová publicistka, stand-up komici, jeho spolupracovníci*čky, profesori, herci a herečky…

Bell sa nesnaží Cosbyho obhájiť zobrazením pozitívnych vlastností či zásluh, skôr chce zdôvodniť kognitívnu disonanciu, ktorá nastala po jeho zatknutí a obvinení na základe svedectviev približne šesťdesiatich žien. Jeho osobnosť zasadzuje do dejinného kontextu rasistických pomerov (nielen) v kultúrnej sfére. Cosby aktívne priviedol na pľac černošských dablérov fyzicky náročnejších scén – tieto pozície dovtedy aj pri černošských protagonistoch zastávali bieli. V roku 1968 nahovoril komentár k televíznemu dokumentu Black History: Lost, Stolen, or Strayed o reprezentácii černoštva v popkultúre.

Tragickosť príbehu netkvie iba v obrovskom rozsahu násilia, ktoré páchal na desiatkach žien. Pre Bella je zásadné aj to, čo obrovské množstvo svedectiev a úplný kolaps Cosbyho verejného obrazu ako dôveryhodného, citlivého otca – nielen pre černošskú Ameriku, ale celú Ameriku –,  ktorého tak často stvárňoval na obrazovkách televízie, znamená a ako sa s ňou vyrovnávajú dve generácie amerických černochov*iek.

Manipulovanie s dôverou

Paralelne s Cosbyho kariérnym vzostupom rástol aj počet žien, ktoré sexuálne zneužil. Dokuséria túto informáciu podáva graficky znázornenou časovou osou, ku ktorej sa pravidelne vracia. Ikony okien s obrysmi preživších či ich tvárami (v prípade, že sa rozhodli svoju výpoveď zverejniť) sú naskladané vedľa seba, beštialita činov je amplifikovaná opakovaním zvukových nahrávok s takmer identickým obsahom výpovedí. Osnova samotného aktu sexualizovaného násilia je rovnaká aj pri preživších, ktoré súhlasili s výpoveďou na kameru – Cosby im ponúkol tabletky „na uvoľnenie“, prípadne drink. Ak ženy povedali, že nepijú alkohol alebo sa pýtali, o aké tabletky ide, uistil ich, že ich to iba uvoľní. Väčšina z nich si uvedomila, čo sa stalo, až keď sa prebudili nahé v posteli o niekoľko hodín neskôr. Obzvlášť desivé je rozprávanie jednej z preživších, ktorú Cosby priviedol k sebe domov aj s jej kamarátkou. Napriek účinkom drogy bola schopná vnímať a videla Cosbyho, ako sa približuje ku kamarátke, nebola však schopná rozprávať, a tak sa jej z úst drali iba neartikulované zvuky.

Dôvera, ktorú ženy voči Cosbymu mali pri prvom stretnutí, je logická – celú kariéru sa profiloval ako America´s Dad, starostlivý otec, bojovník za práva černochov, vzorný manžel, ktorý s manželkou a deťmi pózoval na titulkách časopisov. Príbeh Cosbyho ukazuje, že verejný obraz človeka v komodifikovanej kultúre je nástrojom, povrchom, ktorý je vo vnútri plný starostlivo skrytých aspektov života nezhodujúcich sa s kapitalizovateľnou predstavou.

Bell sa respodnentov*iek pýta, či si vedia pozrieť The Cosby Show, nie je to však ani zďaleka základ jeho argumentácie, skôr otázka o subjektívnej preferencii.

Netrivializuje príbeh Billa Cosbyho a nesmeruje k esencialistickému oddeleniu umenia od umelca, do ktorej vyúsťuje väčšina diskusií a debát v prípadoch tvorcov obvinených zo sexualizovaného násilia.

Bellovi sa v tejto dokumentárnej sérii darí pomerne komplexne problematizovať súvislosť medzi systémovým rasizmom a nadväzujúcim problémom (ne)reprezentácie černošských osôb v americkej kultúre využívaním archívnych materiálov z protestov proti rasovo motivovanému násiliu a príkladov rasistickej stereotypizácie černošských postáv z televízie a filmu kombinovaných so spomienkami respodentov*iek. Cosby bol jedinečným zjavom, niekým, kto sa objavoval v mainstreame bez toho, aby bol rasisticky karikovaný na základe svojej farby pleti – Bell to ilustruje na kontraste jeho úlohy sofistikovaného detektíva v seriáli I, Spy a scén z televíznych seriálov, ktoré boli v 60. rokoch tiež vo vysielaní, napríklad The Amos´n Andy Show, kde si dvaja dospelí černošskí muži myslia, že zbraň je zapaľovač.

V posledný deň natáčania je Cosby po troch rokoch náhle prepustený z väzenia pre chybu prokurátora. Šokovaný Bell zaznamenáva tieto momenty na kameru, premýšľa, či má dokument ešte vôbec zmysel. Zároveň však spolu s respondentkami*mi problematizuje väzenský systém, respektíve koncept väzenia ako trestu, ktorý na nijakej úrovni nerieši príčiny a následky (sexualizovaného) násilia, ale vedie k ďalšej patologizácii nielen v dôsledku zlých podmienok vo väzniciach.

Myslieť si aj po sledovaní We Need to Talk About Bill Cosby, že Cosby je napriek (doposiaľ zverejneným) obvineniam viac ako šesťdesiatich žien nevinný, vyžaduje veľkú kognitívnu disonanciu, ktorá však v patriarchálnom zmýšľaní nie je vôbec nepravdepodobná.